Hlavná zásada: rovnosť prístupu k vzdelaniu

Zdĺhavá diskusia o tom, či sa na slovenských vysokých školách majú zaviesť povinné poplatky pre všetky formy štúdia, sa v uplynulých dňoch presunula z rokovacích siení na námestia. V pohľadoch na riešenie tohto problému sa nerozdelila iba politická scéna, ale aj pedagógovia a študenti. Na stretnutie Klubu nového slova prijali pozvanie do bratislavského „Véčka“ poslankyňa Národnej rady SR za KDH, predsedníčka Kresťanskodemokratickej mládeže Slovenska Mária Majdová a bývalý minister školstva, predseda Sociálnodemokratickej alternatívy Milan Ftáčnik. Obaja v úvode besedy priblížili svoje predstavy o ďalšej existencii a o financovaní slovenského vysokého školstva. A, samozrejme, neobišli ani otázku, či sa má univerzitné štúdium spoplatniť. Potom ich prítomní členovia klubu tradične zasypali otázkami. Mária Majdová: Vysoké školy sú dlhodobo podkapitalizované, kapacitne je obmedzená ich dostupnosť. Neexistuje ani tlak, ktorý by zvýšil ich kvalitu. Na druhej strane mnohí tzv. bezplatné školstvo zneužívajú. Nejdú na školu preto, že chcú ten-ktorý odbor absolvovať, ale si chcú predĺžiť mladosť, získať lacnejšie ubytovanie na internáte, či zúčastniť sa na študijnom pobyte v USA. Zákonom o študentských pôžičkách ich chceme motivovať. Veď ak si za niečo platím, chcem, aby to bolo kvalitné. Školstvo potrebuje viaczdrojové financovanie, nemôže byť všetko len na štáte. Zavedenie spolufinancovania zvýši dostupnosť vzdelávania pre tých, ktorí naozaj študovať chcú, a zlepší aj kvalitu vzdelávania, či materiálno-technickú vybavenosť škôl. Následne môžu byť lepšie ohodnotení aj kvalitní pedagógovia a talentovaní študenti budú podporovaní zo štipendijných fondov. Vysokoškolské vzdelanie je veľmi dobrou investíciou do budúcnosti. Pritom spolufinancovanie nespôsobí, že by štúdium nebolo sprístupnené každému, kto preukáže dostatočné schopnosti. Priemerné ročné náklady na študenta v tomto roku dosiahli približne 73-tisíc korún. V návrhu zákona sa uvádza výška príspevku študenta od 5 do 30 percent priemerných ročných nákladov, zvyšných 70 až 95 percent bude naďalej hradiť štát. Pôvodne sa mali tieto poplatky platiť od septembra 2004, ale situácia sa vyvinula tak, že by to malo byť až od januára 2005. Bude to od 3 650 do 21 900 korún - diferencovane podľa lukratívnosti študijných programov. Na Slovensku máme približne 150 tisíc študentov. Ak by všetci platili priemerne 15 tisíc korún, ročne by sa tak vybralo 2,25 miliardy. Z tohto by 75 percent išlo na rozvoj vysokých škôl a zvyšok na právne nárokovateľné sociálne štipendiá a pôžičky. Ak študent navštevuje školu, ktorá má sídlo v mieste jeho bydliska, dostane sumu, ktorá sa rovná životnému minimu. Pre tento rok je to 4 210 korún. Ak študuje nad 30 kilometrov od svojho bydliska, jeho štipendium bude 1,2-násobkom životného minima. Čiže 5 052 korún. Zo štvrtiny vybraných poplatkov bude musieť škola vytvárať štipendijný fond, z ktorého bude poskytovať prospechové a motivačné štipendiá. Alebo z nich bude môcť poskytovať ďalšie pôžičky. Uvažujeme o tom, aby táto pôžička zahŕňala nielen priame náklady na