Putovanie za riekou Indravati (1)
Indická spisovateľka Arundhati Royová sa tento rok v marci rozhodla nenápadne, bez ohlásenia navštíviť obávané a zakázané oblasti Dandakaranyanského lesa v strednej Indii. Región je domovom rôznorodej zmesi kmeňov, ktorých členovia pozdvihli zbrane na svoju obranu proti vykorisťovateľom, podporovaných štátom. Royová podrobne zaznamenala stretnutia s ozbrojenými gerilovými bojovníkmi a ich rodinami, kvôli ktorým celé týždne prečesávala les. V dillíjskom časopise Outlook Magazine publikovala esej, ktorú prinášame na pokračovanie.
Stručná, na stroji naklepaná správa, ktorá sa prešmykla popod dvere v zapečatenej obálke, potvrdila moje stretnutie s najzávažnejšou hrozbou indickej vnútroštátnej bezpečnosti. Čakala som celé mesiace, kým sa mi ozvali. Mala som prísť do svätyne Ma Dantešvari v meste Dantevara v indickom štáte Čatísgarh v jednom zo štyroch termínov, ktoré mi určili. Bolo to opatrenie pre prípad zlého počasia, defektu, blokády, štrajku dopravcov alebo iných nepríjemností. V správe stálo: „Spisovateľ bude mať fotoaparát, tiku (červená značka na čele hinduistov – pozn. red.) a kokosový orech. Ten, kto sa s vami stretne, bude mať čiapku, časopis Hindi Outlook Magazine a banány. Heslo: Namaškar Gurudži (buď pozdravený, učiteľ).“ Spisovateľ? Váhala som, či nebudú očakávať muža. A či si preto nemám zaobstarať bradu. Dantevaru možno opísať mnohými spôsobmi. Pohraničné mesto rozpľaštené v srdci Indie. Epicentrum vojny. Život v Dantevare je hore nohami. Polícia tam nosí civilné šaty, no a rebeli chodia v uniformách. Dozorca sedí vo väzení a väzni žijú na slobode. Pred dvoma rokmi totiž tristo z nich ušlo zo starej mestskej väznice. Znásilnené ženy sedia vo vyšetrovacej väzbe. A muži, čo ich znásilnili, vystupujú s verejnými prejavmi na trhovisku. Za riekou Indravati leží oblasť, ktorú polícia volá Pakistan. Územie ovládajú maoisti. Dediny sú tam opustené, no les je plný ľudí. Deti, ktoré by mali byť v škole, pobehujú po divočine. V ľúbezných horských dedinkách betónové školské budovy buď vyleteli do vzduchu a ležia v hromade sutín, alebo sú plné policajtov. Na vojnu na život a na smrť, ktorá prebieha v džungli, je indická vláda pyšná, a zároveň sa za ňu hanbí. Operácia Zelený lov bola proklamovaná, aj popieraná. Minister vnútra Palaniappan Čindambaram, ktorý zodpovedná za vojenské akcie, tvrdí, že ide o výmysel médií. Vzápätí na operáciu pridelili peniaze zo štedrých fondov a mobilizovali do nej desiatky tisíc vojakov. Aj keď sa krvavé divadlo odohráva v stredoindickej džungli, dôsledky prináša pre všetkých. Ak sú duchovia potulujúce sa duše alebo čosi, čo prestalo existovať, potom je nová štvorprúdová diaľnica prebíjajúca sa cez les možno opakom ducha. Poslom toho, čo prichádza. Znepriatelené strany sa rozlišujú takmer vo všetkom. Na jednej strane polovojenská sila, vyzbrojená peniazmi, palebnou silou, médiami a aroganciou rodiacej sa superveľmoci. Na druhej zase obyčajní dedinčania s tradičnými zbraňami, zaštítení výborne organizovanými a motivovanými maoistickými gerilami s neobyčajnou a násilnou históriou ozbrojenej rebélie. Maoisti a polovojenské jednotky sú starí nepriatelia. Niekoľkokrát spolu bojovali už ich predchádzajúce inkarnácie: v Telengane v 50. rokoch, v Západnom Bengálsku, Bihári a Ándhrapradéši v 60. a 70. rokoch a potom znova v Ándhrapradéši, Bihári a Maháraštre od 80. rokov dodnes. Dôverne poznajú svoje taktiky a bojové príručky. Zakaždým sa zdá, že maoisti (alebo ich staršie prevtelenia) neboli iba porazení, ale doslova fyzicky zlikvidovaní. Vždy sa však znovu objavia, lepšie organizovaní, odhodlanejší a