Poľský rok 1989

Tak ako vtedajší vládnuci poľský režim zaskočil rozsah štrajkov a iných protestných akcií v roku 1980, tak vedenie Solidarity zaskočilo vyhlásenie výnimočného stavu 13. decembra 1981. Vodcovia tohto nezávislého odborového hnutia preukázali podobnú naivitu ako predáci československého obrodného procesu v roku 1968. Vari nik v Poľsku nevedel, že sa v ČSSR ľudia na uliciach dohadujú, kedy „oni“ v Poľsku zakročia? Hlavný predstaviteľ síl, ktoré presadili výnimočný stav, generál W. Jaruzelski, mal naporúdzi veľmi pádny argument, ktorý bol v Poľsku uznaný aj po zmene režimu: má sa vari v Poľsku stať to, k čomu došlo na prelome 60. a 70. rokov v Československu? Predsa len mi nedá nezauvažovať nad naivitou vodcov Solidarity; Poľsko malo predsa so Sovietskym zväzom svoje skúsenosti prinajmenšom od druhej svetovej vojny a napriek tomu, čo mali možnosť Poliaci vidieť v susednom Československu, nikomu zo Solidarity to neprišlo na um. Hoci v roku 1980 mali mnohí predáci Solidarity silácke reči a predkladali vtedajšiemu vedeniu maximalistické požiadavky, neboli pripravení na to, čo sa čoskoro udialo. Vodcovia nemali pripravených náhradníkov, neexistovala ani rezervná spojovacia sieť či tajné tlačiarne, ani sa nerobili žiadne prípravy na prechod do ilegality. Jaruzelski a jeho ľudia si však dokázali vyvodiť z udalostí u južného suseda niekoľko ponaučení. Napríklad, že napriek eufórii a masovým požiadavkám za radikálne zmeny sa medzi členstvom PSRS nájde dosť ľudí, ktorí budú ochotní poslať do Moskvy príslušné pozývacie listy a neskôr spolupracovať s okupantmi tak, ako sa to udialo v ČSSR. Mimochodom, Jaruzelski po vyhlásení mimoriadneho stavu nenechal internovať iba predákov Solidarity, ale aj politikov, čo by boli ochotní zastať spomínanú úlohu, ako napríklad Gierek, Jarosiewicz či Babiuch. Mimochodom, na budove ÚV PSRS nebola po vyhlásení výnimočného stavu vztýčená červená zástava, ale poľská národná. Hoci reakcie západných mocností boli voči výnimočnému stavu odmietavé, mali veľmi ďaleko od rozhodnosti. Napríklad americký štátny tajomník Alexander Haig vyhlásil, že „Poľský národ by mal sám nájsť spôsob, ako prekonať terajšie ťažkosti a dosiahnuť kompromis medzi silami, ktoré tam existujú“. Francúzsky premiér Pierre Mauroy zasa deklaroval postoj svojej vlády, že „túži po obnovení dialógu s Poliakmi a návrate k občianskym a odborárskym slobodám“. Kremeľský orloj Na prvom zjazde Solidarity jeden z jej predákov vyhlásil, že nebude trvať dlho, kým nastane chvíľa a „kremeľský orloj zahrá Dąmbrovského mazúrku“. Sami Poliaci považovali tento výrok za utópiu. Lenže v Poľsku sa už ani vlastnými silami nepodarilo situáciu tak „znormalizovať“ ako v ČSSR. Keď sa poľská opozícia spamätala z úderu, vznikli vplyvné ilegálne organizácie, ktoré dokázali organizovať štrajky v niektorých závodoch a rozširovať letáky a ilegálnu literatúru. Reakcie Západu už neboli také bezzubé, ako v prípade Československa. Odkladali sa vládne záruky na poskytnuté úvery, znižovali sa kvóty na rybolov a Poľské aerolínie boli postihnuté sankciami. Keď bola v roku 1982 Solidarita postavená mimo zákon, americký prezident Reagan zrušil pre Poľsko doložku najvyšších výhod. V novembri 1982 zomrel Leonid Brežnev. Jeho prestarnutí následníci na najvyššom sovietskom poste už nevydržali dlho. Smrť Andropova či Černenka vyvolala v sovietskej „vierchuške“ mocenské boje, ktorých výsledkom po nejaký čas neboli nevyhnutné zmeny, ale dočasné upevnenie systému, ktorý bolo treba dôkladne zreformovať. Otázkou zostáva, prečo čínska „gerontokracia“ pochopila nevyhnutnosť reforiem a sovietska to po dlhú dobu nedokázala, a potom už bolo neskoro. V roku 1985 sa dostáva k moci Michail Gorbačov, ktorý mal vtedy 54 rokov. Od samého počiatku sa netajil tým, že chce uskutočniť nevyhnutné zmeny. Slovo „perestrojka“ sa premenilo na najpoužívanejší slogan. Lenže Jaruzelski sa ocitol v bezvýchodiskovej situácii. Viackrát sa dokonca aj na verejnosti vyslovil o „menšom zle“, čím zodpovednosť za výnimočný stav presúval na Kremeľ. Gorbačov sa začal