Sebectvo verzus altruizmus v ekonomike
Otec ekonomickej teórie voľného trhu Adam Smith sa v 18. storočí vyjadril, že ekonomika funguje najlepšie, ak je cieľom všetkých jej účastníkov vlastný, sebecký záujem. A hoci vedel, že taký neduh ako sebectvo môže skomplikovať fungovanie trhu, predsa len veril, že vlastný záujem a konkurencia na voľnom trhu prinesú spoločnosti prospech.
Masový úspech Smithovej teórie, ktorá sa neskôr začala nazývať klasickou ekonómiou, znamená že sme už takmer tri storočia odsúdení žiť podľa rozhodnutí ekonomickej elity. Podľa jej rozhodnutia priniesť prospech spoločnosti – alebo sebe samej. Výučba ekonómie na vysokých školách, zhotovovanie kritérií na tvorbu štatistík o hospodárstve, mediálne informácie o dianí v ekonomike – to všetko zodpovedá nastavenému statu quo. Minimum regulácií, vláda ekonomickej elity, dostatok diskusie o tom, čo je rentabilné, či absencia debát o tom, čo je v kontexte sociálnej reality etické.
O zlučiteľnosti s etikou
Ekonomika a etika – je vôbec možné zlúčiť tieto dva pojmy? Ide o dva odbory, ktoré dnes žijú svoj vlastný život, jeden zdanlivo nezávislý od druhého. Oddelenie ich je pre mnohých pre očividnú rozdielnosť žiaduce. „Ekonomika je veda, ktorá sa zaujíma o fakty,“ hovorí známy ekonóm Jack High. „No zaoberá sa hodnotami, ktoré nie sú prístupné rovnako prísnemu zaobchádzaniu ako fakty.“ Ak tieto dve vedy operujú s rozličnými nástrojmi, je to pre mnohých dôvod na to, aby sa oddelili. Vo svojom prejave k Americkej ekonomickej asociácii sa ekonóm Kenneth Boulding vyjadril: „Veda dosiahla triumf práve preto, lebo sa vymanila z pút morálneho úsudku.“ Etika a ekonomika žijú vedľa seba už len preto, lebo sa obe zaoberajú ľudským konaním. Obe nastavujú normy ideálneho správania a obe zaujímajú fakty aj hodnoty, aj keď v rozdielnom pomere. Kontrast medzi nimi tvorí neetická povaha modernej ekonómie. V historickom vývoji však ekonómia vystupuje ako jedna z vetiev etiky (napríklad v Aristotelovej Nikomachovej etike aj v Politike). V úvode spomínaný Smith sa nielenže považoval za morálneho filozofa, on morálnu filozofiu, iste bez vnútorných rozporov, dokonca učil na univerzite v Glasgowe.
Dôraz na praktické smerovanie
Ekonómia v historických súvislostiach nevystupuje len ako odnož etiky. Časť z nej je spätá aj s tzv. inžinierskym prístupom. Podľa Amartyu Sena to bol Aristotelov indický súčasník Kautilja a jeho Arthašástra (Návod k hmotnému blahobytu), ktorého mnohí odborníci považujú za nadčasového a dokonca precíznejšieho predchodcu Machiavelliho Vladára. Toto dielo určilo ekonomike praktickejšie smerovanie: „Pre tento prístup je charakteristické predovšetkým hľadisko logistické. Konečné ciele a otázky o tom, čo predstavuje ľudské dobro, či otázka, ako by mal človek žiť, sú tu druhoradé.“ Rozliční ekonómovia sa počas vývinu tejto vedy prikláňali k jednému alebo druhému stanovisku. Tí modernejší sa riadia takmer výlučne logistickým hľadiskom, a teda ekonomika stráca prínosy spojené s jej etickou analýzou. Hlavnú rolu v modernej ekonomike hrá predpoklad racionálneho správania a tiež predpoklad, že skutočné správanie sa od racionálneho veľmi nelíši. Časť kritiky modernej ekonómie sa zakladá na oponovaní tomuto modelu: v skutočnom svete totiž ľudia správajú aj iracionálne. Ekonomické správanie založené na racionalite je rozhodne pravdepodobnejšie ako to, ktoré sa zakladá na iracionalite. Problém s modernou ekonómiou má však posunutý význam. Ak sa za ekonomické, čiže racionálne považuje maximalizovanie vlastného úžitku, potom všetky činnosti, ktoré úžitok nemaximalizujú (nech sú akokoľvek altruistické), považujú sa za neekonomické a neracionálne. „Všeobecné sebectvo ako skutočnosť môže byť nepravdivé,“ poznamenáva Sen, „ale ako požiadavka racionality, je zjavne celkom absurdné.“ Ešte absurdnejšie by bolo, keby tvorcovia tejto koncepcie uznali, že ak je nemorálne (niekedy aj ilegálne) správanie rentabilné, môžeme ho z hľadiska maximalizácie vlastného úžitku schvaľovať.
