Čítanie je pre mňa spôsobom cestovania

Balkán“ je pojem nabitý asociáciami a konotáciami. Často napríklad sledujem reakcie Rakúšanov na rôznych cudzincov. So Slovenskom sa zvyčajne spája niečo bezvýznamné, mdlé a bez chuti. Slovensko je také, za aký sa bežne považuje takzvaný bývalý Ostblock. Keď však niekto povie, že je z „Balkánu“, na jednej strane hneď cítiť vo vzduchu nebezpečenstvo, ľudia si predstavujú, že „Balkánec“ už potajme tasí vo vrecku mačetu, na druhej strane je „Balkán“ „sexy&cool“, vášnivý, slnečný, temperament spojený s peknou hudbou a dobrou kuchyňou. Nakoniec aj zobrazenie „Balkánu“ v umení je často podobné, dokonca aj od samých „Balkáncov“. Chcem sa opýtať, ako to vnímaš ty, sám „Balkánec“? Zodpovedá tento náš obraz „Balkánu“ aj vašej „balkánskej“ identite, alebo je naša interpretácia scestná? A ak je scestná, hneváte sa pre ňu na nás, ponižuje vás ako stereotyp všeobecne, alebo vám naopak lichotí? Alebo ju dokonca zneužívate ako istú „značku“, ktorá vám zaručuje svojím spôsobom popularitu, ako keď niektorí umelci z tzv. „východu“ vyvážajú „východné témy“? - Existuje napríklad sociologicko-teoretická štúdia Imaginárny Balkán od autorky bulharského pôvodu Márie Todorovej. Odporúčam ju všetkým, ktorých táto téma zaujíma, je aj preložená do angličtiny. Okrem toho v každej knižnici sa dajú nájsť balkánske kulturologické štúdie. Čo sa týka „balkánskej témy“, vy ste si mohli pozrieť filmy režiséra Kusturicu (jeho klišé balkánu je veľmi blízke slovenskému Jakubiskovmu), potom film Pred dažďom (ktorý pred desiatimi rokmi dostal aj Zlatého leva v Benátkach) od macedónskeho režiséra Milču Mančevského a jeho nový film Prach, ktorý má pravdepodobne väčšie publikum v zahraničí, takže ho tam spontánne hrali trikrát viac ako doma. No a potom je to srbský film Sud prachu (čo je metafora Balkánu), urobený podľa rovnomenného scenára macedónskeho dramaturga Dejana Dukovského, drámu a divadelné predstavenie Balkan is not dead, nový chorvátsky film Šťastné dieťa, nový román Pupok sveta macedónskeho spisovateľa Venka Andonovského, ktorý dostal cenu Balkanika za najlepší román roku 2002, ktorý však zároveň čaká na peniaze a hľadá vydavateľa pre vydanie v angličtine, čo je z umeleckého hľadiska aj trochu paradoxné a smutné... atď. Z tohto všetkého si vy poskladáte svoj vlastný Balkán. Ale ja osobne sa na literatúru pozerám len ako na umenie, nie ako na nástroj agitovania nejakej politiky. Na tom sa musí usilovne pracovať. A z tejto myšlienky vyplývajú všetky odpovede: to, čo je skutočne pekné, musí byť univerzálne. Tá bohatá sémantická identita umeleckého diela a dobrých autorov sa nesmie stratiť. A vôbec: vnímaš sám seba ako „Balkánca“? „Balkán“ je napokon veľmi rôznorodý, teda má vôbec zmysel hovoriť o jednom „Balkáne“, alebo treba diferencovať jednotlivé krajiny? Nakoľko je pre teba osobne tvoj pôvod dôležitý? (Nakoľko si „Balkánec“, nakoľko „Macedónec“, nakoľko je ti to jedno?) - Narodil som sa v Macedónskej republike, čiže na Balkáne. To je fakt, z ktorého sa nedá utekať. Tam som vyrástol a primárne patrím k autorom macedónskej literatúry. To som si nemohol vybrať, že? Rovnako sa ani nemôžem vykoreniť zo svojich literárnych koreňov: Misirkov, Racin, Prličev, Černodrinsky, Janevski, Koneski... Naše, rovnako ako vaše školské osnovy sú zamerané najmä na domácu literatúru. Ja teda svoju literatúru poznám, mnoho som z nej prečítal a aktívne sledujem aj súčasných macedónskych autorov. A to všetko, čo prešlo mojimi rukami, sa na mňa nalepilo ako smola. A všetko, čo z mojich rúk vystúpi ako umelecké dielo, nesie stopy tých predchádzajúcich dotykov. Ten proces je teda komplexný a dvojsmerný. Na druhej strane, ja som v Macedónsku študoval