dostávať do čoraz väčších vnútropolitických ťažkostí, sovietska kontrola nad ovládanými susedmi začala slabnúť. To sa osudovo prejavilo v Poľsku. Jaruzelskému sa síce podarilo stabilizovať poľskú ekonomiku, no trvale nemohol zvládnuť vnútropolitickú situáciu. Sovietske tanky, ktoré v roku 1956 zasiahli v Maďarsku a v roku 1968 v Československu, už v rokoch 1988 – 1989 jednoducho nemali benzín. Pápežova návšteva a referendum Napriek spomínaným odlišnostiam sa situácia v Poľsku veľmi ponášala na situáciu vo väčšine iných východoeurópskych krajín. Jednak systém riadenia ekonomiky, tzv. centrálne plánovanie, sa ukazoval v 80. rokoch minulého storočia už ako krajne neefektívny. Umožňoval síce použitím rezerv presúvať na neskoršiu dobu nevyhnutný ekonomický krach, no to sa nedalo robiť do nekonečna. Plány na akúsi „socialistickú integráciu“ v rámci Rady vzájomnej hospodárskej pomoci sa ukázali ako iluzórne. Podobne, ako to bolo v ZSSR, sa na čele týchto krajín udržiavalo prestarnuté vedenie, ktoré možno už ani nedokázalo pochopiť nevyhnutnosť ekonomických a politických zmien. Výnimkou nebol ani Jaruzelski, aj jeho nástroje moci sa čoraz väčšmi oslabovali. Možnou záchranou mohli byť iba radikálne reformy. Hoci zakázané, no už obnovené odborové hnutie Solidarita nezaznamenalo ešte rozhodujúci politický úspech, jeho vplyv však narastal. To sa prejavilo najmä počas návštevy pápeža Jána Pavla II. v rodnom Poľsku 8. – 14. júna 1987. Vítali ho nielen miliónové davy, ale aj skupina intelektuálov, ktorú zhromaždil líder Solidarity Lech Walęsa. Odovzdala pápežovi manifest s požiadavkou: „Poliaci majú ako každý národ na svete právo na nezávislosť, demokraciu a samostatné utváranie hospodárskeho systému.“ Predstaviteľov vládnej moci znepokojilo, že pápež jednak prijal Lecha Walęsu, no zároveň nielenže (ako to títo predstavitelia očakávali) sa nevyslovil za poslušnosť poľského národa štátu a generálovi Jaruzelskému, ale dal naopak najavo svoje sympatie k opozičným požiadavkám. Stranícke vedenie chcelo nejakým legitímnym spôsobom dať najavo, že má situáciu v krajine pod kontrolou. Po dlhých úvahách padol návrh vypísať referendum, ktoré by síce demonštrovalo moc a vplyv ľudí okolo Jaruzelského, no zároveň by nevytváralo záväzky voči konkrétnej politickej sile či spoločenskej skupine. Referendové otázky vyžadovali súhlas s „hlbokou demokratizáciou“ a „ozdravením ekonomiky“, no samozrejme nemohli ani len naznačiť cestu, ako sa to má realizovať. Lenže, „ktosi“ dostal zaujímavý nápad. K platnosti referenda nebolo treba 50 % zúčastnených, ale všetkých voličov. Opozícia vyzývala, aby sa Poliaci buď referenda vôbec nezúčastnili, alebo aby hlasovali dva razy „nie“. Podľa vtedajších oficiálnych údajov, ktoré však dodnes nik nespochybnil, referenda sa zúčastnilo 63,3 % zapísaných voličov. Na prvú otázku odpovedalo kladne 66 % účastníkov a na druhú 69 %. K platnosti výsledku chýbalo okolo 5 %. Jaruzelského poradcovi napísali, že „situácia je oveľa hrozivejšia, než bola pred 13. decembrom 1981“ a že preto treba „čosi“ urobiť, nejaké radikálne kroky, ktoré by síce upokojili situáciu, no nesmeli by už mať násilnú podobu. Cirkevným predstaviteľom sa podarilo sprostredkovať predbežné rokovania, ktoré sa konali 15. a 16. septembra 1988. Boli však prerušené. Predstavitelia vlády jednak odmietli požiadavku, aby bola Solidarita znova legalizovaná. Zároveň nechceli, aby sa na oficiálnych rokovaniach zúčastnili také osobnosti z opozičných kruhov, ako bol Jacek Kuroň alebo Adam Michnik. Lenže stroskotanie rokovaní viedlo k odvolaniu vlády. Na čele novej sa ocitol Mieczyslaw Rakowski, ktorý mal v poľskej verejnosti povesť reformného politika. Napriek tomu ovzdušie v Poľsku naďalej hustlo a hrozil výbuch. Na konci roka malo o riešení situácie rozhodnúť plénum ÚV, ktoré bolo rozdelené do dvoch kôl – 20. a 21. decembra 1988; 16. a 18. januára 1989. Prebiehal na ňom ostrý boj medzi Jaruzelského ľuďmi a „zdravým jadrom strany“. Keď generáli Jaruzelski, Kiszczak a Siwicki pohrozili demisiou, ÚV nakoniec prijal uznesenie, ktoré umožňovalo rokovať so Solidaritou. Rokovania pri Okrúhlom stole Opozícia, pretože ešte nebolo jasné stanovisko Moskvy a armáda bola pod kontrolou PSRS, nechcela ešte všetku moc. Kľúčová požiadavka však bola od samého počiatku zrejmá. Napríklad predstaviteľ Solidarity Bronislaw Geremek povedal: „Pre nás, ľudí zo Solidarity, sú základnou hodnotou slobodné voľby. Chápeme nevyhnutnosť obmedzení, ktoré by umožnili realizovať evolučnú štruktúru a súčasne vyjsť v ústrety potrebám slobody, ktorej sa právom domáha spoločnosť.