O osude „terapeutického vzťahu“?

Prosím čitateľa, aby prijal tento text nie ako odborný výklad, ale ako poznámky, ako neusporiadaný produkt „zmiešaných pocitov“ pri pozorovaní všeličoho, čo sa deje s lekármi a pacientmi a s ich vzájomnosťou. 1. Lekár a pacient úzko súvisia. Ako osoba, ktorá sa chce stať „otcom“, musí nadobudnúť „dieťa“, lekár, ktorý chce byť nielen titulárne lekárom, musí mať pacienta. Chorý, ktorý chce byť pacientom, teda predmetom odbornej starostlivosti, musí si nájsť lekára. Dve roly („lekár“ a „pacient“) teda nemožno oddeliť. To je veľmi triviálne, ale aj triviálnym pravdám treba venovať pozornosť. 2. Netriviálnym dôsledkom je existencia „terapeutického vzťahu“. Ľudské vzťahy občas bývajú mimoriadne významné. Bývajú osudové. Sústreďuje sa v nich mimoriadne bohatstvo skúseností, fantázií, očakávaní, nárokov. Krásna literatúra sa predovšetkým zaujíma o tieto silné, kľúčové vzťahy (Pyramus a Thisbé, Othello a Desdemona, Faust a Mefistofeles atď). Významným objavom je vzájomná súvislosť vzťahov. Do aktuálneho sa premieta už prekonaný. V priateľovi „vidím“ otca, pani učiteľka mojej dcéry je „akoby“ mojou starou mamou. Vzťahy spájajú menlivé, splietajúce sa, akoby magnetické polia. Spojenia dostali meno „prenosové“. Lekár a pacient sa môžu stretnúť povrchne a zabudnúť na seba. Mám nádchu, lekár mi predpíše acylpyrín, rozídeme sa, náš vzťah je pre nás bezvýznamný: ako keď si v trafike kúpim cigarety, nezapamätám si pána predavača. Ale stretnutie môže byť osudovo významné. Som starý, chudobný, chorý, trápi ma dýchavičnosť a bezvládna samota. Lekár ma často ošetruje a vyšetruje. POTREBUJEM ho, aby som prežil. Uľavuje nielen môjmu dychu, ale aj mojej samote. Mám ho rád „ako syna“. Vzťah je pre mňa nenahraditeľný. Keď má lekár dovolenku, je mi horšie, keby odišiel do cudziny, asi by som zomrel, a to aj od smútku. Alebo: som lekár a chodí za mnou dievča s depresiou. Rada by študovala, ale depresia jej ochudobňuje možnosti. Jej starosti ma HLBOKO dojímajú. Môžem jej pomôcť? S hrôzou šípim, že neveľmi. Zanedbal som niečo? Robím, čo treba robiť? JEJ depresia je (aj) MÔJ osobný problém. Terapeutický vzťah môže byť nosičom efektívnosti liečenia. Ak je vzťah neuspokojivý, lieky účinkujú menej, majú viac nežiaducich účinkov. Slávny lekár Bálint povedal, že najlepším liekom je lekár. Teda: terapeutický vzťah. 3. O dôležitosti a účinnosti terapeutického vzťahu sa vyučuje na lekárskej fakulte. Problém je lekársko-psychologický, je učivom predmetov „lekárska psychológia“, „psychiatria“ a „psychoterapia“, ale aj etický. Mravné príkazy nútia lekára, aby terapeutický vzťah budoval rovnako svedomito, ako svedomito má vyšetrovať pľúca alebo glykémiu. Študenti majú prijať názor o význame svojej vzťahovej obratnosti a zodpovednosti. 4. Prirodzeným dôsledkom je presvedčenie (alebo pocit), že byť lekárom je POVOLANIE. „Povolanie“ je slovo, ktoré stojí za zamyslenie. Predovšetkým upozorňujem, že „povolanie“ nie je atribútom „vyvolenej“ odbornosti. Považujem za hlúpe a hrubé, keď si lekár myslí, že je „viac“ ako ne-lekár, umelec viac ako ne-umelec. Svoju profesiu môže vykazovať ako „povolanie“ obuvník, vodič električky, učiteľ, tenisový profesionál, HOCIKTO. Pracovná činnosť je povolaním, keď do nej človek vojde „celý“, keď je jeho „osudom“, keď s ňou zrastá ako slimák s ulitou. Príklad: Pasteura si vieme predstaviť LEN ako bádateľa. Nevieme si ho predstaviť – napríklad – ako kominára. Skromní, láskaví lekári z Čapkových textov neboli doktori vied, ale našli si POVOLANIE. Možno si všimnúť, že „povolaní“ lekári majú zmysel pred kultiváciu terapeutických vzťahov. Ak lekár neprijme svoje lekárstvo ako povolanie, nie je schopný budovať užitočné terapeutické vzťahy. Pacienti majú veľmi jemný „čuch“ na vzťahovú obratnosť a nadanosť lekárov. 5. Ku vzťahu treba dvoch. Lekárovi „patrí“ pacient. Pacient, predpokladá sa, dôveruje lekárovi. Je ochotný spolupracovať s ním: formuje sa terapeutická „aliancia“. Aj „dôvera“ je slovo, ktoré si treba všimnúť. Nie je celkom jasné, komu a prečo dôverujeme. Môžeme si zaexperimentovať. Opýtajme sa: Prečo dôverujem svojej matke? Prečo dôverujem svojej priateľke? Prečo atď. Občas presne vieme, prečo, ale občas nevieme. Aj dôveryhodnosti osôb sa prelínajú ako „magnetické“ polia, pracujú v nás PRENOSY. Azda pani primárka je dôveryhodná, lebo mi pripomína mamu, azda len preto, lebo má okuliare ako moja mama. Ak dôverujem, nepredpokladám zradu. Ak sa človek, ktorému dôverujem, pomýli, verím, že sa pomýlil a neplánoval „podraz“. Za „starých dobrých čias“ (boli vôbec „staré dobré časy“?) pacienti dôverovali „pánom doktorom“, o ktorých verili, že sú múdri, chcú pomôcť, a ak sa to nepodarí, je to „vôľa Božia“. „Páni doktori“ boli múdri, chceli pomôcť, a ak nevládali, verili, že to je vôľa Božia a pacienti to pochopia. Ak pacient nedôveruje, ak lekárovi pripisuje zlé úmysly, neobratnosť, nevzdelanosť, neochotu, terapeutický vzťah sa komplikuje: vzťah v atmosfére podozrení už nemožno pomenovať „terapeutickým“. 6. Objavuje sa nová situácia. Lekári musia chápať svoju profesiu ako DŽOB. Musia si na seba zarobiť. Ak si nezarobia, pochodia ako hocikto, kto si na seba nezarobí. Kto si zarobí viac, lepšie sa mu žije. Jeho život má „lepšiu kvalitu“. Lekárstvo sa stalo predmetom podnikania. Kto chce byť úspešný, musí priťahovať svoju surovinu, teda pacientov. Aby som bol úspešný, musím dávať najavo, že stojí za peniaze a za námahu byť mojím pacientom. Teda: pestujem si IMIDŽ. Nedávno som sa, naivný, dočítal, že jestvuje špeciálna profesia, IMIDŽMEJKER. Donedávna som o tom nevedel. Nepotrebujem služby imidžmejkra, aby sa verejnosť dozvedela o mojej lekárskej úžasnosti? Úspech korumpuje. Zisky môžu pomaly vypestúvať zištnosť, veď to poznáme z rôznych skúseností. Je to ako popíjanie: ak často veselo popíjam, zrazu, ani neviem ako, som závislý od alkoholu. Ani nemusím byť „vinný“: len som prijal „pravidlá hry“, učil som sa v škole života. Moja otázka je: AKO SA DOHODNÚ „POVOLANIE“ A „DŽOB“? Keby som odpovedal s nárokom na definitívnosť odpovede, konal by som nad pomery. Ale nabádam ľudí, aby si každý za seba premyslel (možnú) odpoveď. 7. Čo sa deje na druhej strane. Verejná „vážnosť“ lekárov sa zmenšila (pri porovnaní so „starými zlatými časmi“), a to často až nebezpečne. Kedysi bol v obci jeden pán doktor: ľudia si ho MUSELI vážiť. Dnes je lekárov veľa, a rôznych. Sú nefrológovia, pedopsychiatri, alergológovia a tak ďalej. Sú špecialisti, superšpecialisti, docenti, znalci, revízni lekári a tak ďalej. Vážnosť, ktorá patrí jednému lekárovi, je súhrnná vážnosť, delená počtom lekárov, teda malá. VIE SA, že lekári sú málo dôveryhodní. Sú úplatní. O úplatnosti lekárov sa verejne a zlomyseľne hovorí. Sú úplatní VŠETCI? Sú chyboví. Ich chyby sa pretriasajú v televízii, rozprávajú o nich páni ministri, skúmajú ich komisie a súdy. Treba im veriť? Radšej nie. NIKOMU. Zdôrazňuje sa potreba kontroly: odborných výkonov, účtovania, vykazovania. Treba sa lekárom „pozrieť na prsty“, odporúča televízia, aby nás neokradli. Je spochybňovanie dôveryhodnosti lekárov oprávnené? JE. Máme právo byť informovaní, máme právo na pravdu. Výsledky ľudskej skúsenosti a výsledky kontrol ukazujú, že VEĽA lekárov nemá nárok na dôveru pacientov. KOĽKO? Nevieme, ale VEĽA. Pacienti sa stávajú nároční. Chcú konzumovať občianske a ľudské práva, majú právo na svoje práva. Inštitúcie ich nabádajú, aby boli požadovační. OBČAN, to znie hrdo. Keď uplatňujem svoje nároky u lekára, musím ho (aj) kontrolovať. Dáva mi NAOZAJ lieky, ktoré vykazuje mojej poisťovni? Neúčtoval zákroky, ktoré nevykonal? A tak ďalej. V lekároch sa môže zjavovať pocit ohrozenosti. Pacient je možný sťažovateľ a žalobca. Hlavným cieľom lekára sa môže stať prevencia sťažností a žalôb pacienta. Je otázka: AKO SA DOHODNÚ VZÁJOMNÁ NEDÔVERA S TERAPEUTICKÝM VZŤAHOM? 8. Dve základné otázky, ktoré som si vymyslel, vyplývajú zo skúsenosti a z jej pozorovania a reflektovania. Nemožno naivne brániť potrebu „čistého“ terapeutického vzťahu, keď skutočnosť spochybňuje jeho možnosti. Nemožno staroľubsky tvrdiť, že „povolanie“ sa nadraďuje nad „džob“. Keby som to robil, bol by som ako fantasta, ktorý bojuje za zákaz lietadiel, lebo znečisťujú vzduch. Ale myslím si, že je načase oprášiť starú dobrú otázku: ČO ROBIŤ? Autor je psychiater