svetovú a komparatívnu literatúru. Aj to už poukazuje na to, že aj vo vzťahu k literatúre ma zaujíma to, čo by sa dalo pomenovať ako „iné svety“. A to jednak v zmysle svetov za hranicami mojej krajiny, ale aj tých „vytvorených svetov“ v literárno-teoretickom zmysle. Teda na jednej strane má pre mňa veľký význam, kde som sa narodil a kde žijem, na druhej strane som zdôraznil, že sa motám omnoho viac v kuchyni svetového umenia. Nikdy som sa nelimitoval len tým, čo sa tvorí doma, pričom „doma“ znamená v Macedónsku alebo na Balkáne. Ale pre mňa „doma“ znamená všade tam, kde sa cítim príjemne, kde cítim potrebu žiť. A keďže sa venujem aj písaniu, „doma“ je aj miesto, o ktorom mám potrebu písať či o ktorom mám potrebu čítať. Lebo čítanie je pre mňa spôsobom cestovania a cestovanie spôsobom čítania. Z toho vyplýva, že moje „doma“ je vždy takým či onakým spôsobom zviazané s literatúrou. A z tohto aspektu je mi to jedno. Skúsiš porovnať macedónsky a slovenský literárny svet? Sú to obe malé literatúry, intuitívne by som čakala veľa spoločného... - Či veríte, či nie, ešte na začiatku môjho štúdia v Macedónsku bola prvá teoretická štúdia, ktorú nám dali na čítanie, Teória literárnej komparatistiky od slovenského autora Dionýza Ďurišina. Moji profesori majú na slovenskú literárnu komparatistiku veľmi dobrý názor, zoznámili sa s ňou prostredníctvom prekladov napríklad zo srbčiny a chorvátčiny, udržiavajú styky s Ústavom svetovej literatúry. Napriek tomu si myslím, že prekladov je veľmi málo a nepostačujú. Samozrejme, je reč o dvoch malých, slovanských literatúrach, ktorých osciláciu hore-dolu určovali tie isté alebo podobné spoločenské a historické podmienky a pohromy. A teší ma, že hoci vinou svojho kontextu boli dlho objektívne trochu pozadu v porovnaní s vtedajšími aktuálnymi svetovými tendenciami, obe tieto literatúry si ešte stále vyberajú spoločné témy, vynakladajú obrovskú energiu a rýchlym tempom kráčajú ďalej. A výsledky sú viditeľné. Je možné, že keby obe mali silnejšiu zahraničnú kultúrnu stratégiu, umiestnenie a propagandu, situácia by bola ešte lepšia. Taký je jednoducho osud malých literatúr. Na druhej strane, ten „osud“ sa musí pozorne skúmať a musíme sa oň starať. Tak sa nám určite podarí zmeniť aspoň niečo, veď literatúra je „work in progress“, je živá, takisto ako každý človek sa stále môže meniť. Prišiel si na Slovensko s cieľom prekladať slovenskú literatúru do macedónčiny. Ako si prišiel na túto myšlienku? Poznal si Slovensko resp. jeho literatúru už predtým a zaujala ťa, alebo ťa lákalo niečo nové, potreboval si (sám si to už spomenul) nejakú novú výzvu, a Slovensko si si vybral viac menej náhodou (napríklad preto, že je relatívne dostupné)? - Môj príchod do Bratislavy je odrazom mojej neustálej túžby po nových miestach, tradíciách, kultúrach... Ako som už povedal, pre mňa bola odjakživa typická xenofília. Moja láska k cudziemu, k inému, k odlišnému, vždy prevládala nad incestnou fixovanosťou k vlastnému, k domácemu, k svojmu, k rodnému. Keď som sem prišiel, nepoznal som zo slovenskej literatúry veľa, možno aj preto, že chýbajú preklady a nemal ma kto o slovenskej literatúre poučiť. U nás bohužiaľ neexistuje žiadny univerzitný odborník na slovenskú literatúru. Hoci existuje katedra bohemistická, hoci sa vyučuje poľština aj ruština, Slovensko ostalo akosi bokom. Pre všetky tieto, a samozrejme aj všetky svetové jazyky existujú kvalitné slovníky a akademické materiály, avšak pre slovenčinu práca ešte ani nezačala. Nie sú ani vzájomné veľvyslanectvá, hoci sú naozaj potrebné. Na Slovensko prišli doteraz štyria macedónski študenti a všetci sú spokojní s tým, čo sa naučili, lebo sa naučili niečo nové. Nepatrím k ľuďom, ktorí si