A čo spolupatričnosť?
Aspekt maximalizácie vlastného úžitku spĺňa v ekonomike nenahraditeľnú úlohu. Bez tohto hybného momentu by sa nemohla uskutočniť drvivá väčšina transakcií. Podstatná je však otázka, či je vlastný záujem tým jediným, čo motivuje ľudské správanie, alebo či môžu byť motivácie správania rôzne. Profesor Sen objavuje v Bohatstve národov pasáže, ktoré nepoznajú mnohí z tých, čo sa zaoberajú ekonómiou. Smith tu píše: „Podľa stoikov by človek nemal vidieť sám seba vytrhnutého a vydeleného zo spoločnosti, ale ako svetoobčana, člena širokého prírodného spoločenstva... a mal by byť vždy ochotný vzdať sa svojich vlastných malých záujmov v prospech záujmu tohto veľkého spoločenstva.“ Možno existuje primeraný dôvod, prečo sa táto veta v spojení so Smithom často necituje. Otec voľného trhu a prapredok kapitalizmu vyjadril základnú ľudskú vlastnosť: spolupatričnosť. Ten istý Adam Smith, ktorý iste stojí za výrokmi „obed zadarmo neexistuje“ alebo „nič nie je zadarmo“, pretože majiteľ potravín nám nedaruje tucet rožkov a maslo len preto, lebo vidí, že sme hladní. Ten istý Adam Smith uprednostňuje ako cnosť okrem sebaovládania aj súcit. A je to opäť ten istý Smith, ktorý tvrdí, že hladomor môže byť „dôsledkom trhového mechanizmu bez toho, aby bol spôsobený reálnym nedostatkom, ktorý má svoje korene v poklese výroby potravín ako takom“. Ako dôvod tejto situácie uvádza Smith v modelovom príklade zníženie fondov na výživu práce, zvyšovanie nezamestnanosti vo všetkých sociálnych vrstvách obyvateľstva, a tým aj zvyšovanie konkurencie na trhu čoraz menej platenej práce. Táto situácia by dospela k tomu, že najnižšia trieda práce by bola preplnená robotníkmi zo všetkých tried, kde by sa zamestnanie ťažko hľadalo aj za krutých podmienok – a nakoniec aj k hladomoru (ako opak blahobytu) a explózii kriminality. V tomto Smithovom sociálnom rozmere je zahrnutá autorova odpoveď na príčinu hladomoru: nízke minimálne mzdy a nezamestnanosť. To sú dnes vďaka ekonomickej kríze výsostne aktuálne problémy.
Biblická úcta alebo ignorancia
Prečo moderná ekonómia vynecháva aspekt súcitu a spolupatričnej spoločnosti? Prečo cituje Smithovu „neviditeľnú ruku“ a deľbu práce takmer s biblickou úctou, no ignoruje Smithovu morálnu filozofiu? Profesor Sen tvrdí, že etika sa v ekonomike jednoducho považuje za nemodernú. Jedným dychom však dodáva: „V skutočnosti je to práve zjednodušený pohľad na Smithovo komplexné chápanie ľudskej bytosti, ktoré je jedným z hlavných nedostatkov modernej ekonómie a súčasnej ekonomickej teórie.“ V tejto súvislosti sa Ana Eirasová priznáva, že ako ekonómka cíti rozpor pri používaní subjektívnych kritérií, ako je morálka alebo etika vo svojich analýzach, pretože jej závery sa môžu vzťahovať len na časť prípadov, a pretože morálka i etika sa ťažko merajú. „Keďže je však ekonomika štúdiom voľby,“ dodáva Eirasová, „ľudské správanie v ekonomickej analýze nemôžeme ignorovať, ak chceme získať zmysluplný pohľad na ekonomický život ľudí.“ Tento pohľad sa nedá ohraničiť len na správanie motivované vlastným záujmom. Ak by sme sa ho totiž pokúšali všeobecne aplikovať, spôsobilo by to značný problém napríklad v prediktívnej ekonómii a v ekonomickej analýze. Ľudské správanie, aj to ekonomické, je totiž oveľa komplexnejšie. Jednoduché modely teórie hier sú postavené na princípoch rozhodovania jednotlivca v rámci skupiny. Ak si ten zvolí možnosť motivovanú vlastným záujmom, znevýhodní ostatných, ale získa úžitok. Ak bude konať altruisticky, skupina ako celok dosiahne väčší kumulovaný úžitok, ale úžitok rozhodujúceho sa jednotlivca bude menší. V skupine je niekoľko jednotlivcov a všetci stoja pred podobnou dilemou. Ak by prediktívna ekonómia aplikovala model motivácie vlastným úžitkom, bude to znamenať, že všetci zvolia sebeckejšiu cestu, ktorá však vedie k znevýhodneniu ostatných. V reálnych ekonomických procesoch sa však dá nájsť veľa dôkazov, že toto pravidlo neplatí a v spoločenstvách vzniká spolupráca. Jednotlivci často odmietajú zvyšovanie svojho záujmu na úkor spoločenstva, pretože rozhodnutie robia pre dobro spoločnosti ako celku. Aj keď „ľudia svoje ciele celkom jasne chápu a želajú si ich maximalizovať, napriek tomu berú ohľad na ciele iných ľudí, lebo v týchto situáciách chápu vzájomnú súvislosť úspechov rôznych ľudí.“