štúdium, ale napríklad aj na bývanie. Podľa pripravovaného zákona by mali platiť za štúdium aj doktorandi, pravicové mládežnícke organizácie však navrhujú, aby boli z platby vylúčení. Milan Ftáčnik: Zásadný rozpor medzi zástancami a odporcami spoplatnenia štúdia spočíva v chápaní podstaty vysokoškolského vzdelania. Podľa mňa je verejným dobrom, verejnou službou, investíciou do rozvoja celej spoločnosti. To znamená, že systém musí byť nastavený tak, aby sa garantovala rovnosť v prístupe ku vzdelaniu. V návrhu zákona ministerstva školstva nie je zabezpečná, vzdelanie sa tak môže stať výsadou len bohatých. Podľa výskumov, ktoré robilo ministerstvo školstva koncom minulého roku, sa ukazuje, že náklady na ubytovanie, stravovanie, cestovanie do školy, pomôcky atď. dosahujú okolo 4 800 korún pre tých, čo nebývajú v mieste sídla vysokej školy, a asi o tisícku menej u ostatných. V zákone sa navrhuje zrušenie štátnej dotácie pre internáty. Ide o výmysel ministra Ivana Mikloša, aby vláda získala 500 miliónov korún na sociálne štipendiá. Automaticky to znamená ďalšiu tísícku výdavkov. Rovnako sa kumuluje tento zákona s výmyslom ministra Ľudovíta Kaníka, že štát už nehradí odvody za študentov stredných a vysokých škôl do Sociálnej poisťovne. To znamená ďalších 2 000 korún mesačne. Náklady by teda vzrástli zo 4 800 na 9 000 korún. Ako kompenzáciu ponúka návrh ministerstva školstva to, že 30 percent študentov dostane sociálne štipendium vo výške zodpovedajúcej asi tretine až polovici nákladov, ktoré budú musieť platiť. S tým sú však dnešní vysokoškoláci ako-tak vysporiadaní. Asi 57 percent z nich si časť zo súčasných nákladov pokrýva prácou počas školského roku. Okolo 77 percent pracuje cez letné prázdniny. Čiže ak 30 percent študentov bude poberať sociálne štipendiá a 10 až 20 percent bude schopných bez problémov platiť aj poplatky za štúdium, tak stále zostáva vyše 50 percent, pre ktorých zdvojnásobenie nákladov ostane nepokryté. Tým ostane len ponuka štátu, aby si zobrali pôžičku. Mechanizmus vymysleli tak, že pôžička sa začne úročiť hneď po prvom roku. Ten, čo si zoberie pôžičku pri najvyššom školnom, tak zaplatí päťkrát 21-tisíc korún. Bude však musieť vrátiť po všetkých spoplatneiach až 180 tisíc korún. A s takýmto dlhom bude štartovať do života bez širšieho sociálneho zázemia. Podľa návrhu zákona si každá vysoká škola bude určovať výšku poplatkov podľa lukratívnosti jednotlivých odborov. Nebude už to deliť študentov, lebo tí z bohatších rodín si budú vybrať lukratívnejšie odbory a pre chudobnejších ostanú tie s menšou perspektívou? M. Majdová: Nemyslím si to. Napríklad o štúdium práva je pomerne veľký dopyt. Samozrejme, že to automaticky zvyšuje cenu za jeho štúdium. Veď aj vzdelanie je tovar. To si povedzme otvorene. M. Ftáčnik: Vzdelanie nie je tovar. M. Majdová: Do istej miery je to tovar, hoci špecifický. Takže ak sa rozhodnem študovať právo, tak predpokladám vyššie poplatky, ale súčasne aj to, že po vyštudovaní budem mať oveľa výhodnenejší štart do budúcnosti. Skôr mi ide o to, že študent, ktorý si môže zaplatiť poplatky s tým, že si peniaze vezme od rodičov, bude vo