Juhoslovanský rok 1989
Posledné roky vlády Josipa Broza Tita čímsi pripomínajú hru autora absurdných drám Eugena Ionesca Kráľ zomiera. Záver života juhoslovanského prezidenta sprevádzala kríza ekonomiky krajiny a jej spoločenského systému. Životná úroveň sa zachovávala vďaka pôžičkám zo zahraničia. Riešenie akútnych hospodárskych problémov sa presúvalo do budúcnosti, bez ohľadu na to, akú cenu bude musieť za to krajina zaplatiť. Aj juhoslovanský systém socialistickej samosprávy sa ocitol v kríze. Podľa môjho názoru ešte nie je zodpovedaná otázka, či to vyplývalo z jeho bezperspektívnosti alebo z toho, že ho Tito začal po roku 1968 odbúravať a model politického riadenia krajiny pripodobňovať režimom v sovietskej sfére vplyvu. V roku 1976 (po prvý raz od roztržky s blokom vedeným Sovietskym zväzom v roku 1948) sa Tito dokonca zúčastnil summitu vodcov komunistických strán. Pravda, aby Západu demonštroval, že sa ešte úplne „neposovietštil“, Tito prenasledoval tzv. kominformistov, juhoslovanských komunistov, čo sa v čase roztržky postavili na Stalinovu stranu a potom emigrovali. Jednu vec však Tito, podobne ako iní diktátori, ovládal vynikajúco. Znemožnil, aby v jeho blízkom okolí vyrástla významná politická osobnosť. Asi si neuvedomil, že osud krajiny je príliš spätý s jeho osobou a po jeho smrti Juhosláviu čakajú ťažko riešiteľné problémy. Dokonca aj v našej tlači sa zjavili v druhej polovici 70. rokov citácie z článkov západných komentátorov, obsahujúcich úvahy, či Titova smrť bude počiatkom rozpadu Juhoslávie. Viaceré problémy boli zrejmé ešte za Titovho života: spor medzi Srbmi a Chorvátmi, poškuľovanie miestnych Albáncov po Tirane, či chabo zakrývané nároky Bulharska na Macedónsko. V roku 1979 zomrel Edvard Kardelj. Bol to posledný Titov spolupracovník, ktorý mal dostatočnú autoritu v krajine, aby mohol byť jeho nástupcom. Krajina po Titovej smrti Josip Broz Tito zomrel 4. mája 1980 v ľubľanskej nemocnici. O život bojoval štyri mesiace. Po oznámení jeho smrti krajina upadla do smútku. V roku 1949 vyšiel v istom našom komunistickom časopise článok, ktorého autor, inak juhoslovanský emigrant - kominformista, sa pohoršoval nad tým, že v jeho vlasti je umelo pestovaný kult Titovej osobnosti. Článok vyšiel v čase byzantínskych osláv sedemdesiatych narodenín Josifa Vissarionoviča Stalina. V tomto časopise som v minulosti napísal, že Tito bol „osvietený despota“. Kult svojej osobnosti považoval za čosi prirodzené. Krajina bola pred druhou svetovou vojnou monarchiou, takže prežívali tradície úcty ku kráľovi, no zároveň pre obyvateľov povojnovej Juhoslávie Tito zosobňoval nepopierateľné úspechy, ktoré krajina dosiahla v ekonomike i na medzinárodnej scéne. Žiaľ, nad populárnym vodcom ešte zosilňovali obavy, čo bude s krajinou ďalej. Moc v krajine po Titovej smrti prevzala skupina komunistických funkcionárov, ktorí boli zvolení za členov kolektívnej hlavy štátu - predsedníctva SFRJ - ešte za života prezidenta. Patrili k nim aj Titovi spolubojovníci z čias druhej svetovej vojny (Bakarič, Koliševski a Stambolič) i príslušníci mladšej funkcionárskej generácie (Dolanc, Žarkovič, Milojatovič). Tieto osoby zároveň tvorili jadro predsedníctva Zväzu komunistov Juhoslávie. Spomínaných politikov možno označiť za (v najlepšom prípade) priemerných. Na svoje posty sa dostali predovšetkým vďaka lojalite a intrigám. Žiadny z nich nemal dostatok schopností, ba asi ani len predstavivosti, aby pochopil, čo krajinu čaká, ak sa nevyriešia narastajúce problémy, žiadny z nich nemal ani len potuchu o východisku z krízy, ktoré by bolo prijateľné pre všetky národy a národnosti Juhoslávie. Kolektívna hlava štátu bola ťažkopádnym kolosom, ktorý nedokázal vyvíjať efektívnu činnosť. Do predsedníctva delegovali po jednom členovi nielen zväzové republiky, ale aj dve autonómne oblasti Srbska: Vojvodina a Kosovo. Namiesto opozície extrémny nacionalizmus Na prelome 70. a 80. rokov v Juhoslávii nevzniklo ani rozsiahle podzemné hnutie podobné Solidarite