Ilúzia o dobrom zákone
Vláda pripravila študentom záver akademického roka ako sa patrí. Na svojom minulotýždňovom zasadaní schválila novelu zákona o študentských pôžičkách, čo neznamená nič iné ako zavedenie školného. Novela sa tak dostáva znovu do parlamentu a séria vzájomných výmen názorov medzi študentmi a vládou môže pokračovať. S tým rozdielom, že kým zákon bude na rokovaní parlamentu, študenti odchádzajú za prácou do Ameriky. Pripomienkovať ho tak počas prázdnin budú asi len fanatici. Každý to vidí inak Že zákon je dobrý, o tom nás vo svojom vyjadrení mohol presvedčiť prezident Slovenskej rektorskej konferencie (SRK) Juraj Sinay. Podľa neho „ministerstvo školstva akceptovalo v zákone viaceré návrhy študentov aj rektorov.“ Prezident SRK tak nielenže dokázal v priebehu niekoľkých hodín naštudovať novelu zákona, ktorá sa na rokovanie vlády dostala na poslednú chvíľu, analyzovať dopady zavedenia školného na študentov, ale dokonca sa pasoval do úlohy hovorcu celej akademickej obce. Jeho slová však dosť jednoznačne vyvrátilo vyhlásenie Študentskej rady vysokých škôl (ŠRVŠ), ktorá sa o schválenom návrhu (ako je na Slovensku dobrým zvykom) dozvedela až z médií. Podľa oficiálneho reprezentanta študentov ide o „vážne narušenie vzťahov s ministerstvom školstva.“ Aké dôvody viedli zrazu rektora Sinay k podpore zákona, to vie azda iba on sám. Otázky, ktoré sa bežnému pozorovateľovi v tejto súvislosti vynárajú v mysli, budeme radšej považovať za čisté špekulácie. Faktom však je, že vláda nenaplnila požiadavky ani samotnej rektorskej konferencie, ktorá požaduje navýšenie prostriedkov na vysoké školstvo a vypracovanie dopadovej analýzy zavedenia školného na študentov. Aby sme boli spravodliví a objektívni, je potrebné uznať, že Ministerstvo školstva skutočne zapracovalo aj niektoré pripomienky študentov. S rovnakou dávkou objektivity však treba dodať, že išlo väčšinou o neformálne a čiastkové návrhy, ktoré sa nikdy nedostali do oficiálnych uznesení ŠRVŠ. Rôznych pripomienok a požiadaviek bolo spolu 22. Ministerstvo vo svojom návrhu splnilo dve úplne, ďalšie dve čiastočne, dve požiadavky nesprávne aplikovalo a zvyšných šestnásť nesplnilo. Aj pravicovo zmýšľajúci matematik musí uznať, že desať percent splnených požiadaviek nie je väčšina ani keď použijeme hexadecimálnu sústavu. Zásadná požiadavka študentov nebola pritom splnená ani jedna: neexistuje dopadová štúdia zavedenia školného, financovanie vysokých škôl je nedostatočné a študent ani po prípadnom schválení zákona stále nebude mať v rukách reálne nástroje na ovplyvňovanie kvality svojho štúdia. Navyše, Študentský pôžičkový fond sa má transformovať aj napriek nesúhlasu študentov a nezávislá ratingová agentúra na posudzovanie kvality je v nedohľadne. Právo veta pre študentov Áno, študenti budú mať novým zákonom o právomoc viac. Získavajú právo veta pri schvaľovaní použitia finančných prostriedkov získaných zo školného. Ide o rozumný krok, ktorý teoreticky zástupcom študentov umožní rozhodovať o tom, či školné skutočne pôjde do kvality. Teoreticky. Nikto totiž nezaručí, že im rovnakú sumu niekto nezoberie a nepoužije inak. Realita pre Slovensko nie celkom nepravdepodobná. Oproti späťvzatému návrhu zákona z 2. marca obsahuje nový návrh „zmenu vo zvýšení vymedzenia priemerných nákladov študenta súvisiacich so štúdiom z 1,2 na 1,5 násobok životného minima.