Optimizmus odborníkov, pesimizmus občanov

Publikácia Slovensko: Desať rokov samostatnosti a rok reforiem od editorov Grigorija Mesežnikova a Oľgy Gyárfášovej predstavuje výstup z rovnomennej konferencie Inštitútu pre verejné otázky a Medzinárodného republikánskeho inštitútu z konca minulého roka. Zverejnenie konferenčných príspevkov v zborníkovej podobe ponúka špecifickú formu, obohatenú o možnosť kriticky zvážiť to, čo odznelo, no ochudobnenú o diskusiu, ktorá na konferencii prebiehala (autor tohto článku mal možnosť časti konferencie sa zúčastniť). Tak ako sama konferencia, zborník do určitej miery trpí tým, že pokrýva široké spektrum tém, ale aj dlhé obdobie. Každý z príspevkov by mohol byť samozrejme samostatnou témou na publikáciu či konferenciu a žiadnu z tém preto nemôžeme považovať za vyčerpanú. Rôznorodý je aj zoznam prispievateľov zhruba rozdelených do troch tematických blokov: politologického, ekonomického a sociologického. *** Najmä ekonomický blok sa však výrazne líši štýlom i dôrazom: príspevky sú zväčša písané s väčším filozofickým odstupom. Ak by sme sa pokúsili zhrnúť posolstvá príspevkov do stručného príbehu, vyšlo by nám niečo v tomto duchu: napriek všetkému sa Slovensko hýbe dopredu z hľadiska politického systému i ekonomického rozvoja, nespokojnosť občanov s vývojom však je nemenná. Občania hodnotia negatívne to, čo sa udialo doposiaľ, nepáči sa im, čo sa deje dnes a budúcnosť, vrátane vyhliadok na náš rozvoj v rámci integrovanej Európy, vidia v ponurých farbách. Politologička Soňa Szomolányi vyjadruje radosť nad tým, že Slovensko naplnilo z možných scenárov vývoja scenár „reálne optimistický“ a stalo sa konsolidovanou demokraciou. Szomolányi to pripisuje kombinácii domáceho inštitucionálneho rámca, pokrokových elít a externých vplyvov. Aj jej pohľad na ďalší vývoj opäť predstavuje optimistickú predpoveď: vidí nádej, že rapídne socio-ekonomické reformy a sily hýbuce Slovenskom v integrovanom európskom priestore umožnia využitie „výhod zaostávania“, a teda potenciálu pre imitáciu na vyrovnanie sa s „politikou zaostávania“. Optimizmus prízvukuje aj jediný zahraničný prispievateľ publikácie Karel Vodička, ktorý hodnotí mieru konsolidácie systémov ako síce nízku, ale s najväčšou pravdepodobnosťou nezvratnú. Na druhej strane varuje, že spomalenie, respektíve zastavenie konsolidácie môže priniesť dlhé obdobie s nedostatočnou účasťou občanov na správe vecí verejných, neefektívnu štátnu správu, pokračujúcu vysokú mieru korupcie, prepojenie organizovaného zločinu s politikou a zlé verejné služby. Príspevok politológa Grigorija Mesežnikova sleduje úlohu politických strán ako aktérov vývoja, konštatuje, že vládne strany uspeli ako aktéri reforiem napriek určitej heterogénnosti a prekonali zaostávanie spôsobené autoritárskymi stranami v rokoch 1993 – 1998. Jedna moja výhrada je interpretačného charakteru: autor dopĺňa kapitolu prehľadom hodnotenia hlasovania poslancov z projektu Hodnotenie ekonomických a sociálnych opatrení inštitútu INEKO (v projekte HESO pôsobím ako jeden z hodnotiteľov). Na základe jasnej tendencie opozičných poslancov hlasovať proti reformám pozitívne hodnoteným v HESO dochádza k záveru, že iná ako súčasná koalícia by bola pri presadzovaní reforiem neefektívna. Vo všeobecnosti s týmto záverom súhlasím, dovolím si však oponovať logike: hlasovanie opozičných poslancov totiž podľa mňa nemožno brať ako statické a exogénne – tí istí poslanci, povedzme z protireformne hodnoteného Smeru, by možno ako súčasť inak sformovanej koalície hlasovali poľahky úplne inak. *** Hodnoteniu ekonomického bloku sa vyhnem z troch dôvodov: vzhľadom na jeho odlišný charakter od zvyšku príspevkov ho je ťažšie naviazať na idey v ostatných dvoch blokoch, zúčastnil som sa prednášok i diskusie, a preto naň mám možno vyhranenejšie názory a ako ekonóm by som o ňom stručne písať nedokázal. Podobne je ťažšie k dominantným témam vztiahnuť dva veľmi zaujímavé príspevky Radoslava Procházku o ústavno-právnom vývoji a Sylvie Mihálikovej, ktorá pútavo píše o politickej symbolike. Z môjho pohľadu najpoučnejší bol konferenčný blok, v ktorom dominovali sociológovia, aj preto, že ponúkal viac empirických dát podnecujúcich vlastné úvahy ako ostatné dva bloky. Odpovedá na otázku, čo na úspechy popisované v ostatných blokoch hovoria občania. Zora Bútorová prezentuje výsledky prieskumov verejnej mienky na tému rozdelenia štátu. Popri dobre známych údajoch o tom, ako občania väčšinou rozdelenie ČSFR nechceli a neschvaľovali, ukazuje, že dodnes iba mierne prevažuje podiel občanov s pozitívnym postojom k rozdeleniu. Naviac, podiel občanov schvaľujúcich rozdelenie medzi rokmi 1994 a 2003 poklesol, keďže skupina občanov podporujúcich rozdelenie v roku 1994 sa do roku 2003 zmenšila o vyše tretinu. Bútorová otvára aj tému, ktorá sa bude tiahnuť zvyškom príspevkov o verejnej mienke: kritický pohľad Slovákov na ekonomiku a životnú úroveň smerom dozadu, v súčasnosti a aj smerom do budúcnosti. 