Porážka, na ktorú by sa nemalo zabudnúť
Vietnamský generál Vo Nguyen Giap, legendárny vojenský veliteľ, ktorý prispel k porážke francúzskeho koloniálneho režimu vo Vietname pred päťdesiatimi rokmi, varoval Spojené štáty americké, že v Iraku im hrozí porážka. „Akékoľvek jednotky, ktoré chcú vnútiť svoju vôľu inému národu, s určitosťou zlyhajú a budú porazené,“ odpovedal 93-ročný veterán na tlačovej konferencii v Hanoji na otázku, čo si myslí o súčasných aktivitách USA v Iraku. „Vietnamský syndróm“, „vietnamizácia“, „nový Vietnam“ sú výrazy, ktorými sa už niekoľko desaťročí označujú konfliktné oblasti a ohniská vojny. V súčasnosti sa tieto slová čoraz častejšie spomínajú v súvislosti s Irakom. Na jar v roku 1954 bola porážka Francúzov pri Dien Bien Phu prvým varovaním, kam môže viesť „vietnamizácia“. Dejisko bitky Dien Bien Phu je veľká dolina (s rozlohou 18- krát 8 kilometrov) uprostred tropickej džungle a vrchov na severozápade Vietnamu. Keďže sa neďaleko nej nachádza Laos, Francúzi tento región považovali za strategicky mimoriadne dôležitý. 20. januára 1953 túto dolinu obsadila veľká francúzska výsadková skupina. Parašutisti dostali rozkaz, aby ju premenili na opevnenú oblasť, ktorá by mala kľúčový význam vo vtedajšej vojne. Francúzske velenie plánovalo, že sa mu vďaka kontrole tejto oblasti podarí do roka a pol zničiť vietnamskú národnooslobodzovaciu armádu – Viet-Minh. Niektorí historici tvrdia, že pri príprave tejto operácie zohrali kľúčovú úlohu americkí poradcovia – povestní „tichí Američania“. Do 20. novembra 1953 sa Francúzom podarilo premeniť dolinu na komplex opevnení. Pevnosť malo brániť približne dvadsať práporov pechoty, ktoré podporovali delostrelecké, tankové, letecké a ženijné jednotky. Vo februári 1954 navštívil pevnosť americký generál O´Daniel, ktorý predpoklady nadchádzajúcej bitky považoval za „mimoriadne nádejné“. V skutočnosti sa dolina a pevnosti v nej premenili na pascu, no nechytili sa do nej tí, na ktorých bola nastražená, ale jej tvorcovia. Velitelia Viet-Minhu stáli pred neľahkou úlohou pripraviť obliehanie pevnosti. Všetok potrebný materiál sa nachádzal vo vzdialených skladoch a bolo treba prepraviť ho cez úzke chodníky v horách a tropickej džungli. Napriek bombardovaniu sa zbrane a potraviny podarilo dopraviť na plánované miesta. Stálo to však životy mnohých nosičov. Francúzov však problém zásobovania vôbec nevzrušoval, v opevnenom priestore sa nachádzali dve letiská. Pevnosť spájal vzdušný most s Hanojom a Saigonom, odkiaľ denne prilietalo okolo 70 – 80 lietadiel s potravinami a zbraňami. V pevnosti sa Francúzi cítili byť mimoriadne bezpeční. Útok sa začal Vďaka svojej sebaistote boli Francúzi prekvapení, keď Vietnamci 13. marca 1954 začali útok. Vďaka zdanlivo nedobytným opevneniam sa cítili byť silnejšími a neporaziteľnými. Vietnamcom sa však podarilo čosi neuveriteľné. Napriek tomu, že francúzske delostrelectvo a tanky „preventívne“ ostreľovali džungľu, vietnamskí ženisti kopali zákopy a podzemné chodby, ktoré sa čoraz viac približovali z vrchov k pevnosti. Ich dĺžka bola vyše 100 kilometrov. Moment prekvapenia pri útoku Vietnamcov bol predovšetkým v tom, že sa pred Francúzmi doslova vynorili spod zeme. Prekvapenie prvého útoku dokazuje, že dve pevnôstky na vonkajšom okruhu padli v priebehu niekoľkých hodín. Istý francúzsky novinár, ktorý bol svedkom tohto útoku, napísal, že nechce panikáriť a rozosievať porazenecké názory, ale ak bude vojna v Indočíne pokračovať, francúzskej armáde hrozí zničenie. Vo francúzskom parlamente komunistickí poslanci zdôrazňovali, že vojna v Indočíne nielen protirečí francúzskym národným záujmom, nielen podrýva prestíž krajiny, ale ju tiež stavia do čoraz užšej závislosti od Spojených štátov amerických. Lenže pravicová vláda označovala podobné názory za „kuvikanie“, porážku, ktorá hraničí so zradou. Situácia francúzskeho expedičného zboru v Indočíne vraj nemohla vyvolávať žiadne pochybnosti. Pravda, napriek týmto prehnane optimistickým vyhláseniam, keď pevnosť navštívil náčelník generálneho štábu s ministrom obrany, po návrate do Paríža odletel hneď do Washingtonu. Francúzske vojenské velenie si uvedomilo hrozbu katastrofálnej porážky. Francúzske nádeje sa upriamili na americkú vojenskú pomoc. Washington ju bol ochotný poskytnúť. Do Indočíny smerovali americké bombardéry B-26 a nákladné lietadlá. Vlastne americká angažovanosť vo vojne sa už začala niekedy v roku 1950. V období, keď prebiehala bitka pri Dien Bien Phu, Američania financovali francúzske „trestné“ operácie v Indočíne už vo výške približne 70 %. V septembri 1953 americký prezident Eisenhower poskytol Francúzsku dodatočnú pomoc vo výške 385 miliónov dolárov a iba vďaka tejto pomoci mohli Francúzi pokračovať vo vojne. Podľa neskôr uverejnených údajov americká pomoc v júli 1954 už presiahla výšku 2,6 miliardy dolárov. Štátny tajomník USA J. F. Dulles vo svojom vystúpení 29. marca 1954 pred zahraničnými novinármi vysvetlil príčiny americkej angažovanosti. Záujem USA vyvolávajú surovinové a ľudské zdroje Juhovýchodnej Ázie, no navyše má tento región mimoriadny strategický význam. Ak by sa tieto krajiny dostali pod kontrolu komunistickej Číny, resp. Sovietskeho zväzu, Amerika by to považovala za mimoriadnu katastrofu. Prezident USA Eisenhower o týždeň neskôr vyslovil často citovanú teóriu domina. Ak by sa komunisti zmocnili Indočíny, na rade by sa ocitla Barma, Thajsko, Malajzia a Indonézia a ohrozená by bola aj americká obranná línia, ktorú tvorili Japonsko, Taiwan, Filipíny, a tiež Austrália s Novým Zélandom. V tom čase síce prebiehala studená vojna a mohlo by sa zdať, že americké obavy mali akúsi logiku. No Vietnamcov do boja väčšmi viedla túžba, aby ich krajina bola oslobodená od kolonizátorov, než komunistická ideológia. Navyše z dnešného hľadiska vidíme, že to nebola logika obrancov slobodného sveta, ale neokolonialistov, ktorí chceli získať kontrolu nad bývalými impériami Francúzska a Veľkej Británie. Dnes už tiež vieme, že tieto americké výroky mali hrozivejší podtón. Naznačovali, že čoskoro vec vezmú do svojich rúk samotní Američania. Agónia francúzskeho expedičného zboru K názoru, že treba čo najskôr skoncovať so špinavou a nezmyselnou vojnou, sa prikláňala čoraz väčšia časť francúzskej verejnosti. Velenie francúzskej armády na tieto nálady reagovalo veľmi svojsky. Veliteľ pevnosti v Dien Bien Phu de Castries bol povýšený na generála. Pravda, obišlo sa to bez obvyklej ceremónie, generálske výložky boli zhodené z lietadla na miesto, kde sa nachádzalo veliteľstvo pevnosti. Uvedomil si niekto z francúzskeho velenia, že toto povýšenie pripomínalo podobný akt, ako keď Hitler povýšil veliteľa obkľúčených nemeckých vojsk v Stalingrade na maršala? Vtedajší viceprezident USA Nixon vyčítal Francúzom, že im chýba vôľa k víťazstvu. Vyslovil dokonca názor, že ak Francúzi odídu z Indočíny, Američania by tam mali hneď poslať svoje vojská, aby sa regiónu nezmocnili komunisti. Neskôr sa však ukázalo, že americkí vojenskí plánovači v Pentagone pripravovali operáciu, ktorá mohla mať nepredvídateľné následky. Na oblasť pri francúzskej pevnosti mala byť zvrhnutá atómová bomba. 26. apríla 1954 sa v Ženeve začala medzinárodná konferencia, na ktorej sa mala riešiť indočínska otázka. 