svojom rozhodovaní slobodnejší ako ten, kto si musí na to požičať peniaze. M. Majdová: Je predsa úplne normálne, že v každej spoločnosti sú ľudia bohatší a chudobnejší. Ťažko sa dá ovplyvňovať tento prirodzený jav. Samozrejme, že ten, kto pochádza z bohatšej rodiny, bude mať výhodu. Otázka je, či bude aj lepšie pripravený do života. Americký vzdelávací systém sa považuje za jeden z najlepších na svete a sú v ňom zavedené dosť výrazné poplatky. A všetci študenti v USA tiež nemajú bohatých rodičov. Preto tam vytvorili štipendijné a pôžičkové fondy a väčšina študentov pracuje popri štúdiu. M. Ftáčnik: Aj naši už teraz pracujú. Podľa zistenia Ústavu informácií a prognóz školstva sú študenti počas školského roka schopní zarobiť si priemerne mesačne dva a pol tisíc korún. Zvyšok im dajú rodičia. Lenže to platí dnes. Ešte ich čaká zníženie štátnych dotácií na internáty, poplatky do Sociálnej poisťovne a školné. To sú tri veci, ktoré naraz dopadnú na študenta, a v podstate o sto percent narastú jeho mesačné náklady. M. Majdová: Áno, ale študenti budú mať právny nárok na pôžičku a sociálne štipendium. Budú môcť dostávať financie zo štipendijných fondov, ktoré škola vytvorí z ich poplatkov. Čiže tak, ako sa zvýšia čiastočne náklady, zvýši sa aj možnosť, ako ich pokryť. Podľa vás nie je vhodné, aby študent spolufinancoval svoje štúdium. Vezmite si oblasť sociálnych služieb - opatrovateľská služba, domovy dôchodcov. Aj tie majú viaczdrojové financovanie. Zo štátneho rozpočtu, z podnikateľskej činnosti, od sponzorov a od konkrétneho klienta, ktorý si za túto službu pripláca. Je to nemorálne, že požadujeme od týchto ľudí poplatky za istú službu ako za istý špecifický druh tovaru? M. Ftáčnik: Štipendijný fond, ktorý sa vytvoril už pred siedmimi-ôsmimi rokmi, doteraz požičiaval študentom 20-tisíc korún ročne s tým, že mal obmedzené zdroje. Vedel teda požičať trom-štyrom percentám študentov. Podľa štatistiky ich záujem o pôžičky klesá. Ak pred piatimi rokmi pôžičku žiadalo okolo sedem tisíc mladých ľudí a asi päť tisíc ju dostali, teraz je približne 5 500 žiadateľov. Prečo je taký malý záujem o pôžičky? Lebo tie peniaze treba vrátiť. Hoci dnes sú zvýhodnené o trojpercentný úrok, študenti sa nehrnú, aby si zobrali železnú guľu na svoju nohu a začínali s ňou svoj profesionálny život. Od osemnásteho roku života sa človek môže rozhodnúť, čo bude robiť. Preto by sa mal istým spôsobom spolupodielať na nákladoch, ktoré získanie vysokoškolského vzdelania prináša. Štúdium však musí byť čo najkvalitnejšie. Ak nie sú na to definované nástroje, pokiaľ neexistujú naozaj silné študentské organizácie a pokiaľ v školstve pôsobia mnohí frustrovaní pedagógovia, tak kvalitou nepohneme. M. Majdová: Súhlasím, že zavedenie poplatkov samo o sebe nezvýši kvalitu štúdia. Ide však o prvý krok k tomu, aby si študenti uvedomili, že ak za niečo platia, tak si asi dajú pozor, čo za svoje peniaze dostanú. Hovorí sa, že študentské rady nie sú aktívne. Prečo by však mali byť aktívne, keď majú všetko zadarmo. Najlepším nástrojom v škole alebo v zamestnaní sú vždy peniaze, ktoré mi odchádzajú z peňaženky. Ak za niečo platím, tak chcem za to dostať adekvátnu kvalitu. Okrem toho naším cieľom je, aby mladá generácia bola aktívna. A kde inde by sa mala naučiť aktivite, ak nie tam, kde ide o jej vlastné záujmy, teda o to, akú kvalitu za svoje peniaze na vysokej škole dostane?

