Ešte vždy sa smejú, keď si niekto uprdne

S menom Kurt Vonnegut som sa prvýkrát stretol už takmer pred dvadsiatimi rokmi na nevábne vyzerajúcej a nešpecifikovanou tekutinou poliatej knihe, ktorej názov bol kvôli poškodeniu takmer nečitateľný. Vtedy som ju vytiahol z bratovej knižnice predovšetkým preto, že som bol chorý a veľkolepo som sa nudil. Bol to román Kurta Vonneguta Galapágy, vydaný v Tatrane v preklade Štefana Baštína. Knihu by pravdepodobne bolo možné zaradiť k utopickým románom, opisuje totiž uzavretú komunitu, ktorá sa postupne dostala až do stavu, ktorý by bolo možné označiť ako nevinnosť. Nestalo sa tak však preto, lebo by sa k tomu dobrovoľne rozhodli. Práve naopak – po vojne a následnej kataklizme, spojenej so zánikom ľudstva, prežíva iba táto izolovaná komunita na Galapágach a v priebehu státisícov rokov jej regres postupne vedie až k návratu do zvieracej ríše. Ľudia už nevyzerajú ako ľudia, ale ako chlpaté tvori s malými hlavami, zobákmi, rukami, ktoré sa čoraz viac podobajú na plutvy, živia sa rybami a postupne strácajú vlastnú individualitu – nemajú už mená, ale spája ich ešte niečo, čo pripomína akési spoločné náboženstvo a smiech. Ešte vždy sa smejú, keď si niekto uprdne... Vonnegutov román Galapágy však nie je len popisovaním postupného regresu v temných a bezvýchodiskových farbách. Je to nesmierne zábavná kniha, v ktorej je hlavným rozprávačom duch, vracajúci sa v čase o milión rokov dozadu, do roku 1986, a vykladajúci ďalší osud ľudstva. Kniha však má aj svoje vážne a varovné posolstvo. Zárodky kataklizmy totiž nastali práve v dobe najväčšieho technického a technologického pokroku, v ére ľudí s veľkými mozgami a čudesným myslením. Vonnegut vo svojej knihe varuje pred jednoznačne technokratickým myslením a snahou pokoriť prírodu. Tento spôsob života, odklon od prírody a novoveké „zbortenie“ racionality môže v konečnom dôsledku viesť k presne opačným cieľom, než o akých snívajú technokrati. Prílišná dôvera v mozog a jeho schopnosti môže nakoniec namiesto definitívneho vyčlenenia človeka zo zvieracej ríše viesť presne k opačnému efektu – ľudstvo ako druh postupne zaniká a vracia sa späť k svojim prvopočiatkom. V čase, keď som túto knihu čítal, som bol ešte pomerne mladý a mnohému som v nej vďaka prelínaniu rozličných časových rovín nerozumel. Dodnes si pamätám na svoj úžas, keď som až tesne pred koncom knihy pochopil, že hlavný rozprávač je duch. Odvtedy som si Vonneguta, jeho inteligentný sarkazmus a čierny humor obľúbil a moja sympatia k tomuto brilantnému spisovateľovi trvá dodnes. Galapágy som čítal ešte pred rokom 1989 a u nás vtedy k tomuto spisovateľovi vládol ambivalentný vzťah – jeho kritika americkej civilizácie a amerického spôsobu života vtedajšej moci konvenovala, mnohé iné názory však nie. Výsledok bol ten, že Vonnegut síce vychádzal, no iba pár titulov. Práve preto považujem za jeden zo svojich najväčších úlovkov z antikvariátov román Mechanické piano, ktorý vyšiel v Klube čtenářů Odeon v roku 1979 v preklade Jaroslava Kořána (po revolúcii sa objavila aj jeho reedícia). Kniha má podobný námet ako Galapágy, no celkom odlišný jazyk. V budúcnosti existuje v USA mesto Ilium, rozdelené na tri časti. V severozápadnej časti sídlia manažéri a inžinieri, v južnej, pomenovanej Domovina, absolútna väčšina všetkých ostatných obyvateľov. Ilium je prototypom mesta, akých sú po celej Amerike stovky. Všetku kvalifikovanú prácu v nich vykonávajú stroje, ľudia si môžu vybrať iba medzi službou v armáde a hrubou nádenníčinou. Celé mesto riadi gigantický superpočítač, ktorý má na starosti nielen plánovanie, ale určuje aj osud jeho obyvateľov – kto čím bude, komu bude umožnené aké vzdelanie... Takýto zmechanizovaný systém od ľudí požaduje za materiálny komfort iba jediné – aby boli spokojní a poslušní. V ľuďoch však postupne zaniká akákoľvek sebaúcta a silnie pocit neužitočnosti a nezmyselnosti života. Uvedomuje si to aj hlavný hrdina Proteus, riaditeľ Ilijských závodov a nakoniec sa vzdá všetkého materiálneho komfortu a ocitne sa v čele ilegálnej organizácie, ktorá vyvolá vzburu proti strojom. Nakoniec sa však povstanie paradoxne obráti proti vzbúrencom a v závere knihy ľudia s láskou opravujú zničené stroje, ktoré si ich o nejaký čas opäť podmania. Zvíťazila totiž u nich túžba po bezproblémovom a dopredu nadefinovanom živote, zbavenom akejkoľvek osobnej zodpovednosti. Táto kniha ma očarila a aj dnes po nej čas od času siahnem, rovnako ako po Galapágach. Možno je v tom kus nostalgie, no práve spomínané dva romány sa mi vždy vynoria v mysli pri spomenutí mena Vonnegut - a to aj napriek tomu, že som postupom času od tohto autora prečítal mnoho iných, a často aj podstatne lepších, kníh.