“ Teda hlavnou požiadavkou boli slobodné, „nekonfrontačné“ voľby. Otázny však bol ich termín. Rokovania pri Okrúhlom stole sa začali 6. februára 1989 vo veľkej sále Miestodržiteľského paláca. Okrúhly stôl sa premenil na mohutný aparát, na práci ktorého sa zúčastnilo niekoľko stoviek ľudí. Bol rozdelený do troch okruhov: hospodárska a sociálna politika, odborársky pluralizmus, politické reformy; deviatich podokruhov: o. i. baníctvo, pôdohospodárstvo, právne reformy, hromadné oznamovacie prostriedky; a troch pracovných skupín. Nakoniec osemtýždňový maratón priniesol balík dohôd. Týkali sa reorganizácie najvyšších štátnych orgánov. Mal byť zriadený úrad prezidenta republiky a nová komora parlamentu – Senát. Zároveň bol dohodnutý systém volieb. Držitelia moci ustúpili od požiadavky jednotnej kandidátky. Nemalý ústupok však urobila aj opozícia. Na základe slobodných volieb síce mali byť rozdelené všetky mandáty v Senáte, ale iba 35 % mandátov v Snemovni. PSRS by síce ostala v rukách kontrola nad krajinou, ale nemohla by zmeniť ústavný systém, na čo by boli potrebné dve tretiny hlasov všetkých poslancov oboch komôr parlamentu. Dôležité boli aj právomoci prezidenta republiky. Ten mal mať kontrolu nad ozbrojenými silami a zodpovednosť za vnútornú i vonkajšiu bezpečnosť krajiny. Bolo jasné, že tento post bol určený pre Jaruzelského. Na druhej strane si opozícia vymohla, že Senát bude môcť dvojtretinovou väčšinou vetovať zákony. 5. apríla bolo rokovanie Okrúhleho stola slávnostne ukončené. Západ prijal výsledky s veľkým uspokojením. Protirečivé signály prichádzali z východnej Európy. Predovšetkým maďarské vedenie dalo najavo svoj súhlas, pretože tam prebiehali podobné reformy. Znepokojenie dali najavo východný Berlín, Praha a Sofia. Príznačné je, že Michail Gorbačov sa k tomu, čo sa udialo v Poľsku, nevyjadril. Americký prezident Bush však vyjadril nádej, že Poľsko budú nasledovať ďalšie krajiny východného bloku. Poľské voľby Hoci sa poľskému vedeniu podarilo presadiť taký termín volieb, ktorý preň bol výhodný, doslova ho zaskočilo, ako rýchlo sa opozícia dokázala zorganizovať. Na strane opozície sa do kampane zapojili desiatky tisícov dobrovoľníkov, ktorí roznášali letáky, robili usporiadateľskú službu na predvolebných zhromaždeniach, či konali iné práce. Opozícia dokázala využiť vo svoj prospech to opojné ovzdušie slobody a jednoty, na ktoré si z roku 1989 pamätáme aj u nás. Hlasovací akt prebehol bez problémov, ak nerátame šírenie letákov, ktoré vyzývali k bojkotu volieb. Na ovzdušie volieb ani nezapôsobila správa z Pekingu o masakre na námestí Tchien an-men. Výsledky volieb z 5. júna prekvapili dokonca aj samu opozíciu. Zo 161 „voľných“ miest v snemovni „Walęsova družina“ obsadila 160 a v Senáte zo 100 získala 92. Pravda, výsledky v skutočnosti neboli až také jednoznačné. Volieb sa zúčastnilo iba 62 % zapísaných voličov. Pri voľbách do Senátu síce Solidarita získala 99 % mandátov, ale hlasovalo za ňu necelých 68 % voličov. Možno to charakterizovať iba ako „apatiu“ alebo strach z budúcnosti? Solidarita však dala najavo, že ak bude Jaruzelski zvolený za prezidenta, bude požadovať post premiéra. Keď sa opýtali novinári Gorbačovovho poradcu Vladimíra Zagladina, aký má názor na túto požiadavku, odpovedal: „rozhodnutie v tejto záležitosti je úplne v rukách našich poľských priateľov.“ Reakciou na udalosti v Poľsku boli analogické rokovania v Maďarsku, ktoré mali taký istý koniec. V Československu bol uverejnený manifest Niekoľko viet. Vo východnej Európe sa začínala transformácia...