v Poľsku, ani dokonca nejaká politická iniciatívna platforma, akom bola v ČSSR Charta 77. V titovskej Juhoslávii tiež existovala politická polícia podobná našej ŠtB (nazývala sa UDB). Izoláciu osobností pokúšajúcich sa o disidentskú činnosť, napríklad Milovan Djilas, spôsobovala nielen činnosť tejto polície, ale aj ďalšie okolnosti. Juhoslovanský politický systém nielenže nebol nanútený zvonka, ako v prípade iných východoeurópskych krajín, ale jeho vedenie demonštrovalo pripravenosť ho aj hájiť. Zároveň juhoslovanskí občania v tejto dobe mohli slobodne nielen cestovať, ale aj sa vysťahovávať do zahraničia, umelecká tvorba nebola nijak obmedzovaná a ostával aj široký priestor pre súkromné podnikanie. Juhoslovanská vláda sa navyše snažila krajinu čoraz viac ekonomicky i politicky primknúť k vtedajšiemu Európskemu spoločenstvu. V juhoslovanskej verejnosti preto prevládal názor, že systém je neformovateľný a jeho nedostatky budú odstránené. Lenže, Titovmu režimu sa nepodarilo vyriešiť problém, ktorý nebezpečne ohrozoval jednotu krajiny. Bol to mimoriadne veľký nepomer medzi jednotlivými oblasťami Juhoslávie. Pokiaľ sa napríklad Slovinsko pripodobňovalo západnej Európe, úroveň Kosova alebo Macedónska skôr pripomínala orientálne, než európske krajiny. Vznikal tak priestor pre nacionalizmus. Ekonomicky vyspelé časti krajiny protestovali proti „doplácaniu“ (na niečo podobné sa pamätáme aj z bývalého Československa), zaostalé zasa obviňovali centrum, že nerieši ich problémy. Najostrejšie sa tento problém prejavoval v oblasti Kosova. Na začiatku minulého storočia boli hranice Albánska stanovené nie na základe etnických pomerov, ale záujmov vtedajších veľmocí. Hoci po druhej svetovej vojne dostalo Kosovo autonómiu, tamojšia životná úroveň sa rovnala asi jednej osmine životnej úrovne v Slovinsku. Už sme spomínali, že tamojší Albánci si idealizovali stalinovský režim Envera Hodžu. Naivne si mysleli, že vo „Veľkom Albánsku“ sa vyriešia všetky ich problémy. V marci 1981 vypukli v Kosove masové demonštrácie, ktoré prerástli do nepokojov. Juhoslovanské vedenie brutálne zakročilo. Hoci sa situáciou v Kosove skoro permanentne zaoberala juhoslovanská i srbská vláda, Titovi dedičia boli voči narastajúcej kríze bezmocní. Stabilita, ktorú nastolili bola krehká a udržiavaná iba pomocou represívneho aparátu. Príznaky konca Zostrenie situácie v Juhoslávii spôsobil nástup Gorbačovovho vedenia v ZSSR. Malo to niekoľko príčin. Gorbačov vo vízii svojich reforiem zašiel oveľa ďalej ako Tito. Brežnev tým, že nastolil fakticky neostalinovský režim, nepriamo posilňoval renomé juhoslovanských vodcov ako protistalinistických reformátorov. Ešte katastrofálnejší dosah mala pre Juhosláviu Gorbačovova snaha dohodnúť sa so Západom o skončení studenej vojny. Pokiaľ existoval zápas medzi blokom vedeným USA a blokom vedeným ZSSR, pre Západ bolo postavenie Juhoslávie mimo bloky výhodné. Lenže, po nástupe Gorbačova už nemali dôvod držať Juhosláviu nad vodou a do Belehradu začali dochádzať požiadavky o zaplatenie miliardových pôžičiek. V Chorvátsku a Slovinsku začali mať vplyv komunistickí funkcionári, ktorí pochopili, že doterajší systém už nemá žiadnu perspektívu. V Slovinsku to bol Milan Kučan a v Chorvátsku Ivica Račan. Pochopili dôležitú vec, ak si majú zachovať vplyv, bude to už nemožné v rámci celej Juhoslávie. Zákonite museli prechádzať na nacionalistické stanoviská, a tak oživovať rozpory spred roku 1945. Krvavé vyústenie vývoja v Juhoslávii možno zapríčinila aj okolnosť, že prívrženci zachovania jednoty krajiny boli takpovediac „staré štruktúry“, prívrženci konzervatívneho krídla juhoslovanskej štátostrany. V čase, keď bolo čoraz jasnejšie, že sú potrebné radikálne politické i ekonomické reformy, hlásali vernosť titoizmu. Funkcionári, ktorí nedávali na prvé miesto záujmy svojho národa alebo etnika, strácali politický vplyv a museli odchádzať z politiky. Idea vzájomnosti národov a národností Juhoslávie bola práve kvôli spätosti s odchádzajúcou