77 % opýtaných si v novembri 2003 myslelo, že sa od rozdelenia krajiny zhoršila životná úroveň a 62 %, že sa zhoršil stav ekonomiky. Tento „chronicky známy sklon slovenskej populácie k pesimisticky vychýlenej mispercepcii“ je čoraz väčšmi predmetom záujmu bádateľov. Otvára totiž otázku, či by sme sa nemali ako krajina lepšie, keby sme len neboli takí pesimisti. V tomto kontexte sú mimoriadne zaujímavé údaje o tom, za aké udalosti sa občania SR najviac hanbia, odhaľujú totiž potenciálne zdroje tohto pesimizmu: prvé dve miesta podľa citovaného prieskumu z roku 2003 patria nedôstojnosti našej politickej scény a zlej ekonomickej situácii. Hrdí sme najmä na našich hokejistov (27 %) a v menšej miere na to, že samostatná SR prežila (11 %). Poučenie pre vládu je, že možno najviac bodov sa dá získať nie presadzovaním reforiem, ale podporou hokeja. Zároveň by sme sa mali obávať, čo bude s naším patriotizmom, ak sa naša hokejová výkonnosť zhorší. Marián Velšic prezentuje podrobné údaje o hodnotení vývoja občanmi od ostatných volieb. Nikoho asi neprekvapí, že 65 % ľudí si v roku 2003 myslelo, že sa spoločnosť uberá nesprávnym smerom, najmä keď si to absolútna väčšina Slovákov zdanlivo myslí stále. Opäť vidíme neveľmi sa meniaci rebríček problémov, ktoré občania pokladajú za najzávažnejšie, i keď zaujímavým sa javí, že si prvé priečky medzi júnom 2002 a septembrom 2003 vymenili životná úroveň a nezamestnanosť. Väčšina občanov vidí potrebu reforiem vo všetkých sférach verejného života: hospodárstvo s 83 %, zdravotníctvo s 82 %, sociálne dávky so 79 %, dôchodky so 75 %, atď. Zjavne však nemáme zatiaľ konsenzus o tom, čo taká reforma je: v novembri 2003 si v každej z horeuvedených oblastí myslelo 72 – 87 % občanov, že sa reformu uskutočňovať nedarí. 59 % občanov považovalo v novembri 2003 ekonomické a sociálne reformy za najhorší krok tejto vlády. Opäť prichádza pesimistická bodka: občania prevažne očakávajú, že sa za Dzurindovej vlády všetko ďalej zhorší: ekonomika, dôchodky, životná úroveň... Prevažujúce kritické hodnotenie smerovania slovenskej spoločnosti sa podľa Velšicovho príspevku líši podľa tradičných znakov: nadpriemerne pozitívne hodnotenia patria mladšej generácii, vzdelanejším, duševne pracujúcim, živnostníkom a študentom, ľuďom s príjmami blízkymi priemeru. Vladimír Krivý uzavieral konferenciu a uzaviera aj zborník hľadaním odpovede na možno najdôležitejšiu otázku: ako a či vôbec sa postupom času mení politické presvedčenie a názory občanov Slovenska. Dokumentuje, že nožnice medzi názormi širších skupín, definovaných vyššie, sa čím ďalej, tým väčšmi roztvárajú. Za najzaujímavejšie považujem údaje o tom, kam sa títo spokojní a nespokojní občania zaraďujú politicky: čím mladšia skupina občanov, tým menej ľavičiarov a viac pravičiarov, podľa sebazaradenia. Pri zisťovaní konkrétnych ľavo-pravých orientácií podľa sebazaradenia však Krivý ukazuje, že sa v skutočnosti delíme len na silnejších a slabších ľavičiarov: v škále od –100 (maximálne ľavicové názory) do 100 (maximálne pravicové) totiž najvyššiu hodnotu dosahujú mladí sebazaradení pravičiari, ktorí dosahujú –15,3. Všetci ostatní pravičiari sú v priemere ešte ľavicovejší. Tu možno asi hľadať jeden zo zdrojov pesimizmu a nespokojnosti: ťažko si predstaviť, že ľavicový ľud bude schvaľovať v princípe pravicové reformy, bez ohľadu na ich okamžitý dopad. V tomto kontexte vnímam možno ako najväčšie varovanie zborníka údaje o tom, že až 67 % mladých (v porovnaní s 54 % v strednej generácii a 38 % v staršej) si myslí, že človek by mal žiť v tej krajine, kde nájde najlepšie podmienky. Keď túto výpoveď skombinujeme s pesimizmom a negativizmom, mali by sme bojovať za to, aby tie podmienky boli čo najlepšie, než sa táto najproduktívnejšia generácia rozhodne nadobro odísť. Jej odchod môže totiž zmeniť nielen vývoj našej ekonomiky, ale aj výsledky našich volieb a osud celého Slovenska. Autor pracuje v Inštitúte pre dobre spravovanú spoločnosť (Slovensko: Desať rokov samostatnosti a rok reforiem, IVO 2004, 165 strán, 199 Sk)