Muž, ktorý mohol veľa zmeniť
Dodnes nepanuje o arcivojvodovi Františkovi Ferdinandovi d´Este jednotná mienka. Mal zložitú povahu a nedokázal si získať sympatie. Konkrétne podcenil silu tlače, ktorú už na začiatku 19. storočia pochopil Napoleon Bonaparte. Podľa portrétu, ktorý vykreslili jeho protivníci, bol nechutne lakomý, tučný, prehnane pobožný. Vraj prikázal pokutovať staré babky, ak išli do jeho lesov zbierať raždie a huby. Takýto obraz arcivojvodu podávali napríklad takí autori či novinári ako Jaroslav Hašek alebo Egon Ervín Kisch. Situáciu habsburskej monarchie v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia charakterizuje prerieknutie istého rakúsko-uhorského generála na sklonku prvej svetovej vojny: „Situácia je beznádejná, no nie katastrofálna.“ Vetchá monarchia Symbolom monarchie bol staručký mocnár František Jozef I. Na trón nastúpil v revolučnom roku 1848 a panoval až do roku 1916. Pred ním vládol Ferdinand Dobrotivý. Tento oficiálny epiteton však nevyjadroval kvality jeho duše, ale skôr jej nedostatky – bol totiž slabomyseľný. Knieža Metternich, skutočný vládca monarchie, chcel svetu dokázať, že absolútna monarchia môže perfektne fungovať, aj keď na tróne sedí dementný cisár. Keď však vypukla revolúcia, dvor sa začal báť, že vladár vo svojej „dobrotivosti“ daruje ľudu hocičo. No zákulisné intrigy spôsobili, že sa porušilo platné následníctvo trónu, pragmatická sankcia. Ferdinand Dobrotivý sa vzdal svojej moci v prospech osemnásťročného Františka Jozefa. Jeho duševné sily boli dozaista mohutnejšie ako Ferdinandove, no napriek tomu schopnosťami veľmi nevynikal. K dobru mu síce možno pripísať pracovitosť, ani jeden spis nenechal nevybavený, no vždy sa snažil ísť cestou najmenšieho odporu. Vládol 68 rokov. V monarchii prebiehali premeny, na ktoré nedokázal adekvátne reagovať. Jeho najväčšou vnútropolitickou chybou bola premena krajiny na dualistickú monarchiu Rakúsko-Uhorsko v roku 1867, po prehratej vojne s Pruskom. Kým v rakúskej časti monarchie vývoj smeroval k demokracii, v Uhorsku sa jednak konzervovali polofeudálne pomery, jednak sa tamojšie vládnuce vrstvy usilovali nemaďarské národy a národnosti pomaďarčiť brutálnymi metódami. Ani v súkromnom živote nebol cisár šťastný. Príbeh jeho manželky Alžbety, zvanej Sissi, je známy z mnohých filmových a televíznych spracovaní. František Jozef nedokázal zabrániť, aby mu jeho matka Žofia rozvrátila manželstvo. Sissi na potulkách svetom zavraždil pomätený anarchista. Samovraždu spáchal jeho syn Rudolf. Následníkom trónu sa v roku 1896 stal cisárov synovec František Ferdinand. „Tuberák“ Slovo tuberkulóza vyvolávalo v predminulom storočí asi také asociácie, ako keď sa dnes spomenie choroba AIDS. Bola to choroba najchudobnejších a najbiednejších, ak na ňu ochorel príslušník vyšších vrstiev, automaticky získal potupný biľag. František Ferdinand sa narodil 18. decembra 1863 v Štajerskom Hradci ako prvorodený syn arcivojvodu Karola Ľudovíta a Márie Annunciaty. Táto sicílska princezná porodila ešte štyri deti, no zomrela mladá, dvadsaťosemročná v roku 1871. Príčinou smrti bola tuberkulóza. Túto chorobu dostal aj František Ferdinand, čo ho v očiach nielen dvora, ale aj verejnosti automaticky diskvalifikovalo. To mu ostatne, nie veľmi taktne, dával najavo aj samotný cisár. Nepochybne mal František Ferdinand nesmierne komplikovanú, kontroverznú povahu. Verejnosti boli známe jeho cholerické výbuchy, no zároveň mal aj mimoriadne pevnú vôľu. Rozhodol sa chorobe nepodľahnúť. Vtedajšia lekárska veda nepoznala antibiotiká, ktoré sú dnes hlavným liečivom v boji s tuberkulózou. V tých časoch sa za zázračný prostriedok považoval buď pobyt v horách, alebo v Egypte. Františka Ferdinanda vyliečila dlhšia cesta do krajiny faraónov a pyramíd. V marci 1898 si musel cisár (s netajenou nevôľou) vypočuť posudok lekárskeho konzília, že František Ferdinand je zdravý a schopný zastávať hocakú funkciu vrátane tej najvyššej. Odvtedy už každý musel