M. Ftáčnik: Pozrieme sa na mapu Európy. Tradične neplatia študenti v Škandinávii. Tam berú štúdium naozaj ako verejnú službu, ktorú má zabezpečiť štát a ktorá ťahá dopredu spoločnosť. Pritom škandinávske krajiny dávajú zo štátneho rozpočtu najvyššie finančné prostriedky na vysoké školy. V OECD priemer predstavuje 1,3 percenta hrubého domáceho produktu. V prípade Slovenska by to muselo byť niekde medzi 14 a 15 miliardami korún, no v skutočnosti je to len desať miliárd. Severania dávajú na vysoké školstvo 1,4 až 1,8 percenta. V Nemecku od študentov vyberajú len malé registračné poplatky. Krajinou, kde sa platí, je Holandsko. Keď som sa pýtal Jana Marinusa Wiersmu, či on ako sociálny demokrat s tým nie je nespokojný, odpovedal, že nie, pokým nie je v Holandsku obmedzená rovnosť prístupu ku vzdelaniu. Cesta k zvyšovaniu počtu študentov vedie cez reformu, ktorú sme začali v roku 2002 otvorením bakalárskych študijných programov. Problém Slovenska totiž spočíva v tom, že podľa štatistík zo sčítania ľudu z roku 1991, a o desať rokov neskôr, keď sa to, žiaľ, dramaticky nezmenilo, máme pomerne nízky podiel vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Iba 12 až 13 percent. Bratislava je v tomto zmysle excentrická, pretože má 21 percent vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov. Európska únia má priemer 20-25 percent. Dosiahli to kratšími vzdelávacími cyklami. Nie všetci sú magistri, inžinieri, časť z nich sú aj bakalári, ktorí majú vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa. Mali by sme si na to zvyknúť aj my, budeme to považovať za prvý krok v budúcnosti mladého človeka. Súčasne však treba zvýšiť aj podiel štátnych prostriedkov pre vysoké školy. Dnes s podielom 0,7 percenta z HDP sme beznádejne poslední v Európe spolu s Bulharskom a Rumunskom. Napriek tomu, že sa za posledné štyri roky darí navyšovať podiel o reálne finančné prostriedky. Pokiaľ naši študenti majú vstupovať do komerčného sveta, potom budú zvažovať. Ak budú platiť na Slovensku, potom nie je lepšie zaplatiť si to všetko na Sorbone? M. Majdová: Nemyslím si, že na Slovensku je toľko solventných ľudí, ktorí by odišli študovať na Sorbonu. Samozrejme, už aj dnes tí najschopneší odchádzajú za kvalitou. Buď si na to požičajú, alebo na to jednoducho majú. To je však úplne normálne. Tam, kde mi dajú kvalitu, som ochotný za to aj niečo zaplatiť. Ak nevytvoríme konkurenčné prostredie, tak nám naozaj všetci odídu. Pokiaľ ide o to, že absolventi našich vysokých škôl pôjdu pracovať do zahraničia - chvalabohu, veď sa všetci tešíme do Európskej únie. Už Komenský radil mladým ľuďom, že jednou z častí ich vzdelávania má byť aj cestovanie. Ale, pripomínal, keď cestuješ, naberaj skúsenosti a vráť sa. A toto mi u našej mladej generácie chýba - pocit vlastenectva. Ak budú mať však stále všetko zadarmo, ak si neuvedomia, že kvalita niečo