Kto bude mať na Slovensku právo na vzdelanie?

Sochy, ktoré od svojho inštalovania na bratislavské Námestie SNP videli už všeličo, rozpaľuje horúce slnko. Je 5. mája 2004 a námestie revolt, ako by sa dalo nazvať v ošiali premenovávania, sa opäť zaplnilo študentmi. Na rozdiel od novembra 1989 však len nimi. Z ostatných obyvateľov Bratislavy sa k protestom proti školskej reforme, najmä proti spoplatneniu vysokoškolského štúdia, pridalo len pár zvedavcov. Ministra školstva Martina Fronca som si všimla až po oficiálnom začiatku demonštrácie. Stál na okraji trávnika rovno pod reproduktormi a usporiadatelia ho nebrali na vedomie. „Nemám si kedy privyrábať,“ odpovedala medzitým na moju zvedavosť budúca genetička, Ivana z Banskej Štiavnice, tretiačka na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Či si privyrába, ma zaujímalo, lebo viem, že to študenti bežne robia, aby vyžili. Ivane sa to ako-tak darí aj bez zamestnania. Výdavky sa jej vyšplhajú mesačne do tritisíc korún a štúdium je také náročné, že musí byť skromná. Na zarábanie nemá čas. Jej kultúrou sú preto len filmové predstavenia v Univerzitnom pastoračnom centre, kde stojí lístok pätnásť korún, o divadle ani neuvažuje, učebnice si, ako ostatní kolegovia, zaobstaráva xeroxovaním. Za ubytovanie, ktoré ju v prvom ročníku stálo 390 korún mesačne, totiž teraz platí 900, hoci na jeho kvalite sa nič nezmenilo, zvyšok pohltí stravovanie a cestovné. A viac seba ako mňa sa spytuje, ako vyrieši výdavky v budúcom školskom roku. Poplatok za ubytovanie sa totiž má zvýšiť na 1 600 korún, od prvého mája v hlavnom meste stúpla aj cena lístkov mestskej hromadnej dopravy a dá sa čakať aj zdraženie stravy. Ivanina mama aj otec síce pracujú, no žije s nimi aj momentálne nezamestnaný 23-ročný brat... Útok nielen froncálny a nielen na študentov S transparentom, ktorý reformu školstva nazýva Froncálnym útokom na študentov, postupuje Ivana a jej kamarátka k podstavcu sôch, z ktorého sa ozývajú pokyny pre demonštrujúcich. Mladý muž pri mikrofóne akoby zabudol, že jeho hlas zosilňuje technika, kričí, dobreže stojacim poslucháčom neprasknú bubienky a hovorí prirýchlo na to, aby masa ľudí, ktorá sa vlní vo väčšej vzdialenosti, rozumela, čo im hovorí. Nevraviac o chodcoch. Keby rozumeli, možno by pochopili, že aj keď mladým s nápismi, na ktoré sotva dovidieť, vyhráva tanečná hudba, nie je to happening, akých si toto miesto užilo dosť a možno by sa pridali tiež. Tí, čo sú bližšie, pochopia viac z transparentov: Študujem, zadĺžim sa, v šesťdesiatke ožením sa Vzdelanie nie je na predaj Kvalitu áno, poplatky nie! Vzdelanie je právo, nie výsada! VŠ zákon - o nás bez nás Reforma Fronca zo zlého konca Reforma Fronca - začiatok konca. Zastavme deformu, urobme reformu! Do čerta s vládou, ktorá likviduje študentov! Kto nie je s nami, bude platiť! Pravda víťazí! A je na našej strane! Škola nie je dražba Nad hlavami študentov, nad podomácky, zväčša na lepenkách zo starých škatúľ vyrobenými transparentmi jemne, takmer akosi rozpačito, povieva slovenská zástava. Učebnice vždy neklamú Význam vlajky v tomto kontexte nepriamo podčiarkuje Braňo Liška, pedagóg, akademický funkcionár Univerzity Komenského v Bratislave, ktorej študenti spolu s kolegami zo Slovenskej technickej univerzity demonštráciu usporiadali. „Som rád, že práve študenti otvárajú problém spoplatnenia vysokoškolského štúdia,“ hovorí a pripomína, ako bezmála pred pätnástimi rokmi tiež stáli na tomto námestí študenti. Boli o generáciu mladší a pískali spolu so svojimi rodičmi za to, aby sa na