myslia, že naša krajina a náš národ tu nikoho nezaujíma, a preto v tomto smere tvrdo pracujem. Ale ak by to aj hypoteticky bola pravda, ak sme dostatočne „silní“ a ak máme sami v seba dôveru, prečo by sme to nezmenili k lepšiemu? Ja som optimista. A nech ten proces začne práve prekladmi z jazykovej a umeleckej literatúry! Keď sme sa minule rozprávali, povedal si, že nie všetky naše knihy, hoci objektívne dobré, by boli v Macedónsku prijaté, lebo u vás je iná mentalita a iný diskurz. Mohol by si to konkretizovať? Čo zo slovenskej literatúry by „vám“ bolo blízke a čo považuješ za také odlišné, že by ste to neprijali? - Myslím si, že všetci poznáme napríklad termín „kultúrny idióm“. V našom prípade to znamená, že každý človek zo západnej Európy sa nesmeje na balkánskych vtipoch a naopak. To je známa kultúrna interferencia. Môže to chápať vážne, môže sa nahnevať. Napriek tomu, že dobrý preklad, nie doslovný, ale deskriptívny, môže „trafiť“ pointu, predsa, či sa nám to páči alebo nie, aby bolo dielo prijaté čitateľmi, rolu hrá ešte množstvo iných faktorov. Každý čitateľ hľadá niečo bližšie svojej mentalite, ktorá mu je viac menej imanentná, vrodená. Je to prirodzené. Existujú rozdiely medzi konzervatívnejšou kultúrou, demokratickejšou, liberálnejšou... Jedno dielo sa v istom kontexte môže označiť za kontroverzné, osobité, zvláštne, zázračné, čudné, v inom priestore by bolo v tej chvíli neautentické. Toto je dobré, ale niekedy aj zlé. Pre všeobecné dobro však je viacerým dobrým autorom vlastný kozmopolitizmus a univerzalizmus. Ja osobne si myslím, že napríklad z vašej novšej literatúry Dušan Mitana, Rudolf Sloboda, Milan Lasica, Pavel Hrúz, Ivan Štrpka, Viliam Klimáček, Peter Pišťanek, Tomáš Horváth... by boli u nás dobre prijatí. Alebo naopak Goran Stefanovski, Dragi Mihajlovski, Ermis Lafazanovski, Venko Andonovski, Lidija Dimkovska, Goce Smilevski... by mali rovnaký efekt tu. Pre mňa to znamená projekt, ktorý je výzvou a ktorému som niečo dlžný. A na ktorom je ešte strašne veľa práce. Otázka by sa dala položiť aj všeobecnejšie: akú úlohu hrá v súčasnom svete, ktorý sa zvykne označovať ako „globalizovaný“, tzv. „lokálne“? Nakoľko treba „lokálne“ ešte zohľadňovať? Ty sa veľa zaoberáš modernou, resp. postmodernou literatúrou, ktorej je tento problém blízky... Okrem toho sa sám orientuješ na krajiny, ktoré sú ti geograficky alebo politicky blízke. (Nakoľko „cudzo“ sa ty sám cítiš v Slovinsku, na Slovensku, v Taliansku?) - Pre mňa literatúra nielen odkrýva niečo zo života, ona tvorí „nový“ život. To ma baví. Bavím sa ešte aj láskou, medziľudskými vzťahmi, kamarátstvom, nie socio-politickou situáciou v danej krajine. Najšťastnejší by som bol, keby sa mi to podarilo vyjadriť v mojej tvorbe. Ja sa venujem tomu, čo sa nazýva „kvalitný autor“, humánna jednotka, a v tom zmysle verím, že svet nikdy nebol rozdelený. Preto keď poviem, že „svet nikdy nemal hranice“, myslím na to, že láska, nenávisť, smrť, vražda, žiarlivosť, potreba pozorovať alebo vstúpiť do sveta druhého a porozumieť mu, to nie sú ani macedónske, ani slovenské, ani africké, ani juhoamerické vynálezy. Ja sa neorienutjem na krajiny, ktoré sú mi geograficky blízke, tobôž nie politicky. Maximálne rešpekutujem iné stanoviská, názory, pravidlá života. Akurát napríklad také víza sú mi prekážkou pri realizovaní mojich túžob po prekonávani vzdialeností. Môj macedónsky pas takmer všade potrebuje víza. To znamená, že pre mňa ako živý subjekt bez akejkoľvek viny, trestnej alebo politickej, je cesta mnohokrát zatvorená. A aj to by bola jedna z ciet, ako by som mohol uspokojiť svoj „nomádsky hlad“. Nedávno urobila jedna srbská umelkyňa projekt „Hľadám muža s pasom EÚ“, písalo sa o ňom aj v časopise