vplyvnejší ako kedykoľvek predtým. V lesoch Čatísgarhu, Džharkhandu, Urísy a Západného Bengálska, bohatých na nerastné suroviny, sa dnes opäť šíri povstanie. Pritom ide o domov miliónov Indov žijúcich v kmeňoch tradičným spôsobom života, a krajinu sveta medzinárodných korporácií. Pre pokoj svedomia liberálov je jednoduchšie veriť, že vojna v džungli predstavuje ozbrojený konflikt medzi indickou vládou a maoistami, ktorí označujú voľby za podvod, parlament za chliev a otvorene vyhlasujú zámer vyvolať štátny prevrat. Je pohodlné zabudnúť, že kmeňové obyvateľstvo v strednej Indii má za sebou históriu odporu o niekoľko storočí staršiu ako Mao Ce-tung. Hoovia, Oraonovia, Kolovia, Santhalovia, Mundaovia a Gondovia niekoľkokrát povstali proti Britom, vyberačom daní a úžerníkom. Vládna moc vzbury kruto potlačila, tisíce domorodcov zabili, no ľud nikdy nepokorili. Aj v nezávislej Indii sa kmene ocitli v srdci prvého povstania, ktoré môžeme označiť ako maoistické, v dedine Naxalbari v Západnom Bengálsku. Odtiaľ pochádza výraz naxalita, ktorý sa v Indii používa ako synonymum maoistu. Odvtedy sa naxalitská politika nerozlučne spojila s kmeňovými rebéliami, čo vypovedá mnoho o kmeňoch aj o naxalitoch. Toto dedičstvo zanechalo v krajine zúrivých ľudí, ktorých ústredná vláda vedome izolovala a marginalizovala. Parlament prijal ústavu, morálnu oporu indickej demokracie, v roku 1950. Pre kmene to bol tragický deň. Ratifikovala sa totiž koloniálna politika a štát sa stal správcom kmeňových území. Celá kmeňovápopulácia sa cez noc premenila na vysídlencov vo svojej vlasti. Ústava im uprela tradičné právo na lesné hospodárstvo a kriminalizovala celý spôsob ich života. Výmenou za volebné právo stratili právo na živobytie a dôstojnosť. Vláda v Dillí ich šmahom ruky vyhodila ako odpad a spustila dolu po špirále chudoby. Potom začala zneužívať chudobu kmeňov proti nim samým. Vždy, keď potrebovala presídliť veľkú populáciu – pre vodné nádrže, zavlažovacie projekty, bane – rozprávala o „zapojení kmeňov do mainstreamu“ a o tom, ako im dopraje „ovocie moderného rozvoja“. Z desiatok miliónov presídlených (vyše 30 miliónov len pre vodné diela), utečencov indického „pokroku“, tvoria veľkú väčšinu kmene. Keď začne vláda hovoriť o sociálnej starostlivosti o kmene, je najvyšší čas, aby sa opäť začali obávať toho najhoršieho. Najnovšie vyjadrenie záujmu prišlo od ministra Čidambarama. Povedal, že nechce, aby kmene žili v „muzeálnej kultúre“. Počas svojej predchádzajúcej kariéry právnika, reprezentujúceho záujmy viacerých veľkých ťažobných spoločností, nebolo preňho blaho kmeňových spoločností až takou prioritou. Hlbší pohľad na dôvody jeho novej starostlivosti o kmene by bol iste zaujímavý. Približne v posledných piatich rokoch vlády štátov Čatísgarh, Džharkhand, Urísa a Západné Bengálsko podpísali stovky kontraktov s korporáciami za niekoľko miliárd dolárov. Všetky boli tajné a týkali sa oceliarní, tovární na pórovité železo, elektrární, hlinikární, vodných priehrada baní. Aby sa zmluvy premenili na reálne peniaze, kmene musia presídliť. Preto táto vojna. Keď krajina, ktorá samu seba nazýva demokratickou, otvorene vyhlási vojnu vnútri vlastných hraníc, ako to vyzerá? Má odpor šancu na úspech? Mal by mať? Kto sú maoisti? Sú to len násilnícki nihilisti, ktorí vnucujú kmeňovému obyvateľstvu zastaranú ideológiu a ženú ho do beznádejného povstania? Aké poučenie si vzali z predchádzajúcich skúseností? Je ozbrojený odboj nevyhnutne nedemokratický? Je „sendvičová teória“ o nevinných kmeňoch uviaznutých v krížovej paľbe medzi štátom a maoistami správna? Sú maoisti a kmene dve celkom oddelené skupiny, ako