Prínosy morálky
Ako si s týmito javmi poradí prediktívna ekonómia? Označí kooperatívne správanie za chybu v systéme? A ako by vôbec mohlo dôjsť k evolúcii súčasnej spoločnosti, ak by v ľudských bytostiach nebola zakorenená túžba udržať pri živote nielen seba, ale aj spoločenstvo ako také? Ide o prežitie v rámci celého variantného druhu, nielen jednotlivca. Ten sa má možnosť rozhodnúť pre dobro celku a celok v takom prípade čerpá väčší úžitok ako jednotlivec sám za seba. Tu niekde by malo spočívať ťažisko welfarizmu a ak sa diskusia medzičasom presunula na inžinierske, či logistické miesta, je čas začať sa metodicky zaoberať i prínosom morálky pre ekonomiku, ekonomiky pre morálnu filozofiu a škodami, ktoré spoločnosť utrpí, ak ich bude aj naďalej oddeľovať. Tá najostentatívnejšia z nich sa volá kríza a získala si prívlastky ekonomická, finančná, globálna a naostatok aj morálna. Kamran Mofid v eseji „Je etický kapitalizmus možný?“ mapuje niektoré z príčin súčasnej celosvetovej krízy. Vysvetľuje ju ako uspokojovanie dopytu po dostupných a lacných peniazoch. Finančný sektor naň odpovedal neoliberálnou agendou tzv. washingtonského konsenzu: privatizáciou, dereguláciou, liberalizáciou, znižovaním daní, voľným obchodom a homogenizovaným prístupom ku všetkým. „Žiadna úcta alebo rešpekt voči iným kultúram, civilizáciám, náboženstvám a histórii. Čo je dobré pre Ameriku a Západ, musí byť dobré aj pre ostatných, bez ohľadu na všetky ostatné faktory,“ píše Mofid. „Tragédia je, že sme až teraz zistili, do čoho sme tlačili iných – do tzv. anglosaského modelu kapitalizmu riadeného silami trhu, a nebolo to nič iné, len veľká zhubná bunka, ktorá nakoniec zborila domček z karát. Ako sa vraví, cisár je nahý.“ Napokon, ak by sa kríza nedostavila do západného sveta, zamýšľali by sme sa nad morálkou ekonomiky fungujúcej ako hodinky? Pretrvávajúca kríza v Japonsku, či v Latinskej Amerike bola pre západnú kultúru natoľko nepodstatná, že sa ňou inšpirovalo len zopár ľavičiarskych intelektuálov. Bolo asi potrebné, aby sa systém, ktorý reguloval všetky ostatné subsystémy, otriasol v základoch a aby sa aj v reťazovej reakcii naň začali rozpadávať aj subsystémy. Odkedy sa svet stáva mcluhanovskou globálnou dedinou, čoraz viac si uvedomujeme vzájomnú závislosť medzi všetkými zložkami systému. Potrebujeme si odpovedať na otázky, ktoré doteraz ležali bokom. Etika nám naznačí, ako by mal vyzerať globálny finančný systém, aby sa stal zodpovednejším a spravodlivým. Etika nám môže poskytnúť odpoveď na to, čo je zdrojom blahobytu a dobrého životného štandardu. Etika môže znamenať aj vytváranie štatistík, ktoré budú hodnotiť systém ako komplex zložený z fragmentov odrážajúcich reálny život ľudí v systéme, a nielen úzky pohľad na rast alebo pokles menšiny. Etika sa vzťahuje aj na takmer zabudnutý problém prerozdeľovania bohatstva, ktorý dnes u väčšiny vyvoláva alergiu na akýsi neúspešný ekonomický systém menom socializmus. Etika v ekonomike má aj podobu spoločnej zodpovednosti za životné prostredie alebo starostlivosti o pracovné podmienky zamestnancov v krajinách tretieho sveta.
Autorka absolvovala štúdium na Filozofickej fakulte a na Fakulte manažmentu Univerzity Komenského v Bratislave