“ To má za následok zvýšenie sociálneho štipendia i hranice jeho poberania u dochádzajúcich študentov. Týka sa však opäť len tých tridsiatich percent študentov, ktorí aj na základe predchádzajúceho návrhu zákona boli na tom relatívne dobre. Stredná vrstva bude na tom podľa všetkého (paradoxne) ešte horšie ako študenti z najchudobnejších rodín. Nie že by si to títo študenti nezaslúžili, ale ministerstvo zásadnú námietku ŠRVŠ skutočne nepochopilo. Náklady veľkej časti študentov vzrastú zo súčasných približne 5 tisíc na 7-8 tisíc korún. Kritérium na poberanie sociálneho štipendia však nesplnia. Ak by mali byť sociálne štipendiá nastavené správne, mala by ich poberať približne polovica študentov. Kvalita vzdelania ostáva mačkou vo vreci Dnes už takmer každý analytický článok či ministerský materiál týkajúci sa vysokého školstva hovorí o poklese jeho úrovne a kvality. Príčinami sú pritom dlhodobé finančné poddimenzovanie, odchod kvalitných pedagógov a od roku 1990 viac ako dvojnásobný nárast počtu študentov. Spoplatnenie školstva je pritom podľa ministra školstva reakciou práve na veľký nárast počtu študentov. Na dokreslenie filozofie uvažovania zástancov školného neostáva nič iné ako zacitovať Maroša Keménya, predsedu pravicovej Občiansko-demokratickej mládeže, podľa ktorého viaczdrojové financovanie vysokých škôl „nesporne prispeje k zlepšeniu materiálovo-technickej úrovne škôl a bude motorom tlaku na kvalitu a zodpovednosť vo vzdelávacom procese.“ Ako sa však študent bude za svoje peniaze domáhať kvality vzdelávania, to už nikto nepovedal. V senáte majú študenti stále len jednu tretinu, spätná väzba prostredníctvom dotazníkov nefunguje a ak sa skutočne podarí zriadiť nezávislú ratingovú agentúru, skôr ako o rok to nebude. Ak by aj študenti predsa len podporili zákon, ktorý skutočne obsahuje aj dobré ustanovenia, odobria mačku vo vreci, ktorá sa navyše v priebehu pár rokov môže zmeniť na oveľa dravejšiu mačkovitú šelmu. Posilnenie sledovania kvality jednotlivých vzdelávacích činností vysokej školy sa podľa ministerstva upravuje oprávnením Akreditačnej komisie „vysielať odborníka, ktorý má právo zúčastňovať sa vzdelávacích činností, vrátane štátnych skúšok a má oprávnenie zúčastniť sa aj na ich neverejnej časti.“ Takéto riešenie signalizuje, že predsa len sa posudzovaním kvality začína vážne uvažovať. Na to ale, aby mohlo plnohodnotne fungovať, malo by ísť o ľudí z externého prostredia, ktorí nebudú v konflikte záujmov. Nehovoriac o tom, že Akreditačná komisia na to dnes nemá kapacity. Nulové školné a prechodné obdobie Boli to najmä rektori technických univerzít, ktorí namietali, že zákon im neumožňuje vyberať nulové školné. Menej lukratívne odbory tak nebudú môcť svoju nevýhodu kompenzovať nižšou cenou. Minister vtedy namietal, že pod hranicu 5% nie je ochotný ísť, pretože sa naruší filozofia zákona. Predložený návrh s nulovou hranicou v prechodnom období je tak do určitej miery ústretovým krokom voči rektorom. V prechodnom období. Po troch rokoch sa však má nastúpiť na pôvodný ministerský model. Problémom nie je tak ani samotný fakt, že v skutočnosti nejde o kompromis, ale fakt, že takéto prechodné obdobie ani nemusí byť. Logika hovorí, že prechodné obdobie má zmierniť dopady zavádzania školného. Tento návrh deformáciu medzi lukratívnymi a menej lukratívnymi odbormi neodstráni. Právnici a manažéri budú za týchto podmienok aj tak vyberať maximálne školné (a prečo by tak nemali robiť?) a učiteľské smery budú na tom rovnako mizerne. Ak by sme povedzme súhlasili so školným, prechodné obdobie by znamenalo zavedenie symbolických poplatkov v rovnakej výške pre všetky odbory. V praxi by sme odskúšali, či sú naše školy administratívne pripravené na vyberanie školného, či fungujú kontrolné mechanizmy, správne prerozdeľovanie získaných prostriedkov a keby sa nám tento model osvedčil, zaviedli by sme ho naplno. V biológii, chémii, technike, ale aj v ekonomike sa takýto proces nazýva simulácia. V slovníku odborníkov na vysoké školstvo môžeme hovoriť o dopadovej štúdii. A máme čo sme chceli Zákon ide do parlamentu a možno ho vylepšiť. Minister tak postavil dom, ktorého architektúra je síce už kompletná, je však ochotný baviť sa o tom, akú farbu budú mať okná a prípadne či na balkóne budú muškáty alebo petúnie. Čo na tom, že študenti chceli dvojposchodový rodinný dom a minister postavil garáž pre osobný automobil. Autor (1979) je študentský aktivista
