Noc dlhých nožov
Ernest Röhm patril k ľuďom, ktorý stál Hitlerovi po boku, keď nacistickému hnutiu hrozila porážka, vybudoval jeho údernú päsť – oddiely SA a sprostredkoval mu kontakty s tou časťou nemeckého dôstojníckeho zboru, pre ktorú nacizmus znamenal splnenie ich politických túžob a osobných ambícií. Hitler si zväčša udržiaval od ľudí odstup, iba s Ernestom Röhmom si tykal. Bolo to aj známe verejne. Po nástupe nacistov k moci mu poslal srdečný ďakovný list, ktorý bol oficiálne uverejnený a kde ho oslovoval „ty Ernest“. Napriek tomu Röhma zabili Hitlerovi ľudia alebo možno sám Hitler vlastnou rukou. Hoci je slovo „čistka“ ruského pôvodu, v tomto prípade Hitler Stalina predbehol. Stalin svojich bývalých spolupracovníkov a tvorcov a organizátorov Októbrovej revolúcie zlikvidoval až v čistkách v roku 1937. Aj spôsob bol iný. Stalin usporiadal masové divadelné procesy, hoci veľa ľudí bolo zavraždených aj bez akejkoľvek právne sformulovanej zámienky. Hitler zvolil formu, ktorú v onej dobe nazývali „fémová vražda“ – protivníka zlikvidovať rituálnym spôsobom, ktorý však nebol justičnou komédiou, ale pripomínal napríklad stredovekých pomstiteľov. Čo boli SA Prvá svetová vojna kruto poznačila prevažnú väčšinu mladých mužov. Mladíkov, ktorí mali získavať prvé skúsenosti vo svojej profesii, študovať či zakladať si rodiny, poslali do zákopov. Keďže Nemecko bolo porazenou krajinou, nikto im po návrate z frontu nedal žiadnu, aspoň minimálnu koncepciu. Mnohí z nich sa začali organizovať do polovojenských dobrovoľníckych oddielov (tzv. Freikorps), ktoré predovšetkým potlačili všetky pokusy ľavicových síl vplývať na ďalšie osudy Nemecka. Ernest Röhm dokázal naverbovať mnohých členov týchto oddielov pre hitlerovské úderné oddiely, ktoré do dejín vošli pod skratkou SA. Najmä tieto oddiely boli hlavnou silou pri tzv. „pivnom puči“ v Mníchove v roku 1923. Po jeho potlačení došlo medzi Röhmom a Hitlerom k sporu. Z dnešného hľadiska je zaujímavé, že Röhm prijal ponuku bolívijskej vlády, ktorá potrebovala odborníka, aby jej radil pri reorganizácii armády. V tejto krajine vznikalo indiánske partizánske hnutie a toto hnutie bolo práve vďaka Röhmovým radám kruto potlačené. Bolívijská armáda tieto skúsenosti využila o niekoľko desaťročí neskôr pri pohone na Ernesta Guevaru, a tak Hitlerov spolubojovník mal pri smrti slávneho revolucionára svojský podiel. Po návrate z väzenia začal Hitler do Bolívie posielať prosebné listy. Zistil, že sa jednoducho bez nezaobíde. SA však mali mať už inú úlohu – nie priamo uskutočniť vojenský puč, ale útočiť na komunistické a iné ľavicové zhromaždenia a v krajine vytvárať takú atmosféru strachu a chaosu, aby verejnosť začala volať po „vláde pevnej ruky“. Zmenilo sa aj zloženie SA. Oddiely netvorili iba frontoví vojaci, ale aj mladí muži, čo počas hospodárskej krízy, ktorá zachvátila Nemecko, nedokázali nájsť prácu. V SA dostávali žold i ubytovanie v kasárňach. Vynára sa samozrejmá otázka, kto poskytol toľké množstvo prostriedkov, aby nacistická strana mohla vydržiavať takúto mohutnú organizáciu? Niektorí pravicoví historici tvrdia, že hlavným zdrojom príjmov nacistov boli stranícke príspevky radových člnov nacistickej strany. Netreba azda príliš dokazovať, že to boli skôr vplyvní podnikatelia. Röhmovo verejné tajomstvo Keď Hitler vo svojom prejave odôvodňoval krvavé zúčtovanie s Röhmom, s mimoriadnym pohoršením rozprával, že muž, ktorému v oficiálne zverejnenom liste tykal, bol homosexuál. Keď ho išli fyzicky likvidovať, dokonca ho vraj prichytili v intímnej situácii s nejakým mladíkom. V tej dobe sa homosexualita považovala za zločin, vo väčšine štátov homosexuál riskoval niekedy až doživotné väzenie a v niektorých krajinách sa trestala smrťou. Lenže v nacistickej strane bol každý funkcionár sledovaný. Nechcem skĺznuť do bulvárnych historiek, aby som podrobnejšie opísal, čo všetko dostával Hitler o svojich spolupracovníkoch na stôl. Predsa však uvediem dva prípady. Heydrich po Berlíne naháňal a znásilňoval ženy podobne ako Stalinov kat Beria v Moskve a popredný teoretik antisemitizmu Streicher sa dopúšťal čohosi ešte horšieho – znásilňoval malé dievčatká. Hoci znásilnil aj dcérky radových členov nacistickej strany, Hitler ho potrestal naozaj tvrdo – prestal byť gaulajtrom Franska