sa tvrdí? Alebo sú ich záujmy rovnaké? Učia sa od seba navzájom? Vplývajú na seba? Deň pred tým, než som odcestovala, zatelefonovala mi mama. „Myslím si, že tento štát potrebuje revolúciu,“ povedala s nadprirodzeným materinským inštinktom. V akomsi článku na internete sa píše, že izraelská tajná služba Mossad trénuje 30 vysoko postavených indických policajných dôstojníkov v technikách zacielených na vraždy, aby maoistická organizácia ostala „bezhlavá“. V tlači sa debatuje o nových zbraniach, ktoré India nakúpila z Izraela: diaľkové laserové zameriavače, termovízie a nepilotované lietadlá, populárne v americkej armáde. „Skvelé“ zbrane na boj proti chudobným. Cesta z Raipuru do Dantevary predstavuje desať hodín jazdy cez územia označované ako „zamorené maoistami“. Nie je to ledabolo zvolené slovo. „Zamorenie“ implikuje nákazu, škodce. Nákaza sa musí vyliečiť, škodce sa musia odstrániť. Maoisti musia byť vymazaní z povrchu zeme... Plazivo a krotko vstúpil do nášho slovníka jazyk genocídy. Bezpečnostné sily „zaistili“ úzky pás lesa na oboch stranách diaľnice, aby ju chránili. Napokon, sme v kráľovstve Dada log. Bratstva. súdruhov. Na predmestí Raipuru stojí masívny bilbord, ktorý propaguje onkologickú nemocnicu spoločnosti Vedanta (aj pre ňu kedysi pracoval minister vnútra). V Uríse, kde Vedanta ťaží bauxit, financuje univerzitu. Ťažobné spoločnosti vstupujú do nášho vedomia plazivo a krotko ako šľachetní obri, ktorí sa o nás starajú. Volá sa to koroporátna sociálna zodpovednosť – KSZ. Dovoľuje to ťažobným spoločnostiam, aby boli ako legendárny herec a niekdajší premiér Nandamuri Taraka Rama Rao, ktorý rád hral v mytologických príbehoch Telugu všetky roly. Kladné aj záporné, všetky naraz v tom istom filme. KSZ zakrýva zločineckú ekonomiku, ktorá stojí za indickým ťažobným sektorom. Podľa najnovšej správy antikorupčnej organizácie Lokayukta pre juhoindický štát Karnátaka, na každej tone železa vyťaženej súkromnou spoločnosťou zarobí štát 27 rupií a ťažobná spoločnosť? Päťtisíc! V bauxitovom. A hliníkovom sektore je rozdiel ešte väčší. Hovoríme o lúpežiach miliárd dolárov, ktoré sa odohrávajú za bieleho dňa. Vynesú dosť na kúpenie volieb, vlád, sudcov, novín, televíznych kanálov, riaditeľov spoločností a humanitárnych agentúr. Tu a tam aj na onkologickú nemocnicu. Nepamätám si, že by som videla Vedantu na dlhom zozname zmlúv spoločností, ktoré podpísali s čatísgarhskou vládou tzv. dohodu o porozumení. Mám však podozrenie, že ak existuje onkologická nemocnica, musí niekde existovať aj bauxitová hora s plochým vrcholom. Prešli sme okolo Kankeru. Preslávil sa ako protiteroristické výcvikové stredisko na boj v džungli, ktoré vedie brigádny generál Basant Kumar Ponwar. Akýsi Rumpelstiltskin tejto vojny, poverený úlohou premeniť skorumpovaných, lajdáckych policajtov (slamu) na džungľový útočný oddiel (zlato). Čítam na skalách namaľované heslo strediska: Bojujte s gerilou ako gerila! Muži sa učia behať, plaziť, naskakovať do letiacich helikoptér, jazdiť na koňoch, jesť hady a prežiť týždne v džungli. Brigádny generál je zvlášť hrdý na tréning pouličných psov na boj proti „teroristom“. Každých šesť týždňov vychádza z výcvikového strediska osemsto vyškolených policajtov. India plánuje, že založí dvadsať podobných zariadení po celom štáte. Policajné sily sa postupne menia na armádu. Je to hore nohami. V každom prípade – nepriateľom je ľud. Je už neskoro. Džagdalpur spí, okrem stánkov s jedlom politika Rahula Gándhího (vnuka slávnej premiérky Indiry), ktoré vyzývajú ľudí na vstup do Kongresu mladých. Gándhí bol v Bastare v posledných mesiacoch dvakrát, no o vojne toho veľa nepovedal. Pre „ľudového princa“ je to asi príliš špinavá záležitosť, než aby sa do nej plietol. Jeho mediálni poradcovia si presadili svoje. Salva Judum (Očistný lov), obávané dobrovoľnícke gardy sponzorované vládou a zodpovedné za znásilnenia, vraždy, vypaľovanie dedín a vyháňanie tisícov ľudí z domovov, vedie Mahendra Karma, člen zákonodarného zboru. To však nehrá v dôkladne snovanej publicite okolo mladého Gándhího veľkú úlohu. Na stretnutie do svätyne Ma Dantešvari som prišla včas – v prvý deň, na prvý termín. Mala som fotoaparát, malý kokosový orech a na čele púdrom nakreslenú červenú tiku. Rozmýšľala som, či ma niekto pozoruje a smeje sa. O niekoľko minút ku mne podišiel chlapec. Mal na hlave čiapku a na chrbte školskú tašku. Z nechtov na rukách sa mu olupoval červený lak. Nijaký časopis, nijaké banány. „Ste tá, čo vstupuje?“ spýtal sa. Nijaké Namaškar Gurudži. Nevedela som, ako na to zareagovať. Vytiahol z vrecka navlhnutý papier a podal mi ho. Bolo na ňom napísané: Outlook nahi mila. (Nevedel som zohnať Outlook.) „A banány?“ „Zjedol som ich,“ priznal sa. „Bol som hladný.“ Hotová bezpečnostná hrozba... Na školskej taške mal napísané: Charlie Brown, nie obyčajný hlupák. Povedal, že sa volá Mangtu. Čoskoro som pochopila, že Dandakaranya, les, do ktorého som mala vstúpiť, je plný ľudí s viacerými menami a prchavými identitami. Tá myšlienka bola pre mňa ako balzam. Je nádherné nebyť zaseknutý sám v sebe, môcť sa načas stať niekým iným. Kráčal k autobusovej zastávke vzdialenej iba niekoľko minút cesty od svätyne. Bolo tam už plno ľudí. Všetko sa odohralo rýchlo. Prišli dvaja muži na motorkách. Neprebehol nijaký rozhovor – iba chápavý pohľad, presunutie telesnej hmoty, túrovanie motorov. Netušila som, kam ideme. Prešli sme popri dome policajného inšpektora, ktorého som si pamätala z poslednej návštevy. Bol to priamy muž, ten inšpektor: „Chápte, ma´am, úprimne povedané, tento problém nemôžeme vyriešiť my, polícia a armáda. Problém s kmeňmi spočíva v tom, že nechápu, čo je to chamtivosť. Kým sa nestanú chamtivými, nemáme šancu. Povedal som šéfovi: odvolajte všetky silové zložky a namiesto toho dajte do každého domu televízor. Všetko sa zakrátko vyrieši samo.“ Onedlho sme vyšli z mesta. Čakala nás však ešte dlhá jazda, podľa mojich hodiniek trvala tri hodiny. Skončila sa náhle uprostred ničoho, na opustenej ceste obklopenej z oboch strán lesom. Mangtu vystúpil. Ja tiež. Motorky odfrčali, zdvihla som svoj batoh a nasledovala malú hrozbu vnútornej bezpečnosti do hlbín lesa. Bol krásny deň. Lesná pôda vyzerala ako koberec zo zlata. O chvíľu sme sa ocitli na bielom piesčitom brehu širokej a plytkej rieky. Indravati? Navidomoči ju naplnili monzúnové dažde, takže to bol viac-menej tekutý piesok, v strede prúdu hlboký najviac po členky. Dala sa ľahko prebrodiť. Za riekou ležal „Pakistan“. „Tam vonku, ma´am,“ vravel úprimný policajný inšpektor, „moji chlapci strieľajú a zabíjajú.“ Spomenula som si na to, keď sme prekračovali rieku. Predstavila som si nás v hľadáčiku policajnej pušky. Malé postavičky v otvorenej krajine, raz-dva na odstrel. No Mangtu vyzeral bezstarostne, tak som sa skúsila naladiť rovnako. Na druhom brehu v limetkovo zelenom tričku s nápisom Horlicks! čakal Čandu. Trošku staršia bezpečnostná hrozba. Mal možno dvadsať. Ľúbezný úsmev, bicykel, kanister s prevarenou vodou a niekoľko balení glukózových keksov, ktoré Strana poslala pre mňa. Nabrali sme dych a pokračovali v chôdzi. Cesta bola takmer dokonale nebicyklovateľná. Šplhali sme sa po strmých kopcoch a plazili sa dolu skalnatými chodníčkami vedúcimi po povážlivo vratkých kamenných rímsach. Keď sme bicykel nemohli tlačiť, Čandu ho niesol nad hlavou, ako keby nič nevážil. Začala som dumať nad jeho výzorom zasneného dedinského chlapca. Zistila som (omnoho neskôr), že ovláda všetky druhy zbraní, „okrem ľahkého samopalu,“ ako ma veselo informoval. Traja krásni, pripití muži s kvetmi v turbanoch s nami kráčali asi polhodinu, kým sa naše chodníky zase rozdelili. V súmraku začali ich plecniaky kikiríkať. Boli v nich kohúty, ktoré sa im nepodarilo predať na trhu. Zdalo sa, že Čandu vidí aj potme. Ja som musela používať baterku. Cvrčky spustili orchester a o chvíľu nás obklopila klenba zvuku. Túžila som pozdvihnúť oči k oblohe, no neodvážila som sa. Musela som sa dívať pod nohy. Sústrediť sa na našľapovanie. Počujem psy. No neviem odhadnúť, ako sú ďaleko. Terén je čoraz rovinatejší. Uchytila som si konečne krátky pohľad na nebo, ktorý ma dostal do extázy. Dúfam, že sa čoskoro zastavíme. „O chvíľu,“ hovorí Čandu. Vykľula sa z toho dobrá hodina. Vidím siluety ozrutných stromov. Prichádzame do cieľa. Dedina pôsobí priestranne, domy sú jeden od druhého dosť vzdialené. Ten, do ktorého mierime, je nádherný. Prechádzame popri ohnisku. Okolo neho sedí niekoľko ľudí. Viac ich je ďalej, v tme. Netuším koľko. Môžem si ich iba predstavovať. Obchádza nás šepot: „Lal Salaam, Kaamraid.“ (Červený pozdrav, súdružka.) „Lal Salaam,“ odpovedám. Prekročila som už hranicu únavy. Pani domu ma volá dnu a ponúka mi karí kurča na zelenom hrášku s červenou ryžou. Jej strieborné náramky sa ligocú vo svetle ohňa. Jej dieťa spí vedľa mňa. Po večeri som si rozložila spací vak. Otváranie zipsu je čudný, rušivý zvuk. Niekto zapol rádio. Hindské protestantské bohoslužby na BBC. Anglikánska cirkev predala svoje podiely z projektu Niyamgiri spoločnosti Vedanta, pretože poškodzovala životné prostredie a porušovala práva kmeňa Dongria Kondh. Počujem zvonce dobytka, ňuchanie, šúchanie nôh, kravské vetry. So svetom je všetko v poriadku. Zatváram oči. Vstávame o piatej ráno. Vyrážame o šiestej. O niekoľko hodín prekračujeme ďalšiu rieku. Prechádzame cez niekoľko krásnych dedín. Každú z nich strážia tamariškové stromy ako svorka veľkých blahosklonných psov. Okolo jedenástej je slnko vysoko a kráčanie prestáva byť zábavné. V dedine sa zastavujeme na obed. Zdá sa, že Čandu pozná domácich. Flirtuje s ním krásne dievča, on vyzerá trochu nesmelý. Možno preto, že som tam ja. Na obed podávajú surovú papáju s masúrdalom (varená červená šošovica), červenou ryžou a červeným pomletým čili. Kým sa poberieme znova na cestu, počkáme, až slnko stratí trochu zo svojej ráznosti. Oddychujeme v gazebe, budove podobnej besiedke. Miesto prekypuje krásou. Všetko je čisté a užitočné. Nijaký neporiadok. Čierne sliepky mašírujú hore-dolu po nízkom hlinenom múre. Bambusová mriežka pridŕža hrady otiepkovej strechy a zároveň slúži ako polica. Leží tu metla, dva bubny, košík upletený z trstiny, zlomený dáždnik a halda sploštených prázdnych a zvlnených kartónových krabíc. Čosi ma na nich zaujalo, potrebujem na to okuliare. Na škatuliach vidím napísané: Ideal Power 90, vysoko energetická emulzná výbušnina. Na cestu sa znova vydávame asi o druhej. V dedine, kam ideme, sa máme stretnúť s Didi (sestra, súdružka), ktorá vie, ako bude moje dobrodružstvo pokračovať. Čandu to nevie. Funguje tu ekonomika informácií. Nikto nemôže vedieť všetko. Keď sme však prišli do dediny, Didi tam nebola. Ani žiadne správy o nej. Prvý raz som videla, ako sa na Čanduovej tvári usadil malý mráčik obáv. Na mojej sa usadil veľký. Nepoznám ich systém komunikácie. Čo ak sa deje niečo zlé?
(Pokračovanie nabudúce, z angličtiny preložila a upravila Eva Blažeková)
