Integrácia alebo ignorácia?

Podobne ako v iných európskych krajinách, aj na Slovensku sa voľby do Európskeho parlamentu stretli iba s minimálnym záujmom občanov a médií. Oproti iným krajinám je však prekvapujúci a zarážajúci nezáujem, s akým sa prvé eurovoľby v dejinách Slovenska stretli u politických elít. Politické strany takisto ako v prípade prezidentských volieb spravidla stavili najmä na marketingovú stránku predvolebnej kampane. Stalo sa tak aj napriek negatívnym skúsenostiam z podobne „prepálených“ kampaní politických strán, ako to bolo napr. v prípade ĽS-HZDS v roku 1998, Smeru (2002) či neúspešnej kampane Eduarda Kukana pred tohtoročnými prezidentskými voľbami. Hoci od rozhodnutia kodanského summitu z decembra 2002 už uplynulo takmer poldruha roka, zdá sa, že slovenské politické elity sa dosiaľ nedokázali vyrovnať so skutočnosťou, že problémy EÚ sa stali domácimi problémami. Vstup do EÚ sa na Slovensku dlhodobo vnímal ako cieľ sám osebe. Má to však logické opodstatnenie. Jedným z motívov vzniku nezávislého Slovenska bola snaha „zviditeľniť sa“ v medzinárodnom kontexte, predovšetkým však tradične vo vzťahu k dvom susedným národom – Maďarom a Čechom. Myšlienka vlastnej „stoličky a hviezdičky,“ najprv v Rade Európy, až neskôr nesmelo aj v rozšírenej EÚ, sa vnímala predovšetkým v kontexte vytúženého slovensko-českého, v menšej miere azda aj slovensko-maďarského vyrovnania. Nad tým, prečo by vlastne Slovensko malo do EÚ vstúpiť, sa zamýšľal iba málokto. EÚ bola videná predovšetkým cez prizmu svojho bohatstva ako tá časť Európy, ktorá mala po druhej svetovej vojne jednoducho lepší osud… Malé krajiny strednej a východnej Európy chápali vstup do EÚ dlhé roky ako šancu dostať sa do „šťastnejšej“ časti kontinentu, nie ako nástroj realizácie vlastných národno-štátnych záujmov. Neskôr, v rokoch 1994 – 1998, sa integrácia do euroatlantických štruktúr začala vnímať ako alternatíva politiky vtedajšej vlády, ktorá priviedla Slovensko na pokraj izolácie. Opätovne v slovenskej integračnej politike zaznievala myšlienka vyrovnania so susedmi, čo pramenilo z obáv pred medzinárodnou izoláciou. Ako možná alternatíva sa najmä pred rokom 1998 črtal nástup autoritatívneho režimu, či dokonca až zaradenie Slovenska do ruskej sféry vplyvu. Túto alternatívu aj jeho obyvatelia brali ako neprijateľnú, a to napriek tomu, že k iným slovanským národom prejavujú pozitívny vzťah. Odvtedy azda až do súčasnosti je EÚ vnímaná ako protiklad neúspešného, chudobného Slovenska, uzavretého do seba a zahľadeného do svojich konzervatívnych stereotypov. Hoci slovenská spoločnosť v prevažnej miere reaguje na EÚ pozitívne, panujú v nej obavy možným integračným neúspechom. Na druhej strane vstup SR do EÚ bol videný cez prizmu očakávaného zvýšenia životnej úrovne a získavania nových finančných zdrojov. Úsilie dohoniť po roku 1998 višegrádskych susedov v integračných procesoch bolo ambicióznym cieľom. Slúži ku cti slovenských politických špičiek, že sa im podarilo úspešne ho zvládnuť. Koncentrácia na bezprostredné ciele však spôsobila, že v politických diskusiách sa do úzadia dostali dlhodobé a strategické priority Slovenska v európskom kontexte. Preto sa otázky okolo členstva v EÚ redukovali predovšetkým na problematiku predvstupových rokovaní a aj v tejto oblasti sa politické strany obmedzovali na technické aspekty problému. Keďže samy, až na výnimky, nedisponovali odborníkmi, ktorí