Vlna. Môžeme o tom žartovať, je to zároveň aj smutné, a zároveň pri našej profesii „nevyhnutné“. V tomto zmysle sa tzv. „umenie“ a „surový život“ dostávajú k sebe veľmi blízko. Borges napísal, že aj sám život je citát. Čo potom zostane pre literatúru? Literatúra je jednoducho slobodná disciplína, ktorá nestrpí definície. Verím, že sa nič nedeje náhodou a veci sú zviazané niečím vyšším a univerzálnejším. To je mystická idea, ktorá sa v ľudskom vedomí zrodila pradávno, ale rôznymi spôsobmi, aj v umení, jú cítiť dodnes. Ktorá literatúra je tebe osobne blízka? Ktorú krajinu máš ty osobne rád? - Nemám ani osobne blízku krajinu ani špeciálnu literatúru, ktorú by som mohol vydeliť a povedať, že je najkrajšia. Každý dotyk z niečím iným ma obohacuje. Kiešlowsky napísal myšlienku, ktorá znie približne takto: „V tejto chvíli, v tejto kaviarni sedíme jeden vedľa druhého, navzájom cudzinci. Každý z nás potom odíde, vykročí iným smerom, bude pokračovať svojou cestou. A keby sme sa raz stretli znova, nevedeli by sme, že to nie je po prvýkrát.“ Jednoducho: ľudia plačú a smejú sa, pomáhajú si a „zabíjajú sa“, sú pozorovaní a chcú byť pozorovateľmi, divákmi (prvý román môjho kamaráta a kolegu Kujudzinského sa volá „Spektátor“ a zaoberá sa týmito témami), a to všetko od Macedónska po Slovensko, od Talianska po Anglicko, od Slovenska po Argentínu, od Maledivských ostrovov po Spojené štáty, od Tokia po Miami... Nie postavy a toposy, nie historické ani spoločenské kontexty spájajú literárne diela. Spája ich jedna vnútorná ľudská energia, ktorá nás v danej chvíli núti, aby sme pomysleli na to, čo všetko sa môže stať v jednej krajine, v jednom meste, a nie len v nejakom meste tam niekde ďaleko, ale presne v tom, kde žijeme my, vo chvíli, v ktorej žijeme my. Rada by som ti verila... teraz na inú tému: publikoval si v internetových časopisoch Mirage a Blesok. Čo sú to za časopisy? Predstavil by si ich čitateľom? - Mirage a Blesok sú elektronické časopisy vydávané v Macedónsku, publikujúce eseje, kritiky a preklady mnohých „zvučných“ macedónskych, ale aj svetových autorov. Blesok robí to isté paralelne aj po anglicky. Je to zároveň aj prvý elektronický literárny časopis u nás, ktorý má, myslím, že zaslúžene, dobrú povesť u macedónskych spisovateľov. Mirage, v ktorého redakcii som aj ja, sa zrodil ako plod nadšenia bývalých študentov Filozofickej fakulty v Skopje, ktorí pracovali v ateliéri tvorivého písania pod vedením akademičky Katice Kulavkovej. Tento časopis si rýchlo zabezpečil budúcnosť, lebo vďaka svojej kvalite dostáva už aj inštitucionálnu finančnú podporu a má otvorené dvere pre spoluprácu. Môžete ho nájsť, ale aj kontaktovať na internetovej adrese www.mirage.com.mk. Bol by som rád, keby sa tam v budúcnosti uverejnili aj preklady zo slovenčiny, čím skôr, tým lepšie. Zvonko Taneski (1980, Kičevo, Macedónsko) absolvoval štúdium na Katedre všeobecnej a komparatívnej literatúry univerzity Sv. Cyrila a Metoda v Skopje. Je autorom básnických zbierok Otvorené dvere (1995), Chór hnilého lístia (2000) a Vrch (2003), ktoré vyšli v macedónčine, posledná z nich aj s doslovom Venka Andonovského, dekana Filozofickej fakulty. Píše aj kritiky a literárnoteoretické štúdie, s ktorými sa pravidelne zúčastňuje vedeckých konferencií: „trápne a vedecko-tvrdohlavo“. Je laureátom niekoľkých literárnych súťaží, jeho básne a eseje sú preložené do angličtiny, taliančiny, slovinčiny, chorvátčiny, srbčiny, albánčiny, bulharčiny a esperanta. Od septembra 2003 sa zdokonaľuje v slovenčine a v slovenskej literatúre na Univerzite Komenského v Bratislave. Na Slovensko prišiel s cieľom prekladať do macedónčiny slovenskú literatúru. Zhovárala sa Svetlana Žuchová Autorka je spisovateľka