titovskou minulosťou v očiach juhoslovanskej verejnosti čoraz viac kompromitovaná. Už neexistovala žiadna vplyvná spoločenská sila, či aspoň osobnosť, ktorá by ju dokázala obhajovať. Nástup srbského nacionalizmu V druhej polovici 80. rokov sa podarila mimoriadne rýchla (niektorí autori použili slovo „raketová“) kariéra Slobodana Miloševiča. Hoci sa predtým tváril ako ortodoxný titovský komunista a neskôr reformný komunista, prechádzal postupne na pozície čoraz extrémnejšieho srbského nacionalizmu. Využil na to stále sa zostrujúcu situáciu v Kosove. V prvej polovici 80. rokov začali narastať sťažnosti Srbov v Kosove na silnejúcu diskrimináciu zo strany tamojších Albáncov. Hovorilo sa o tom, že Albánci vyháňali Srbov z ich dedín a tak chceli vytvoriť čo najrozsiahlejšie čisto albánske územie. V tejto súvislosti po prvý raz sa použil výraz „etnická čistka“, ktorý bol neskôr spájaný s neuveriteľnými zverstvami. Vládnuce kruhy v Belehrade síce uznali, že v Kosove dochádza k diskriminácii tamojšieho srbského obyvateľstva, no zároveň varovali pred srbským nacionalizmom a okrem slov nič neurobili pre uhasenie ohniska narastajúceho konfliktu. V septembri 1986 vyšlo v belehradských novinách Večernje novosti tzv. Memorandum Srbskej akadémie vied a umení. Poukazovalo sa v ňom na hlbokú krízu v krajine, ktorú mohla prekonať iba radikálna demokratizácia. Zároveň sa však tvrdilo, že žalostný stav tiež spôsobilo nerovnoprávne postavenie Srbska a Srbov v juhoslovanskej federácii. Dokument tiež požadoval obmedzenie autonómie Vojvodiny a Kosova, obnovu ich srbského charakteru a zlepšenia postavenie Srbov v Chorvátsku a Bosne. V roku 1987 Miloševič navštívil Kosovo a dal potom najavo, že súhlasí s postojmi tamojších Srbov. Potom sa snažil, aby sa stranícke organizácie v Kosove a Vojvodine dostali pod priame vedenie Belehradu a bol zlomený vplyv tamojších vysokých funkcionárov. Získať kontrolu vo Vojvodine sa Miloševičovi podarilo. S Kosovom to však bolo zložitejšie. Na prelome rokov 1988 a 1989 vypukli v Kosove demonštrácie ústiace zas do nepokojov. Najprv polícia a potom vojenské jednotky použili proti demonštrantom zbrane, obeťou sa stali desiatky Albáncov. Neskôr bol nastolený policajný režim, ktorý potláčal prejavy albánskeho odporu. V marci 1989 srbská skupština prijala ústavné dodatky, ktoré fakticky rušili autonómiu Vojvodiny a Kosova. V máji 1989 sa Miloševič nechal zvoliť za predsedu predsedníctva Srbska. Začalo byť zrejmé, že mu nejde iba o dominantné postavenie v Srbsku, ale v celej Juhoslávii. Chcel získať také postavenie, aké mal svojho času Tito. To však znamenalo snažiť sa obmedziť kompetencie zväzových republík. Začal preto poukazovať na nerovnoprávne postavenie Srbov v Bosne a Hercegovine, ale najmä v Chorvátsku. Srbská tlač začala pripomínať vyvražďovanie Srbov chorvátskymi ustašovcami počas druhej svetovej vojny. Zároveň sa tvrdilo, že ak sa na súčasnom postavení Srbov v Bosne a Hercegovine i Chorvátsku nič nezmení, čaká ich opakovanie genocídy, ktorá sa konala počas druhej svetovej vojny. Táto propaganda zapôsobila na srbskú menšinu v Chorvátsku a chorvátske vedenie prilialo olej do ohňa tým, že zatklo niekoľko organizátorov demonštrácií za zrovnoprávnenie Srbov. V lete 1989 sa začala Juhoslávia rozpadať. Ako prvé cestu k samostatnosti nastúpilo Slovinsko. Na rozdiel od toho, čo sa dialo neskôr, Slovincom sa osamostatnenie podarilo za minimálnych strát. Iné dôsledky však malo, keď sa na čelo Chorvátska dostalo HDZ (Chorvátske demokratické spoločenstvo), ktoré viedol Franjo Tudjman. Ten sa na konci 60. rokov zmenil z horlivého titoistu na ultrancionalistu. Chorvátske noviny začali útočiť na tamojších Srbov, že sú lenivé, agresívne etnikum bez významnejšej kultúry. Zároveň tvrdili, že tamojší Srbi sú násilne posrbčení Chorváti. V tlači sa tiež oslavoval ustašovský fašistický štát. Bolo jasné, že keď sa Chorvátsko formálne osamostatní, bude to zároveň znamenať vojnu so Srbskom. Tá sa naozaj čoskoro začala.
