Svedectvo hrôzy
Môže výtvarný umelec štetcom zachytiť hrôzy vojny v plnej nahote, skutočne bez príkras, môže reálne zachytiť zúfalstvo ľudí? Túto otázku si iste položili návštevníci dvoch výstav, ktoré vo svojich priestoroch postupne zorganizoval Dom Matice slovenskej v Liptovskom Mikuláši.
Pre prvú s názvom Vojak v umení pri príležitosti 65. výročia oslobodenia Slovenska a ukončenia druhej svetovej vojny v Európe zapožičali sólobrazy z depozitára Personálneho úradu Ministerstva obrany SR. Návštevníci si mohli popozerať diela takých umelcov, ako bol Ján Hála (Vítanie vojakov v Liptove, 1955), Maximilián Schurmann (Major Kukureli, 1960) či Štefan Bednár (Zoskok partizánov, 1957). Zo súčasných autorov spomeňme napríklad Petra Valacha (busta Generál Viest). V druhej polovici mája zase vo výstavnej sieni Domu MS otvorili expozíciu Desať rokov po... Predstavila vyše 220 dokumentárnych fotografií z bombardovania Juhoslávie v roku 1999. Ich autorom je fotoreportér srbského časopisu Dnevnik Martin Candir. Zobrazujú všetku hrôzu prežitého. Zúfalých ľudí pri ruinách domov, zničené mosty, školy, nemocnice. Candir sa po rokoch vrátil na staré miesta, ktoré predtým fotografoval, aby mohol pomocou objektívu priblížiť hrdinstvo ľudí, ktorí obnovili Novi Sad. Fotografie opakovane zbombardovaného hlavného mesta Vojvodiny a jeho obnovy presviedčajú o húževnatom bratskom srbskom národe a o jeho slovanskej nezlomnej povahe, ktorá sa nebojí prekážok. Autorom scenáru výstavy je Candirov osobný priateľ, predseda Spolku Srbov na Slovensku Stane Ribič. Veľmi citlivo zostavil jednotlivé fotografie svojho rodného mesta, ktoré opustil pred 17 rokmi a usadil sa v Trnave. Na otvorení výstavy vysvetlil, prečo sa rozhodol vystavovať práve tieto dokumentárne snímky svedčiace o utrpení, ktoré sa odohralo pár stoviek kilometrov od našich južných hraníc. „Viete,“ povedal Ribič, „nezazlievam Mikulášovi Dzurindovi jeho postoj, keď jeho vláda povolila prelety amerických bombardérov nad územím Slovenska. Musel to spraviť. Tu išlo o vyššie záujmy ako o mienku miniatúrneho štátika v strede Európy.“ Severoatlantická aliancia začala bombardovať Zväzovú republiku Juhosláviu 24. marca 1999 o 19:45. Skončila po 78 dňoch 10. júna o 13:30. Okrem Belehradu boli najviac postihnuté mestá Novi Sad, Pančevo, Valjevo, Užice, Aleksinac, Kragujevac a Niš. Pri operácii prišlo o život 1 031 srbských vojakov a 2 500 civilistov, z toho 89 detí, okolo 12-tisíc ľudí bolo vážne zranených. Bomby zasiahli 995 civilných budov, z nich 119 úplne zničilo, vrátane 39 škôl, 31 zdravotníckych zariadení a 59 cirkevných objektov. NATO pritom použilo aj zbrane, ktoré sú podľa medzinárodných konvencií zakázané. Napríklad približne 50-tisíc projektilov s ochudobneným uránom a 15-tisíc kilogramov munície s rádioaktívnymi prímesami. V zasiahnutých oblastiach sa teraz o 30 percent častejšie ako pred vojenskou akciou vyskytujú nádorové ochorenia, rastie počet detí s genetickými poruchami, spontánnych potratov a predčasne narodených. Operácia NATO paradoxne niesla názov Milosrdný anjel. Skôr by si však vyslúžila označenie Anjel hrôzy a utrpenia. Dosvedčovala to aj výstava v Dome MS v Liptovskom Mikuláši.
Autor je kultúrny aktivista
