Je k vám osud naozaj taký krutý?

Niekedy je, niekedy nie je. Niekedy neviem. Niekedy viem, že nie je osud. Je to azda trápne protirečivé, ale určite to chápe každý, kto má sklon zveličovať, hysterizovať, obhrýzať si nechty a upadať zo dňa na deň stále viac. Vyskytujú sa chvíle, keď si viem nahovoriť, že negativizmus je omyl, najväčší zo všetkého, väčší ako význam literárnej kritiky, a ten je veľmi veľký. Inokedy je negativizmus adekvátny: vtedy cítim krutosť osudu, osud je, je naozaj a je krutý. V ďalších prípadoch som krutý ja, napríklad keď som vošiel do trafiky na jednej z bratislavských bočných ulíc a predavačka mlčala, mlčky som jej bol ľahostajný alebo mnou mlčky opovrhovala. Dosť dlho som si bezradne obzeral zapaľovače a potom som prehovoril: — Podľa vás by sa niektorý z týchto hodil pre ženu? Predavačka sa priblíži, postaví sa oproti mne a nemo sa pozerá. Čo vidí? Spisovateľa, do ktorého si môže utrieť špinavé topánky, nehovoriac o papuli? Napokon jej zrak skĺzne na zapaľovače. Asi si spomenula, že je zamestnaná v trafike. Vysloví jediné slovo: — Nie... — To je vynikajúca odpoveď, poviem a odchádzam... Ani ja, ani tie zapaľovače sa nehodia žene. Predavačka to vie, preto sa tak správa. Aj to vie, že ku mne je osud krutý, preto ku mne môže byť krutá aj ona, krutá a povýšenecká, preto z nej môže kričať totálne opovrhnutie. Ty červ, kričí z nej. Ty niekoľkonohý zakrsnutý hmyz, kričí z nej ešte. No počkaj, myslím si kruto, lebo je to skutočne okamih krutosti, ani sa nenazdáš, napíšem o tebe! Ty potom o pár dní pôjdeš, nič netušiac, do Café Gallery, prešmykneš sa popri stole, za ktorým sedí literárny kritik, obdivne zdvihneš obočie nad jeho významom, pôjdeš ďalej, sadneš si, z kabelky vylovíš úhľadne poskladané Slovo, vrhneš sa na Mangľovňu a tu ťa znezrady zaleje červeň hanby a hrozného poníženia. Som nula, uvedomíš si. Nezvládam ani len prácu predavačky. Na čo sa to vlastne hrám v živote? Chytíš si hlavu do dlaní. Takto ťa nechám, predavačka. A už o tebe nikto nikdy nič nenapíše. Aký je to pocit? Takto si ostala, navždy zobrazená s hlavou v dlaniach, vytesaná písmenami do papiera spoločensko-politického týždenníka, červená a odpudzujúco spotená. Pot fakt znechucuje intelektuálov, ktorých je v tej kaviarni ako maku, až takýto krutý osud si si (ne)zaslúžila. Možno sa nájde niekto, kto ťa bude chcieť spasiť a napíše o tebe niečo lichotivé. Ale to nebude n a o z a j o tebe, lebo nikto nevie, ktorá vlastne si, iba ja to viem. Takže ak niekto napíše, bude to iba ničotný trucpodnik, nepresvedčivý a smiešny aspoň tak ako tento môj, toto moje vŕšenie sa na nešťastnej, už nie najmladšej žene, ktorá možno iba nemala svoj deň alebo naopak, práve mala svoje dni, a namiesto úľavy som prišiel ja, s tým svojím krutým osudom. Možno nie je márne bojovať proti nemu, ale ja cítim márnosť. Pozorne však počúvam, chcem sa poučiť, sledujem konanie najmocnejších, sledujem pánov sveta, a tak som si minule vypočul, ako mladá mamička upozornila deťúrence: — Pozor! Aha! Udrel blesk! Deťúrence reagovali bez stopy strachu: — No a čo? Veď máme palicu.. Ale ja nemám palicu. Mám holé ruky a, satinsky povedané, obe sú ľavé. Autor je úradník a spisovateľ