by zároveň mohli zohrávať podstatnejšiu úlohu aj v aktívnej politike, prenechali tieto otázky odborníkom v štátnych orgánoch. Aj preto diskusia o dôsledkoch vstupu SR do EÚ neprekročila rezortnú úroveň. Len pre neraz také protichodné vnímanie EÚ je možné, že politické strany venovali iba minimálnu pozornosť odbornej príprave svojich kandidátov vo voľbách do EP, ako aj príprave politických programov, s ktorými by chceli osloviť voličov v blížiacich sa eurovoľbách. Prevažná väčšina politických strán svoje kandidátky zostavila už vo februári, resp. marci 2004. Ako ukázal výber kandidátov, väčšina politických strán chápe eurovoľby ako druhoradú záležitosť. V minulosti sa v oblasti európskej integrácie výraznejšie prejavovali napr. Peter Weiss (SDA), Diana Dubovská (ĽS-HZDS), Árpád Duka-Zólyomi (SMK), Jozef Banáš (ANO, neskôr SDKÚ), Monika Beňová (Smer) či Irena Belohorská (ĽS-HZDS). Azda najvýraznejším slovenským „europolitikom“ bol súčasný komisár Ján Figeľ (KDH). Pred parlamentnými voľbami 2002 svoj záujem o pôsobenie v EP deklarovala Oľga Keltošová (ĽS-HZDS, neskôr ĽÚ). Priority politických strán S výnimkou ĽS-HZDS všetky strany, ktoré majú šancu získať mandáty v EP, dokázali nadviazať partnerské vzťahy so zoskupeniami, ktoré pôsobia na európskej úrovni. Pokusy ĽS-HZDS o začlenenie sa do štruktúr Európskej ľudovej strany zlyhali, pričom sa ukazuje, že prekážkou je predovšetkým osoba jej lídra Vladimíra Mečiara. Na druhej strane citeľné oteplenie vo vzťahoch medzi stranami vládnej koalície a ĽS-HZDS po voľbách 2002 vytvára vhodné predpoklady na otvorenejšiu spoluprácu po Mečiarovom odchode. Smer a SDKÚ, ktorých kampaň obsahovala aj mobilizačný moment, zároveň venovali najväčšiu pozornosť príprave volebných programov. Okrem nich volebné programy vypracovali ešte SDĽ, KDH, OKS a čiastočne aj Slobodné fórum. Viaceré politické strany vrátane koaličných zoskupení nevenovali vypracovaniu programov v podstate žiadnu pozornosť. Týka sa to napr. HZDS, ktoré svoj program nepublikovalo, podobne ako SMK alebo ANO. Tieto zoskupenia sa obmedzili buď iba na predvolebné deklarácie, alebo svoje politické priority publikovali iba v heslovitej podobe. Kým však HZDS výraznejšie stavilo na osvedčenú taktiku priameho kontaktu s voličmi, ANO síce siahla po Janovi Nedvědovi, ale viac sa zamerala aj na veľkoplošné billboardy a letáky. Ale ani v týchto materiáloch podrobnejšie neinformovala o svojich politických prioritách, resp. o tom, akým spôsobom ich chce dosiahnuť. Vo väčšine prípadov sa politické strany odvolávajú na programy politických frakcií v EP, v rámci ktorých pôsobia, resp. o členstvo v ktorých sa usilujú. V rétorike politických strán výraznejší posun oproti voľbám 2002 do NR SR nenastal. Výnimkou je azda politika SDKÚ, ktorá, pravdepodobne aj pod tlakom svojich koaličných partnerov, sa z eurooptimistických, ba dokonca takmer federalistických pozícií posunula predovšetkým v otázkach daňovej a sociálnej politiky k euroskeptickejším zoskupeniam. Ani pred dvoma rokmi však jej predstava o budúcnosti EÚ nebola dostatočne jasne definovaná, keď časť poslancov tejto strany napr. podporila deklaráciu o zvrchovanosti členských, resp. kandidátskych štátov EÚ v kultúrno-etických otázkach. Podobne možno určitú diskontinuitu pozorovať v prípade Slobodného fóra, ktoré v súčasnosti presadzuje posilnenie spolupráce členských krajín EÚ v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky a partnerské postavenie Európy vo vzťahu k USA, kým v minulosti jeho volebný líder Ivan Šimko vo funkcii ministra obrany SR dôsledne realizoval líniu úzko chápanej bilaterálnej spolupráce medzi SR a USA v otázkach bezpečnosti a obrany, v podobnom duchu, ako k nej pristupuje vláda Mikuláša Dzurindu. Oproti roku 2002 možno badať posun ku koncepčnejšiemu prístupu v otázkach EÚ v prípade Smeru, no jeho priorita „sociálnej Európy“ nie je v programe dostatočne koncepčne rozpracovaná. Predstavitelia Smeru sa však rámcovo zhodujú s kritickými výrokmi predstaviteľov členských štátov EÚ, najmä Nemecka a Švédska, na adresu daňovej politiky vládnej koalície. Pre pravicové strany sa má EÚ obmedziť na napĺňanie štyroch základných slobôd, t. j. voľného pohybu tovaru, osôb, kapitálu a slobodného poskytovania služieb. Na druhej strane ľavicové strany presadzujú aj posilnenie rozhodovania EÚ v otázkach daňovej a sociálnej politiky. Pravicové strany sa o problematike podpory vzdelávania zmieňujú iba okrajovo a vo všeobecnej rovine, kým ľavica tejto otázke prikladá veľký význam. Podobne ľavicové strany, vrátane euroskeptickej KSS, podporujú posilnenie spolupráce európskych štátov v oblasti obrany a bezpečnosti. Tu by dokázali nájsť spoločnú reč so Slobodným fórom. KDH má k možnostiam spolupráce členov EÚ v otázkach obrany a bezpečnosti rezervovanejší postoj, na druhej strane napr. v súvislosti s vojnou v Iraku prezentovalo aj výhrady voči príliš úzkej spolupráci SR s USA. Spoluprácu s USA jednoznačne podporujú SDKÚ a OKS. Opačným pólom je KSS, ktorá je jedinou stranou, čo odmieta spoluprácu vo formáte NATO, vyslovuje sa za to, aby sa chrbticou európskeho bezpečnostného systému stala OBSE. Pomerne silne je vo volebnej kampani zastúpený národný prvok. Nielen v prípade dvoch blokov národných strán, t. j. SNS-PSNS Petra Súlovského a Jána Siteka, resp. bloku SNS-PSNS-SNJ Jána Slotu, ktorý nebol k voľbám pripustený, ale azda vo všetkých kandidujúcich stranách je prítomný národný prvok. Navyše, volebná kampaň Súlovského národniarov, ale aj ĽS-HZDS obsahuje silné protimaďarské prvky. V prípade poslednej menovanej strany ide o určitý posun v politickej rétorike, pretože táto strana pred prezidentskými voľbami národný prvok svojej politiky príliš nezdôrazňovala. Môže to byť príznakom určitej radikalizácie tohto zoskupenia, predovšetkým však V. Mečiara, ktorý je autorom výzvy „kto nevolí, volí SMK“. Na druhej strane Smer pri svojom hodnotovom vymedzení urobil veľký pokrok, politické priority má do značnej miery formulované veľmi vágne. Jeho hlavným posolstvom sa tak stáva kritika súčasnej vládnej politiky. Hoci vo verbálnej rovine sa stotožňuje s dokumentmi Strany európskych socialistov, v praxi priority európskych sociálnych demokratov preberá veľmi selektívne. Úplne obchádza napr. otázku ľudských práv či rovnosti príležitostí. Aj ďalšie programové ciele v oblasti ekonomiky a sociálnych vecí formuluje iba prostredníctvom politických hesiel, kým napr. SDĽ ich aj podrobnejšie rozpracúva. I napriek viacerým rozdielom vo volebných programoch sa politické strany v niektorých otázkach dokážu zhodnúť, čo by sa mohlo stať vhodným základom pri vytváraní konsenzu rozhodujúcich politických síl v európskych záležitostiach. Medzi tieto oblasti patria: - rovnoprávne postavenie členských štátov EÚ; - rešpektovanie štyroch základných slobôd EÚ, t. j. voľného