Slovensku zmenilo, čo sa im nepáčilo. Že by sa im súčasné zmeny páčili ešte menej, ako to, čo pískaním a cengotom kľúčov posielali na smetisko dejín, by vtedy boli sotva pripustili. Fakty z učebníc dejepisu im zväčša pripadali ako bohapustá propagandistická lož. Ťažko povedať, ako ich vnímajú a čo o nich vedia súčasní vysokoškoláci. A koľkí z tých, čo vedia, sú ešte stále presvedčení, že vtedajšie vzopätie bolo výlučným dielom študentov. V tie novembrové dni sa ľudia zväčša nádejali, že vypískaním socializmu si zabezpečia možnosť žiť bez jeho nedostatkov, no so všetkými jeho výhodami, a s tým, čo poznali z výkladných skríň západného sveta. Pocítiť na vlastnej koži, že je to bolestivá, a nie vždy kýžená zmena, bol pre väčšinu až ochromujúci šok. Nik, ľudia z výroby, od lopaty, ani vzdelanci neverili, že by práve v našom prípade mohla neexistovať tretia cesta. Žiť a robiť ako pred novembrom, no mať sa lepšie. Neignorujte nás! Univerzitný učiteľ od mikrofónu upozorňuje: „Toto zhromaždenie bude označené za politicky zmanipulované, ale nedajte sa tým odradiť! Neustupujte! Ukážme, že nám nejde len o nás, ale o osud Slovenska.“ Jeho vystúpenie je v kontexte s tým, čo tvrdí aj člen štrajkového výboru Karol Klobušický. Že študenti neprosia, ale žiadajú. Diskusiu o reforme s vládou pred verejnosťou, že nechcú reformu pre reformu, ale pre študentov, a že je dobre, keď ich je toľko, lebo tak veľa ich on sám nevidel v uliciach od pivárskej akcie Zlatý bažant. A ešte že študenti chcú bývať v internátoch, kam nezateká, žiadajú, aby počítače a internet neboli len výsadou niektorých zamestnancov, nechcú študovať v zahraničí, ale doma, no na kvalitných školách. „Neignorujte nás, len vzdelaný človek môže byť nositeľom demokratických hodnôt!“ Vzdelancov naozaj ubúda. Nie málo vysokoškolských učiteľov sa napríklad sťažuje, ako veľmi klesla úroveň študentských vedomostí. Ako vysokoškoláci na prírodovedeckých študijných odboroch nevedia riešiť jednoduché rovnice. Ako im chýbajú aj iné základné vedomosti. A (to je najhoršie) ako sa ich ani na vysokej škole nesnažia doplniť, naopak, až pričasto chodia na skúšky nepripravení a tí, čo na to majú, nezriedka namiesto vedomostí ponúkajú skúšajúcim úplatky... Verím, že takí v to májové popoludnie v uliciach Bratislavy s rapkáčmi a píšťalkami neboli. Chlieb, práca, vzdelanie! Demonštrujúci po každej vete proti reforme tlieskajú alebo kričia, keď ktosi upozorní: „Je tu aj minister školstva.“ Organizátori nereagujú. Keď mi napadne, že moderátor zmienku o ministrovi možno nepočul, spytuje sa kolega, či o ňom vedia a či mu dovolia prehovoriť. Dovolia, ale len ak o to požiada. Minister Martin Fronc v hlúčiku reportérov zase tvrdí, že by prehovoril, ale nik ho nevyzval. Po vysvetlení, že sa toho ani nedočká, a o slovo musí poprosiť, ide k chlapcom s červenými páskami na zápästiach. Púšťajú ho k mikrofónu. „Víta“ ho ohlušujúci piskot a rev rapkáčov. Minister sa pokúša o úsmev aj o bonmot: „Nesúhlasím s obsahom transparentov, ale oceňujem vašu invenciu. No v tejto chvíli musím hovoriť aj o tých, ktorí práve pre nedostatok financií v školstve nemôžu študovať. Musím hovoriť o sociálnych štipendiách. Som pripravený rokovať...“ Odpovedá mu piskot a skandovanie: Nebudeme platiť! Nebudeme platiť! Nebudeme platiť! Nemáme z čoho! A vzápätí: Odstúpiť! Odstúpiť! Martin Fronc však neodstupuje ani z miesta pri mikrofóne, nieto zo svojho postu. „Ešte raz,“ márne sa snaží prekričať skandovanie, „som ochotný rokovať, stretnúť sa, hľadať spoločné riešenie!