brať následníka trónu vážne. Morganatický sobáš Na konci 80. rokov 20. storočia bol vo vtedajšom Sovietskom zväze populárny šláger, v ktorom Alla Pugačeva spievala, že králi sa nesmú ženiť z lásky. Hoci si František Jozef vyvzdoroval svoju Sissi, niečo podobné nechcel dovoliť svojmu synovi Rudolfovi ani Františkovi Ferdinandovi. Príbeh medailónika s podobizňou milovanej pripomína romantický príbeh z červenej knižnice. Nevedno, či to bola náhoda, alebo či to nezaranžoval František Ferdinand úmyselne. V čase svojho oficiálne uznaného uzdravenia začal nápade často navštevovať Bratislavu, kde chodil do rodiny arcivojvodu Fridricha, ktorý velil tamojšiemu armádnemu zboru. Raz na návšteve zabudol (alebo úmyselne nechal) svoje hodinky. Keď do nich nazrela pani domu, veľkovojvodkyňa Izabela, nenašla tam obrázok svojej dcéry, ale svojej dvornej dámy Žofie Chotkovej, ktorú okamžite vykázala z domu. Hoci Žofia Chotková patrila k starobylému a váženému českému šľachtickému rodu, nikdy nebol na čele samostatného štátu, a preto jeho príslušníčka neprichádzala do úvahy ako potenciálna nevesta nejakého Habsburgovca. Napriek tomu sa v roku 1894 František Ferdinand do nej zaľúbil a ich známosť bola čoskoro dôverná. Svoj vzťah však nepovažoval za ľúbostné dobrodružstvo, ale bral ho vážne a chcel sa so svojou láskou oženiť, nech by to malo hocaké dôsledky. K tomu treba dodať, že verejnosť považovala o štyri roky mladšiu Žofiu za „starú“ a nepeknú. Lenže ako sa ukázalo, Františkovi Ferdinandovi poskytla všetko, čo od nej čakal: rodinné šťastie a pevnú oporu. František Ferdinand nemal nadanie na cudzie jazyky. Kvôli Žofii sa však naučil trocha po česky. Toto mu nedokázali odpustiť nielen ľudia okolo cisára, ale neskôr ani nacisti. Dvadsiateho ôsmeho júna 1914 cisár zvolal významných politikov, cirkevných predstaviteľov a členov panovníckeho domu, ktorým oznámil, že František Ferdinand sa rozhodol oženiť s nerovnorodou Žofiou Chotkovou, a on preto upresňuje pravidlá následníctva trónu. František Ferdinand musel odprisahať, že sa pre svoje budúce deti z nerovnorodého manželstva vzdáva všetkých nárokov na trón. František Jozef svojmu synovcovi nikdy neodpustil, že dal prednosť osobnému šťastiu pred „dynastickými a štátnymi záujmami“. Navyše mu nedokázal odpustiť, že žil v šťastnom manželstve. Príkladnosť manželstva následníka trónu nemohli spochybniť ani jeho najväčší nepriatelia. Trúfalý sobáš však Františkovi Ferdinandovi neodpustili ani iní vladári, boli iba dve výnimky – nemecký cisár Wilhelm II. a rumunský kráľovský pár. Politické plány Františka Ferdinanda Hoci Františka Ferdinanda mnohé odlišovalo od predposledného cisára Rakúsko-Uhorska, jedno mali spoločné. Bola to viera v akési božské predurčenie Habsburgov a názor, že panovník má byť centrom každého politického diania. Líšili sa však v tom, že František Ferdinand sa už nemohol prizerať postupnému zániku monarchie, ktorú chcel zachrániť ráznymi reformami. Dal by sa urobiť siahodlhý zoznam tých, ktorých následník trónu nenávidel. Boli to napríklad senilní starci okolo panovníka, o ktorých sa vyjadroval mimoriadne neúctivo. Nemohol im prepáčiť, ako sa správali k jeho manželke. Nadávať na cisára, hoci mu veľmi ublížil, by si František Ferdinand nedovolil. Okrem starcov okolo cisára mal následník trónu mimoriadne nerád Maďarov, ktorí ho poburovali svojím spôsobom života. Rakúski arcivojvodovia museli absolvovať službu u rôznych plukov. František Ferdinand nikdy nezabudol, že keď slúžil ako plukovník v Šoprone, nielenže sa bavili v jeho prítomnosti po maďarsky, ale mu dokonca v maďarčine podávali hlásenia. V roku 1895, keď jeho choroba vyzerala ako nevyliečiteľná, maďarské vládne noviny Magyar Hírlap uverejnili nechutný článok špekulujúci o jeho skorej smrti. Možno však túto antipatiu považovať za motor jeho budúcej politiky? František Ferdinand bol aj antisemita (jeho názory pripomínali skôr rasistický antisemitizmus než náboženský), nenávidel