stojí, nuž tak ani tieto pozitívne city v nich nevybudujeme. M. Ftáčnik: Od prvého mája tohto roku každý občan Slovenskej republiky môže študovať v ktorejkoľvek krajine EÚ za rovnakých podmienok ako domáci študent. Toto pravidlo je obmedzené tým, že nie každý bude mať prostriedky na Sorbonu či inú špičkovú univerzitu. Dnes máme veľkú enklávu slovenských študentov v Českej republike, relatívne veľkú enklávu aj v Rakúsku a štvrté miesto v počte slovenských študentov má Austrália. Iste nastane teraz určitý pohyb. Neviem aký, no verím, že sa značná časť študentov vráti, že budú chcieť využiť vedomosti, ktoré získajú, na Slovensku. To však súvisí aj s tým, aké šance im doma ponúkneme. Súčasný systém dovoľuje študentom neúmerne si predlžovať štúdium. Spôsobuje to blokovanie miest na internátoch, ale stúpajú náklady aj na samotné štúdium. Často to zneužívajú členovia študentských rád a iných organizácií, ktoré pôsobia na fakultách, ktorí najaktívnejšie vystupujú proti spoplatneniu vysokého školstva. Čo s nimi? M. Ftáčnik: Odpoveď je jednoduchá. Vyriešili sme to v roku 2002. Dnes máme pre študenta, ktorý študuje dlhšie, ako je stanovená doba štúdia, zavedené poplatky. To znamená, že keď ktosi bude študovať šesť a viac rokov, musí za svoje štúdium ,,navyše" platiť. Považujem to za spravodlivé. Po zavedení poplatkov v Rakúsku sa ihneď znížil počet flákačov, ktorí si umelo predlžovali štúdium na sedem, deväť, ale niekde aj desať rokov. My takýto išntitút máme od roku 2002. Nepoznám, ako sa uplatňuje. Študent na vysokej škole má však v prvom rade študovať a podávať kvalitné výsledky. Dlhé roky som prednášal na Ekonomickej univerzite a som stále v kontakte s jej vyučujúcimi. Zarazilo ma, keď mi tvrdili, že tento rok sa na školu prihlásilo ledva toľko uchádzačov, koľko sa má prijať. V minulých rokoch bol pritom počet prihlášok troj- aj viacnásobný. A druhý poznatok - študenti sa správajú trhovo. Napríklad žiadajú, aby sa im výuka obmedzila do jedného, maximálne dvoch dní v týždni, pretože oni pracujú, zväčša v mieste svojho bydliska. M. Majdová: Nepoznám presné štatistické údaje, ale zdroje, z ktorých čerpám, hovoria o znižovaní počtu prihlásených na vysoké školy aj v súvislosti s tým, že od roku 1973 boli populačné ročníky podstatne slabšie. Nie je to teda len ekonomický problém. Väčšina študentov, ktorí si zarábajú popri škole, nepracuje v oblastiach, ktoré študujú. Teda nie je to pre nich nejaká perspektívna robota. Napríklad poslucháči Ekonomickej univerzity nepôsobia vo firmách za počítačmi, ale napríklad manuálne v tlačiarňach. M. Majdová: Človek je od prírody tvor lenivý. Tak pre čo iné by pracoval, ak nie preto, aby si zabezpečil nejaké životné potreby? Nevidím v tom nič zlého. M. Ftáčnik: Už dnes musia študenti pracovať, aby vyžili, zaplatili náklady súvisiace so štúdiom. Ešte pred zdražením internátov, bez poplatkov do Sociálnej poisťovne, bez toho, ako im Fronc zavedie školné. Akú odpoveď im dáme potom? Veď na brigádach im nebudú platiť viac. Priemerná suma, ktorú si zarobia študenti počas školského roku, je 2 580 korún. A to je priemer. Tí, čo študujú v mieste bydliska