“ To už je pri mikrofóne ktorýsi zo študentov a upozorňuje: „O akých štipendiách je reč? Vezmú na ne z internátov a rodičom prídavky. To sú tie sociálne štipendiá, ktoré sľubujú. Dáme si to?!“ Len čo doznie hromové „Niééééé!!!“ ozve sa pokyn, aby sa všetci presunuli na Námestie slobody. Nad jednu hlavu vyletí heslo nápadne pripomínajúce Veľkú francúzsku revolúciu: Chlieb! Práca!! Vzdelanie!!! Je, či nie je Slovensko pripravené na reformu? Uprostred celkom disciplinovane kráčajúcej masy pokračujem vo svojom miniprieskume. Tretiak Juraj z Filozofickej fakulty UK nemôže veľmi vyskakovať, aj keď ako Bratislavčan ušetrí aspoň na cestovnom domov. Kupuje si síce knihy, ktoré potrebuje, no na kultúrne podujatia, o ktoré stojí, chodiť nemôže. Žije len s mamou, ktorá učí na strednej škole. Tým je o existenčnej situácii jeho rodiny povedané všetko. Na Slovensku nie je outsiderom len vysoké školstvo. Moju síce nevyslovenú, ale pravdepodobne akýmsi šiestym zmyslom vytušenú myšlienku zaklincuje prváčka Mirka, ktorá nás počúvala a spytuje sa, či aj ona môže niečo povedať. Môže. „Štát, v ktorom vysokoškolsky vzdelaní ľudia nevyžijú od výplaty do výplaty, nie je pripravený na reformu,“ skočí nám do reči prváčka Mira, keď vykročíme na akýsi ľudový symbol trhového hospodárstva, bratislavskú Obchodnú ulicu. Symbol trhu je na pár minút ochromený. Stoja nechápajúci i usmievajúci sa či tlieskajúci ľudia na chodníkoch, stoja električky, ba zastať muselo aj policajné auto. Márne sa chce na druhú stranu dostať mamička s kočíkom. Podarí sa jej to, až keď si ktosi spomenie na dávne kňažkovské „utvorte koridor“. V roku 2004 demonštrantov neoblievajú Naposledy som takto, v objatí študentov, ibaže vtedy svojich rovesníkov, kráčala v roku 1968. Bol november, výročie Veľkej októbrovej, chlapci vyliezali na stožiare, strhávali a zapaľovali sovietske zástavy, a tí, čo sme boli dolu, sme si z nich odchytávali zdrapy na pamiatku. Pod stanicou, neďaleko súčasného Námestia slobody, nás rozohnali vodné delá. Rok 2004 je iný. Študentov už nerozháňajú policajti. Tých, čo na to nemajú, odháňa - no nie z ulíc, lež od štúdia - drahota. Časy sa naozaj zmenili... Na Námestí slobody sú už všetci, čo tam chceli byť. Na čele zhromaždenia transparent lakonicky konštatujúci Máme holé zadky - čo chcete viac? Ironizujúca parafráza pražského Máme holé ruce spred takmer pätnástich rokov vyznieva veľavravnejšie, ako možno jej autori chceli. Konštatovanie je presné a vystihuje situáciu väčšieho počtu ľudí, ako sa verejne pripúšťa. Spravodajstvo toho i nasledujúceho dňa akciu zaznamenalo, pripomenulo aj zátarasy na chodníku pred Úradom vlády (zbytočné, lebo študentom ani nenapadlo ta ísť, radšej pri fontáne počúvali hudbu), a búrka stíchla. Okolo šesťsto (to boli oficiálne odhady) študentov naplnilo scenár protestu, vyslalo troch zástupcov do podateľne Úradu vlády s požiadavkami zachovať bezplatné vysokoškolské štúdium, vyčleniť z rozpočtu pre vysoké školy okamžite miliardu korún, do roku 2006 pre vysoké školy dosiahnuť 1,33 prílevu z HDP, rozdeľovať financie podľa kvality školy, zvýšiť prílev prostriedkov do sociálneho systému, vyplácať príspevky na bývanie, zachovať súčasnú podobu Študentského pôžičkového fondu. Za osobitnú zmienku stojí požiadavka zriadiť nezávislú ratingovú agentúru hodnotiacu úroveň študijných programov jednotlivých vysokých škôl a fakúlt a sfunkčnenie spätnej väzby a hodnotenia kvality výučby študentmi. Kvalitu výučby však zvyšuje aj neodpúšťanie nekvality, lajdáctva a nevedomostí. Nielen učiteľov. Autorka je nezávislá publicistka