slobodomurárov, sociálnych demokratov i Prušiakov. Pravda, túto nenávisť sa cisár Wilhelm usiloval eliminovať galantnosťou k jeho manželke. Zaujímavé je, že František Ferdinand si za poradcov volil nielen šľachticov. Napríklad v Konopišti ho často navštevoval slovenský politik a budúci česko-slovenský predseda vlády Milan Hodža. V prípade Uhorska pripravoval radikálnu reformu. Tamojší volebný systém bol krajne nedemokratický, voľby boli verejné a počet poslancov v snemovni sa vyratúval podľa veľmi pochybného kľúča. Podľa platného systému obsadzovali Maďari zo 453 miest v parlamente 400. Ak by sa boli zaviedli všeobecné tajné voľby, teoreticky by malo v parlamente zasadnúť 206 Maďarov oproti 247 poslancom nemaďarských národností. Na týchto zámeroch mal svoj podiel Milan Hodža. Rumunský politik Aurel Popovici vypracoval projekt federalizácie monarchie, kde dualizmus malo nahradiť 15 štátov. Po prvý raz v dejinách by sa na politickej mape zjavil aj pojem Slovensko. Úradným jazykom celého štátu by síce bola nemčina, ale jednotlivé národy by mohli vo svojich štátoch vo vnútropolitických záležitostiach používať vlastný jazyk. Vo vojenskej kancelárii následníka trónu mal byť vraj vypracovaný „Plán U“, v ktorom sa rátalo, že prípadný odpor Maďarov voči reformám by bol býval zlomený vojenskou silou. Cesta do katastrofy V roku 1905 sa Františkovi Ferdinandovi podarilo dostať na niektoré rozhodujúce posty jemu oddaných ľudí. Po nevydarených manévroch v Dalmácii následník presadil aj zmeny v ministerstve vojny a v generálnom štábe. Od roku 1906 následníkov pobočník hajtman Alexander Brosch von Aarenau vybudoval výborne organizovanú a dobre informovanú vojenskú kanceláriu, ktorá v roku 1908 získala dokonca oficiálny štatút. Tejto kancelárii sa podarilo presadiť významné reformy v armáde. Náčelníkom generálneho štábu sa stal Franz Conrad von Hötzendorf. Tento vojak blízky následníkovi trónu chcel armádu, ktorá sa dokázala producírovať iba na vojenských prehliadkach, premeniť na bojaschopné vojsko, ktoré by obstálo aj v modernej vojne. Sedemnásteho marca 1913 dokonca cisár František Jozef vymenoval následníka trónu za generálneho inšpektora armády. František Ferdinand tak dostal armádu pod svoju kontrolu, hoci si cisár vyhradil aspoň posledné slovo. Prinajmenšom tu bol zárodok budúceho konfliktu medzi Františkom Ferdinandom a Franzom Conradom von Hötzendorf. Ten si síce rovnako ako následník želal modernú armádu, no určil jej iný cieľ, sníval o vojne so Srbskom, ktoré by sa po nej stalo súčasťou monarchie. František Ferdinand sa zhodoval s cisárom v názore, že armáda (hoci zmodernizovaná) by mala predovšetkým vnútropolitickú úlohu, bola by zárukou jednoty a integrity monarchie. František Ferdinand sa netajil názorom, že monarchia sa musí vyhnúť vojne, ktorá by v prípade vypuknutia znamenala zároveň aj jej koniec. Zabránil napríklad rakúsko-uhorskej intervencii počas balkánskych vojen, hoci si to niektoré vojenské kruhy želali. V roku 1913 prepukla Redlova aféra. Významného dôstojníka rakúsko-uhorskej tajnej služby odhalili ako ruského špióna. Lenže namiesto vyšetrovania záležitosti Redla donútili k samovražde. Aj tak však vyšlo najavo, že bol homosexuál, čo sa dozvedela ruská tajná služba, ktorá ho potom vydierala. Ako je však možné, že to nik z popredných činiteľov rakúsko-uhorskej tajnej služby nevedel? Podobnú otázku položil aj František Ferdinand, ktorý chcel dosiahnuť, aby sa v tajnej službe urobil poriadok. No podarilo sa mu len znepriateliť si jej vedenie na život a na smrť. V apríli 1914 cisár ochorel na zápal pľúc. Mal vtedy 84 rokov. František Ferdinand dal v Benešove pripraviť mimoriadny vlak do Viedne. Cisár sa však uzdravil a následník trónu odcestoval do Viedne, až o dva mesiace neskôr na manévre v Bosne. Hoci ho mnohí varovali, manévrov sa mohla zúčastniť aj jeho manželka. To nakoniec rozhodlo. František Ferdinand netušil, že vo vojne, ktorú si vôbec neželal, bude prvým padlým.