si zarobia 3 800, zrejme im rodičia dokážu nájsť lepšiu brigádu. Tí, ktorí bývajú na internátoch, iba 2 300 korún. Zrejme chodia iba vykladať z vagónov alebo čosi podobné. Realitou však bude, že práve oni budú mať ešte väčšie výdavky - za ubytovanie i cestovné. Na študenta sa to však všetko naraz navalí a povieme mu: Veď si zarábaj! Pritom on už dnes pracuje, aby mohol študovať. M. Majdová: Neviem si dosť dobre predstaviť, aby rodičia, ktorí na to majú, nezaplatili svojmu synovi, či dcére aj bývanie mimo internátu, kde je nízka kvalita ubytovania, za privát. Internáty sa asi uvoľnia pre tých, ktorí ich naozaj potrebujú. A tí budú mať nárok prinajmenšom na dve štipendiá. Zo zákona na sociálne, plus školské štipendium. Môžu si zobrať aj výhodnú pôžičku a niečo si popri štúdiu aj zarobiť. Netvrdím, že to pre študenta nebude ťažšie, ale naozaj nevidím v tejto chvíli inú cestu, ako zaviesť spolufinancovanie študentom. Tváriť sa, že to nie je potrebné, nie je dobré. M. Ftáčnik: Nie je to potrebné. M. Majdová: Vo Veľkej Británii sú poplatky za vysokoškolské štúdium a nedávno sa zvyšovali. Premiér Tony Blair to vehementne obhajoval. Je síce labourista, ale napriek tomu si uvedomuje, že Veľká Británia, čo je v porovnaní s nami naozaj bohatý štát, si nemôže dovoliť financovať štúdium v takom rozmedzí ako doteraz. A neverím tomu, že by tamojší študenti boli na tom všetci do nohy až tak dobre, že si nemuseli dosiaľ privyrábať. KDH má vo svojom programe na poprednom mieste rozvoj rodiny, vrátane starostlivosti o deti. Čo bude robiť rodina, ktorá má tri, štyri či päť detí? A všetky sú talentované. Má sa taká rodina dopredu rozhodnúť, že bude študovať len jedno dieťa? M. Majdová: KDH hovorí o podpore rodín, ale aj o adresnej podpore. Teda tam, kde treba pomôcť. A študentov z viacdetných rodín podporíme sociálnymi štipendiami, prípadne dávkami v hmotnej núdzi, dávkami v sociálnej pomoci, skrátka tým, čo nám systém umožňuje. Pokiaľ ide o troch študentov v rodine, zhodou okolností veľmi dobre poznám takú situáciu. Moja teta je rozvedená, na dôchodku a má tri deti a všetky sú na vysokej škole. Netvrdím, že je to ľahké... Dnes si ešte neplatia, ale zrejme od prvého januára 2005 si budú platiť všetci traja. A odkiaľ na to vezmú peniaze? M. Majdová: Ani náhodu nerozmýšľajú nad tým, že by ukončili štúdium. Práve naopak, usilujú sa v lete dostať do Anglicka, aby si na zvýšené náklady spojené so štúdiom zarobili. Nechápem, prečo chceme mladým ľuďom brať možnosť, aby sa dokázali sami o seba postarať, aby boli vynaliezaví. Prečo by za nich všetko mali riešiť rodičia? Ja pracujem od šestnástich rokov. Pretože som vedela, že rodičia mi nemôžu platiť štúdium, vyštudovala som strednú aj vysokú školu popri zamestnaní. Ako externistka som si štúdium na vysokej platila z platu zdravotnej sestry. Nik sa o mňa nepostaral. Moji rodičia nemali na to, aby ma ako tretie dieťa v rodine živili, keďže dvaja bratia už mali vysokú školu ukončenú. Povedali - moja zlatá, keď chceš študovať, tak si choď na vysokú školu zarobiť. Neberme mladým ľuďom schopnosť vynájsť sa v zložitých situáciách. M. Ftáčnik: Dnes