pohybu tovaru, kapitálu, služieb a pracovných síl, a s tým súvisiaca likvidácia obmedzení v prístupe slovenských občanov na pracovný trh pôvodných členov Únie; - zachovanie princípov európskej solidarity v oblasti prerozdeľovania finančných zdrojov, najmä prostredníctvom štrukturálnych a kohéznych fondov, zameraných predovšetkým na rozvoj chudobnejších regiónov (s výnimkou marginálnej OKS); - zachovanie princípu „jedna krajina – jeden komisár“; - podpora ďalšieho rozširovania EÚ. Záver Na programové otázky sa sústredili predovšetkým menšie politické strany, ktoré majú na politickej scéne marginálne postavenie – napr. OKS, KSS, SDĽ. Na druhej strane pomerne prepracovaný program SDKÚ je výsledkom pôsobenia tejto strany vo vláde. Pre pôsobenie podpredsedu Eduarda Kukana na poste ministra zahraničných vecí je však príznačné, že táto strana sa nevyjadruje k sporným otázkam. Na jednej strane zrejme chce šéfovi slovenskej diplomacie ponechať čo najširší manévrovací priestor, zároveň však zahraniční partneri, ale aj domáci pozorovatelia môžu oprávnene poukazovať na programovú nečitateľnosť a hodnotovú vyprázdnenosť SDKÚ, a teda aj slovenskej diplomacie, v tomto prípade v európskych záležitostiach. Veľké a silné politické strany sa orientujú viac na marketing. Vzhľadom na to, že na získanie kresla europoslanca je potrebných minimálne sedem percent hlasov, malo by byť v záujme politických strán ich zbližovanie. Pokrok v tejto oblasti sa podaril iba Smeru, keď ponúkol miesta na kandidátke menším zanikajúcim ľavicovým stranám (SDĽ, SDSS, SZS) a napokon sa ho rozhodla podporiť aj SDA, ale už za podstatne nevýhodnejších podmienok – bez možnosti získať miesto na kandidátke. Očakávaná spoločná kandidátka SDKÚ a ANO sa nerealizovala, svojho kandidáta na listinu SDKÚ nominovala iba DS. Celkový priebeh predvolebnej kampane poukazuje na viacero faktorov. Jedným z nich je vyčerpanosť politických elít, ktoré v prevažnej miere nie sú schopné uvažovať v dlhodobejších časových horizontoch. Aj preto neboli ani počas prezidentskej, ani počas „európskej“ kampane schopné ponúknuť voličom nové impulzy a nové myšlienky. Zároveň, vzhľadom na to, že eurovoľby sa konajú v polovici volebného obdobia, sú stranícke špičky vyčerpané jednak každodennou agendou vládnutia, jednak vnútropolitickými konfliktmi a zápasom o udržanie existujúceho pomeru síl v parlamente. Politické strany sú vyčerpané súčasným patom, keď na jednej strane vládna koalícia neustále čelí problémom so získaním väčšiny pri prijímaní dôležitých zákonov, na druhej strane opozícia nemá dosť síl na to, aby vládnu koalíciu dokázala ohroziť. Vývoj po prezidentských voľbách však zdôraznil zmenu, ktorá na slovenskej politickej scéne prebieha už od volieb 2002. Kým dovtedy hlavné politické štiepenie v slovenskej spoločnosti prebiehalo medzi ĽS-HZDS na jednej strane a táborom vládnej koalície zosobňovanej premiérom Dzurindom na strane druhej, v súčasnosti je hlavným súperom vládnej koalície Smer. Postoj vlády SR, ktorá odmietla realizovať informačnú a vzdelávaciu kampaň k eurovoľbám, ktorá by zároveň mohla motivovať voličov k vyššej účasti, je prekvapujúci. Zdá sa, že viac ako svojej volebnej porážky, ktorú môže spôsobiť voličská neúčasť, sa obávala výraznejšieho úspechu Smeru. Od eurovolieb netreba očakávať podstatnejšie posuny na slovenskej politickej scéne. Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO