Rozchod s dedičstvom 20. storočia
V týchto dňoch si svetová verejnosť pripomína 65. výročie tragédie japonských miest Hirošima a Nagasaki, keď na ne americkí letci zhodili smrtonosný náklad. V tejto súvislosti sa vráťme k ubezpečeniu prezidenta USA Baracka Obamu pri podpise rusko-americkej dohody o redukcii jadrových arzenálov 8. apríla 2010 v Prahe.
„Dnes sme podnikli ďalší krok, aby sme sa rozišli s dedičstvom 20. storočia a vybudovali bezpečnejšiu budúcnosť pre naše deti,“ tak doslova to Obama povedal. Bolo by dobre vnímať to nielen z hľadiska vojensko-technického, ale aj psychologického. Neavizoval totiž iba fakt, že za najbližších desať-pätnásť rokov si dve najväčšie jadrové mocnosti nielenže odpustia excesy prípadného zvyšovania či zdokonaľovania tohto stále ešte najničivejšieho potenciálu skazy, ale že očakávajú od všetkých zostávajúcich i potenciálnych vlastníkov tohto druhu ničivého arzenálu aj ich definitívny príklon k historickému rozchodu s jadrovou výzbrojou.
Nešlo o Pi-áR akciu prezidentov
Ak by to neveriaci nechceli za pražským ceremoniálom vidieť, ba ani len tušiť, asi by podľahli mienke vždy skeptických komentátorov takejto udalosti, ktorí aj v tom videli iba „Pí-áR“ dvoch prezidentov, čiže akési ich spoločné predstavenie v prospech zlepšenia vlastného imidžu, ak už zostaneme pri takej nepatričnej reklamnej hantírke. Ak teda „len“ Pí-áR, čo potom s meritom veci? Samozrejme, že išlo o viac! Veď či sa Obama práve v Prahe pred rokom nezaviazal na očiach celému svetu k absolútnemu obratu politiky Washingtonu v agende jadrového odzbrojenia, čo vzletnými slovami nazval „svetom bez jadrových zbraní“? Hľa, aké déja vu pre všetkých pacifistov druhej - posthirošimskej polovice minulého storočia, ktorí z presvedčenia protestovali proti atómovej bombe, cynikmi nazývanej aj „milovaným dieťaťom studenej vojny“! O obdobnom prístupe ruského spolusignatára dohody Dmitrija Medvedeva toho síce veľa nevieme, lebo agenda ruskej vojenskej sily, vrátane tej jadrovej, sa akosi viac spája s menom jeho predchodcu na poste prezidenta Ruskej federácie. Veď to bol naozaj sám Vladimir Putin, ktorý svojho času priam vydesil účastníkov tradičnej mníchovskej bezpečnostnej konferencie ostrým tónom pripomenutia zaznávanej kapacity ruskej jadrovej stálemocnosti. Pravda, to bolo ešte pred Obamom. Možno však preto sa denníku Washington Post zdalo v apríli vhodné zaironizovať, že novú zmluvu potrebuje vlastne Rusko, „aby si upevnilo spochybnený štatút superveľmoci“. Takými pochybnosťami pravidelne iritovaní ruskí znalci problematiky zvykli odjakživa americkým partnerom kontrovať „širším kontextom“ a urobil tak i tentoraz expert Nezávislého vojenského prehľadu Viktor Litovkin, keď napísal: „Je to nepresvedčivá téza tých, čo podozrievajú Rusko zo všetkých smrteľných hriechov, vrátane jeho strastného želania znovu sa stať superveľmocou“. Litovkin Rusko pochopiteľne umne bránil: „To že zmluvu potrebujeme, je nesporné. Ale je to potrebné aj pre USA, ktoré by ináč tak dlho s nami nerokovali!“ Docitujme ruského odborníka, lebo aj treba: „Táto zmluva je potrebná v prvom rade preto, aby sa právne zakotvila rovnováha strategických zbraní medzi Ruskom a USA, ktoré vlastnia na dnešok najväčší potenciál strategických rakiet a jadrových hlavíc k nim. Prezident Barack Obama nie náhodou vytýčil za jednu z priorít svojho programu zníženie jadrovej súčasti ozbrojených síl USA. A preto je Barack Obama tak isto zainteresovaný na podpísaní zmluvy o START ako Dmitrij Medvedev.“
Nobelovku si treba zaslúžiť
Nuž, súčasného amerického prezidenta by naozaj mohla aj omínať podlžnosť voči znepokojenej svetovej verejnej mienke, neustále stresovanej existenciou jadrovej výzbroje u kohokoľvek. Lebo veď už vlani, len čo zasadol do kresla prezidenta , dostal za svoje vtedy ešte len deklarované úmysly redukcie tohto arzenálu bianco-šek v podobe prestížnej Nobelovej ceny za mier. Rozpaky, s ktorými toto veľavravné ústretové gesto voči Obamovi prijala značná časť svetovej verejnosti a nie iba akísi vyhranene definovaní pacifisti, dávali vedieť i vidieť, že držiteľ takej ceny musí niečo rozhodného v tejto agende urobiť. Napokon, ani ďakovný prejav prezidenta Obamu v Oslo 10. decembra 2009 pochybnosti ešte nerozptýlil, ba skôr zamotal hlavu všetkým, čo majú o znížení akejkoľvek výzbroje jednoduchšiu predstavu než také sofistikované podmieňovanie pozvoľného procesu redukcie, aké dekorovaný americký laureát obsažne a aj málo zrozumiteľne rozvádzal... Ten slávnostný deň bol dokonca poznačený aj viditeľnou nervozitou zasvätených pre nepodarené negociácie novej zmluvy s príznačným názvom START, ktorej platnosť už vlani na jeseň vypršala a ktorej do konečne už istého pražského „finále“ chýbala práve istota rozhodnej obojstrannej vôle! „Vyzbrojme“ sa pre túto chvíľu trpezlivosťou, kým to pražské finále prinesie svoje ovocie a zaregistrujeme ho prinajmenšom ako štart do novej epochy.
Autor je publicista
