(Hlavný) nepriateľ či protivník
V máji 2003 sa na amerických knižných pultoch objavila nová publikácia literatúry faktu The Main Enemy (Hlavný nepriateľ), ktorej autorom je veterán americkej Ústrednej spravodajskej služby CIA Milton Bearden. Vošiel do histórie studenej vojny ako muž, ktorý vyhnal sovietske vojská z Afganistanu. Milton Bearden bol totiž v rokoch 1986 - 1989 šéfrezidentom CIA v Pakistane a jeho úlohou bolo zásobovať afganských mudžahedínov najmodernejšími americkými zbraňami. Beardena poslal do Pakistanu vtedajší riaditeľ CIA Casey, ktorý videl v afganskej okupácii príležitosť pomstiť sa Sovietom za Vietnam. Bearden mal na akciu v Afganistane k dispozícii tri miliardy dolárov (celá americká vojnová pomoc afganským povstalcom sa odhaduje na pätnásť miliárd vtedajších dolárov). Vysunuté oddelenie CIA v Pakistane malo vtedy jedinú prioritu – organizovať rozviedkovo-sabotážne akcie proti sovietskej vojenskej moci v Kábule a využívať na to partizánsky odboj moslimských skupín operujúcich najmä v horských oblastiach Afganistanu. Kniha Miltona Beardena, ktorú napísal v spolupráci s novinárom Jamesom Risenom (reportérom New York Times a držiteľom Pulitzerovej ceny), zahŕňa obdobie medzi júnom1985, keď CIA začala hromadne strácať svojich špiónov v Moskve, pracujúcich v KGB, vojenskej rozviedke GRU, v supertajných projektoch vojenského výskumu, ministerstve zahraničných vecí a iných senzitívnych miestach sovietskeho mocenského aparátu, a decembrom 1991, keď na silvestrovskej party v hlavnom stane CIA v Langley, na správe rozviednych operácií proti Sovietskemu zväzu visel na stene kosák a kladivo s nápisom The Party’s Over. Operatívni pracovníci tak oslavovali zánik ZSSR a svoje víťazstvo v studenej vojne, Bearden však, aspoň tak tvrdí vo svojej knihe, zánik Sovietskeho zväzu nepovažoval za koniec americko-ruského zápolenia na tomto neviditeľnom bitevnom poli. Obdobie takmer siedmich rokov v Hlavnom nepriateľovi Bearden dokumentuje zo subjektívneho pohľadu spravodajského dôstojníka, ktorý na jednej strane zaznamenáva americké úspechy na afganskom fronte, no na druhej strane priznáva absolútnu porážku na bitevnom poli získavania a strát nových špiónov. Katastrofu podľa neho spôsobili zrady najpreverenejších veteránov americkej spravodajskej služby CIA a kontrašpionáže FBI, zameriava sa najmä na troch najnebezpečnejších špiónov Aldricha Amesa, ktorý bol zároveň aj Beardenovým priamym podriadeným, Edwarda Lee Howarda, ktorý ušiel do Moskvy, a odhaleného dlhoročného pracovníka FBI Roberta Hanssena, ktorý prezradil Moskve najtajnejšie plány a akcie proti sovietskej a neskôr ruskej spravodajskej službe. Bearden však vo svojej knihe tvrdí, že najťažšie škody, ktoré americká špionážna služba v posledných rokoch studenej vojny utŕžila, nemožno pripísať len odhaleným trom hlavným sovietskym špiónom, ale že podrobnou spravodajskou analýzou sa zistilo, že časť kritických informácií sovietskej (ruskej) tajnej službe odovzdal štvrtý, zatiaľ neodhalený, vysokopostavený pracovník americkej tajnej služby. Americké oficiálne miesta na toto Beardenovo tvrdenie zatiaľ nepriniesli žiadne komentáre. Beardenova kniha Hlavný nepriateľ poskytuje dôverný pohľad na pozadie spravodajských operácii Ústrednej spravodajskej služby, hoci v nej chýbajú mnohé detaily, ktoré by lepšie osvetlili špecifiká vedenia tajnej vojny proti Sovietom. Ale ako už hneď v úvode knihy autor priznáva, ako bývalý pracovník CIA viazaný služobným tajomstvom musel predložiť svoj rukopis pred zadaním do vydavateľstva cenzorovi CIA, ktorý začiernil niektoré pasáže obsahujúce údaje nevhodné na zverejnenie. Takisto je v knihe možné badať niektoré náznaky schematizmu. Bearden tvrdí, že so svojím novinárskym kolegom každý písali svoje časti osobitne (v knihe tieto nie sú špecifikované), pretože reportér James Risen nemohol pracovať s Beardenovou časťou rukopisu, pokiaľ ju neposúdil cenzor CIA. Ďalšou, nevyhnutnou, črtou Beardenovej knihy je, že v nej na mnohých miestach zbytočne detailne uvádza okolnosti špionážnych prípadov Amesa, Howarda a Hanssena. Tieto boli už mnohokrát publikované v posledných rokoch a každý priemerný čitateľ americkej špionážnej literatúry faktu sa mal možnosť dôkladne zoznámiť s podrobnosťami týchto prípadov zrady amerických spravodajcov a tieto pasáže, alebo aspoň ich časti, zbytočne ovplyvňujú dynamiku Beardenom popisovaných udalostí a negatívne pôsobia aj na rozsah knihy (560 strán). Pozitívnou stránkou publikácie je však osobnosť jej autora, ktorý okrem toho, že bol radovým operatívnym pracovníkom CIA, sa prepracoval aj do jej vyššieho manažmentu. Pohľad na udalosti v hlavnom stane americkej tajnej služby nie je teda len nejakým povrchným pohľadom politického analytika, ale sú prezentované aj z pohľadu špióna, ktorý pracoval nasadený priamo v teréne a často bol odkázaný len sám na seba. Kniha je rozdelená do troch častí, jednotlivé kapitoly sú oddelené miestom a časom, štruktúra veľmi podobná Beardenovej prvej knihe – románu Čierny tulipán (1998), ktorý čerpá námet z afgansko-pakistanského tajného frontu v druhej polovici osemdesiatych rokov. V knihe sa Bearden nevyhol ani otázke Československa, ktoré najmä v studenej vojne bolo bitevným poľom dvoch najsilnejších spravodajských služieb sveta, a taktiež sa stalo miestom, kde sa CIA veľmi rýchlo začala usídľovať po zvolení Václava Havla. Bola to práve Beardenova úloha, poskytnúť novej československej vláde pomoc v prebudovaní spravodajských služieb. Iróniou osudu sa však stalo, že Bearden do riadiacej funkcie dozoru nad spravodajskými operáciami v ponovembrovom Československu menoval práve Aldricha Amesa, sovietskeho špióna číslo jeden v samom centre CIA. Autorka je prekladateľka (Milton Bearden, James Risen: The Main Enemy. Random House 2003, 560 strán, 27,95 USD)