7. mája 1954 padla pevnosť Dien Bien Phu. Niektorí historici tvrdia, že to nebola až taká zdrvujúca porážka. Lenže francúzska verejná mienka mala už dosť vojny, ktorá nemala zrejmý zmysel a neúnosne zaťažovala ekonomiku krajiny. Navyše sa začali prejavovať prvé príznaky nového konfliktu, ktorý mal prebiehať oveľa bližšie k Francúzsku. Začínala sa nová koloniálna vojna, tentoraz v Alžírsku. Pád pevnosti Dien Bien Phu ovplyvnil predovšetkým výsledky Ženevskej konferencie, ktorá sa skončila v noci z 20. na 21. júla 1954. Francúzsko uznalo nezávislosť Vietnamu, Laosu i Kambodže. Vietnam sa tak pripojil ku krajinám, ktoré rozdelila studená vojna. Podľa Ženevských dohôd bola krajina 17. rovnobežkou rozdelená na dve zóny. Sever krajiny bol pod kontrolou Viet Minhu, juh pod kontrolou bývalých kolaborantov s Francúzmi. Boli to predovšetkým Vietnamci, ktorí prijali katolícku vieru. Propagande z juhu sa podarilo dosiahnuť, že zo severu odišla väčšina katolíkov. Už sme spomínali americkú angažovanosť v Indočíne, ktorá sa ešte zosilnila po odchode Francúzov. V južnom Vietname Američania podporovali tamojších katolíkov. Tí však nenastolili demokraciu podľa vzoru západnej Európy, ale diktátorský režim, ktorý kruto prenasledoval nielen účastníkov protifrancúzskeho odboja, ale aj budhistickú väčšinu. Pokoj na juhu bol dočasný. Už v prvých rokoch začalo narastať hnutie proti tamojšiemu režimu diktátora Ngo Dinh-Diema. Američania, ktorí túto diktatúru najprv podporovali dodávkami zbraní a neskôr poslali vojenských poradcov, nakoniec uviazli vo vojne trvajúcej do polovice 70. rokov. Maršalovi Giapovi sa nakoniec podarilo poraziť aj Američanov. Žoldnieri a partizáni Keď Francúzi vybudovali svoju koloniálnu ríšu, vytvorili osobitnú vojenskú jednotku určenú predovšetkým na zásahy v kolóniách – cudzineckú légiu. Francúzske úrady nepátrali po minulosti cudzincov, ktorí sa do légie hlásili. Je viac ako jasné, že útočisko v nej nachádzali predovšetkým zločinecké živly. Ich výcvik bol zameraný tak, že síce museli poslúchať dôstojníkov, ale voči domorodcom si mohli dovoliť prakticky čokoľvek. Mal som možnosť hovoriť s viacerými Vietnamcami, rozprávali mi o mimoriadne brutálnych výčinoch legionárov, medzi ktoré tiež patrilo znásilňovanie a rabovanie. Ak nejaká mocnosť chce robiť vojenské zásahy ďaleko od územia svojej krajiny, mala by si uvedomiť, že žoldnieri sú síce brutálni a krutí bojovníci, no keďže ich morálny popud bojovať je nízky, bojujú iba pre zárobok a korisť. Ak sa ocitnú v situácii, ktorá vyžaduje skutočné hrdinstvo, ktorého sú schopní iba bojovníci, ktorí majú ideálne pohnútky, tak zlyhávajú. Možno táto okolnosť mala vplyv aj na porážku pri Dien Bien Phu. História partizánskych vojen bola za minulého režimu podávaná skreslene. Napríklad prví partizáni bojujúci proti Napoleonovi neboli ruskí pod velením Denisa Davidova, ale oveľa masovejšie partizánske hnutie postihlo francúzskeho cisára už v Španielsku, kde stratil elitné jednotky, ktoré by sa mu boli veľmi hodili v Rusku. Národnooslobodzovacie vojny v Číne a v Indočíne sa viedli partizánskym spôsobom. Bojovníci proti kolonizátorom nemali k dispozícii také zbrane, aby mohli viesť klasickú vojnu. Ak by sa o to pokúsili, čakala by ich nevyhnutná porážka. V prípade partizánskej vojny tu však bola šanca na víťazstvo, ako v onej bájke, kde milióny mravcov nakoniec zmohli slona. Partizáni bojovali aj proti Sovietskemu zväzu. Dlhé desaťročia kládli odpor sovietskej vláde partizáni v strednej Ázii. Po druhej svetovej vojne existovalo rozsiahle partizánske hnutie v Poľsku a v pobaltských krajinách. Nakoniec sa ukázalo, že sovietske vedenie sa nedokázalo poučiť z americkej porážky vo Vietname a začalo podobnú akciu v Afganistane, ktorá sa tiež musela skončiť porážkou. Partizánske hnutie má šancu vyhrať v takých podmienkach, kde bojovníkov za slobodu podporuje miestne obyvateľstvo napriek represáliám, ktorými ho postihuje okupačná mocnosť. USA sa ocitli v podobnej pasci, ako bol Vietnam. Navyše proti partizánom bojujú žoldnieri, ktorých krutosť miestne obyvateľstvo nezastraší, ale podnieti ho k ešte väčšiemu odporu. Staručký maršal Giap sa asi nemýli.