rodičia priemerne mesačne prispievajú na štúdium svojich detí, ktoré bývajú v meste vysokej školy, 1 500 korún. Tým, ktoré za štúdiom dochádzajú, 2 800 korún mesačne. Ak majú rodičia dve, či tri deti na vysokej, tak je na mieste otázka, z čoho im budú platiť školu, keď sa poplatky a náklady ešte zvýšia? Časť študentov - 10 až 15 percent - na túto otázku odpovedala, že zanechajú štúdium alebo ho budú musieť prerušiť. Ostatní reagovali: Obrátim sa na rodičov, budem si hľadať prácu... Väčšina sa teda bude usilovať zvládnuť nový systém, no 15 percent otvorene povedalo, že zo školy odídu. Spomínalo sa tu americké vysoké školstvo. Ale tam je garantovaný prístup aj pre deti zo sociálne slabších rodín. Napríklad rektor slávnej a drahej Harvardskej univerztity často zdôrazňuje, že desať percent jeho študentov patrí z hľadiska zastúpenia populácie k 40 percentám chudobnejších vrstiev Američanov. Nemali by sa aj u nás pre mimoriadne talentovaných študentov odpustiť poplatky? M. Majdová: Každá výnimka veľmi komplikuje vykonávanie zákona v praxi. Skôr podporujem to, aby peniaze získané z poplatkov všetkých študentov, mohli jednotlivé fakulty použiť práve pre výnimočne talentovaných študentov a ohodnotiť ich prospechovým štipendiom. To musí ohodnotiť vysoká škola, ona si musí uvedomiť, že má takýchto študentov, ktorých by mala motivovať. Nemyslím si však, že by úzku skupinu veľmi talentovaných mala platiť široká skupina ľudí, ktorí, povedzme, nikdy neštudovali, ich deti nikdy nebudú študovať. To sa mi zdá absolútne nesolidárne. M. Ftáčnik: Ja by som sa prihovoril za odpustenie poplatkov. Jedným z nástrojov sociálnej podpory vysokoškolákov v krajinách EÚ je právo rektora odpustiť poplatky. Vo výnimočných prípadoch s verejným zdôvodnením prečo. Všetko to sa dá presne napísať do nového zákona. Nech je to verejná, oficiálna záležitosť. Iste tu budú takí ľudia, ktorým by odpustenie školného pomohlo. Veľmi sa mi páči aj myšlienka - plaťte, ale vám peniaze za štúdium vrátime, pokiaľ budete kvalitne študovať. Ako nástroj pomoci povolaniu učiteľa chce štát urobiť nasledujúce: Zoberieš si pôžičku a štát ju za teba uhradí v prípade, ak po skončení vysokej školy budeš pracovať ako učiteľ. Nepomohli by k zabezpečeniu kvality štúdia aj silnejšie študentské samosprávy? M. Ftáčnik: Podporujem argument Študentskej rady vysokých škôl, že zavedenie poplatkov automaticky nezvýši kvalitu a že si študenti nebudú viac vzdelanie ceniť. Bez toho, aby sme dali študentom do rúk nástroj, aby sa mohli vyjadriť ku kvalite štúdia a ovplyvniť ju, ide len o prázdnu tézu. Takže treba posilniť postavenie študentskej samosprávy vo vyjadrovaní študentov ku kvalite. Dnes majú k dispozícii anonymné dotazníky, no tým sa nedá všetko vyriešiť. Študentská samospráva musí mať také postavenie, ako majú v podniku odbory. Odborárskeho funkcionára nie je možné prepustiť, lebo má iný názor ako manažment podniku. Daný princíp si vybojovali zamestnanci preto, aby sa odborári mohli za nich ozvať. Otázka rovnosti v prístupe ku vzdelaniu je pre mňa v celom tomto projekte kľúčová. Dokáže ministerstvo školstva, respektíve vláda či poslanci garantovať, že nebude táto rovnosť ohrozená? Z modelov, ktoré tu sú, to pre mňa nevyplýva. A tak si myslím si, že nie sme pripravení na zavedenie poplatkov. Nakoniec to usúdila aj vládna koalícia. Tá nedokáže zdokumentovať, že nebude porušená rovnosť prístupu ku vzdelaniu. To by mala byť hodnota, na ktorej by sa mala dohodnúť pravica, aj ľavica. Bej tejto hodnoty bude vzdelanie naozaj len pre bohatých. Dlhé roky som pracoval na niekdajšej Technickej univerzite, kde sa ako jeden zo zdrojov financovania školy využívala úzka spolupráca s viacerými výrobnými organizáciami, ktoré okrem iného platili štipendiá mnohým študentom. Už v 70. rokoch išlo o vyše sto miliónov korún. Prečo sa to aj teraz nevyužíva? M. Majdová: Keď sme sa so študentmi rozprávali o návrhu vysokoškolského zákona, hovorili sme aj o možnosti uzatvárania zmlúv medzi poslucháčmi vysokých škôl a firmami. Napokon, to čo existovalo za socializmu, funguje aj teraz. Keď si napríklad zdravotnícki pracovníci zvyšovali kvalifikáciu, bolo zvykom podpísať zmluvu so zariadením, kde pracovali, že im zamestávateľ umožní, aby si štúdium doplnili. Za to sa však zaviazali uňho odpracovať 30 či 10 rokov. Toto je tiež jedna z foriem ako dofinancovať vysoké školstvo. Máme otvorený široký priestor, sú tu veľké, silné firmy. Napríklad v Siemense sa niečo také spúšťa. Zamestnáva schopných študentov na elektrotechnickej fakulte a dohodne sa s nimi, že ak budú dobrí, po ukončení štúdia ich zamestná. Všetci chcú viac peňazí zo štátneho rozpočtu - do kultúry, zdravotníctva, do sociálnej oblasti. Vláda pritom chce zavádzať len úsporné opatrenia. Iste, nemá to ľahké, ale lepšiu kvalitu v školstve si viem predstaviť iba vtedy, ak sa na ňu budú viazať vyššie finančné zdroje. Kde teda zobrať na vysoké školy peniaze, pretože iba poplatky od študentov určite nepostačia? M. Majdová: To je skôr otázka pre ministra financií, ktorý spravuje štátnu kasu. Súhlasím, že treba vytvoriť zdroje, či povedať, kde má spoločnosť čerpať peniaze na všetky reálne potreby. Odkiaľ má zobrať peniaze na vyplácanie sociálnych dávok, na bezplatné štúdium, na bezplatné zdravotníctvo, na bezplatné to, či ono? Žiadna spoločnosť nemá toľko peňazí, aby mohla dávať všetko svojim občanom bezplatne. Na to nikdy nebudú zdroje v žiadnom štáte. M. Ftáčnik: Vysokoškolské vzdelanie, aspoň v tom prvom, bakalárskom stupni, sa stáva nevyhnutnou potrebou pre zložitejší a stále sa meniaci svet. Voľakedy mojej mame stačila obchodná akadémia a celý život bez vysokej školy vydržala ako dobrá ekonómka. Zdá sa však, že vysoká škola bude nutným predpokladom pre to, aby sme ako spoločnosť boli schopní niektoré veci riešiť. Ale treba si uvedomiť, že napríklad 60 percent populácie nemôže obsahovať rovnako schopných jedincov. Preto budeme musieť mať špičkové univerzity pre tých, ktorí sú naozaj nadpriemerne nadaní a talentovaní. To budú tvorcovia patentov, tí budú vymýšľať veci, ktoré nás potiahnu dopredu. Hoci nie každý je taký, má dostať šancu na získanie kvalitného vzdelania na vysokej škole, lebo to začína byť nevyhnutnosťou. Besedu spracovali Miroslava Necpalová a Branislav Kuruc