a bol prevedený na „teoretickú prácu“. Omyl so slovom „socializmus“ Oficiálny názov nacistickej strany bol Národne socialistická nemecká robotnícka strana. Teda slovo „socialistický“ bolo už v jej názve. V tejto súvislosti treba pripomenúť Hitlerov rakúsky pôvod. Počas pobytu vo Viedni sa oboznámil s činnosťou rakúskej sociálnodemokratickej strany, s jej heslami a metódami propagandy. Najdôležitejším rozdielom medzi nemeckými a rakúskymi sociálnymi demokratmi bolo, že tí nemeckí už pred vojnou chceli vystupovať ako umiernená, reformistická, štátotvorná strana, kým rakúski zachovali radikálnu frazeológiu a nemeckým vyčítali stotožnenie sa s Bernsteinovým revizionizmom. Hitler po príchode do Nemecka a vstupe do politiky začal túto okolnosť využívať. V NSDAP však boli ľudia, ktorí reči o socializme brali nielen ako taktiku na získanie sproletarizovaných más, ale chceli ju naozaj zrealizovať. Boli to jednak bratia Strasserovci, ale aj začínajúci nacistický propagandista Goebbels. Strasserovci dokonca začali Hitlera kritizovať za „meštiacku“ úchylku a Goebbels navrhol, aby bol „agent nemeckej buržoázie Adolf Hitler vylúčený z NSDAP“. Hitler si Goebbelsa získal pomerne jednoducho, dal mu veľmi dobre platené miesto v straníckom aparáte a zároveň zdôraznil, že hoci mu odpúšťa jeho „úlet“, pri čo najmenšej chybe už taký mierny nebude. No jednu vec mu predsa nemohol odpustiť, a to škandalózny pomer s českou herečkou Lídou Baarovou, ktorá nakrútila v Nemecku niekoľko filmov. Varovné signály Po nástupe nacistov k moci Hitler Röhmovi nielen poslal už spomínaný ďakovný list, ale mu dal aj miesto v nacistickej vláde. Röhm sa síce stal ministrom, no ministrom bez kresla. Svoje postavenie však nesprávne pochopil. Jedným z Röhmových snov bola armáda nového typu. Jej vzorom mala byť pôvodná armáda Francúzskej revolúcie alebo sovietska Červená armáda 20. rokov. Mala mať nielen masový charakter, ale malo byť v nej zrušené delenie na dôstojníkov, poddôstojníkov a radových vojakov. Miesta vo vojenskej hierarchii mali byť iba funkčné. Napríklad v Červenej armáde bolo zrušené slovo dôstojník („oficer“) a nahradené slovom veliteľ („komandir“). Namiesto tradičných hodností tu bolo iba označenie „veliteľ čaty“ alebo „veliteľ pluku“. Hoci si Stalin dovolil urobiť v Červenej armáde nebývalú krutú čistku, predsa len musel zrušiť tieto reformy, zaviesť tradičnú štruktúru, hodnosti a vzťahy. V Nemecku boli podobné reformy čímsi absolútne nemysliteľným. Naznačili sme, že pomohli Hitlerovi k moci veľkopodnikateľské kruhy. Proti sebe však nemohol a ani nesmel popudiť armádu. Hitler so svojimi cieľmi a cestami tak, ako ich chce uskutočniť, oboznámil svet v knihe Mein Kampf. Z nej jasne vyplýva, že Röhm si túto knihu poriadne neprečítal a na realizáciu budúcich nemeckých imperiálnych cieľov chcel vytvoriť takú armádu, koncepcie ktorej autorom bol revolucionár Lev Davidovič Trockij. 6. júla 1933 mal Hitler pred gaulajtrami prejav, kde povedal, že nemecká revolúcia je zavŕšená a skončená a kto to nepochopí, bude považovaný za nepriateľa. Napríklad Goebbels pochopil, že to bolo varovanie jednak pre tých nacistov, čo vážne brali socialistickú frazeológiu, jednak pre Röhma. Himmler a Heydrich Ešte dávno pred nástupom k moci, ale už po potlačení „pivného puču“, niekedy v roku 1925, vzniká v rámci SA nová organizácia – SS. Kým skratka SA označovala „útočné oddiely“, skratka SS mala označovať čosi akoby nevinnejšie – „obranné oddiely“. Zatiaľ čo oddiely SA terorizovali protivníkov a ovládali ulice, úloha SS bola zdanlivo nevinná – brániť stranícke schôdze. Lenže kým SA boli masovou organizáciou, SS prísne výberovou; budúci člen musel byť napríklad vyšší ako 180 cm a musel zodpovedať kritériám „árijskej rasy“. Pohlavár SS Himmler dostal po nástupe k moci významnejší post – políciu a jeho spolupracovník Heydrich mal na starosti stranícku tajnú službu.V Heydrichovom trezore sa údajne nachádzali materiály kompromitujúce samotného Hitlera. Okolo Himmlera existoval tzv. krúžok priateľov ríšskeho vodcu SS, ktorých predstavovali významní podnikatelia. Títo podnikatelia mu určite dávali najavo, že by sa so socialistickými táraninami malo konečne skoncovať. Postoj armády Keď sa Hitler 30. januára 1933 dostal k moci, stal sa kancelárom. V nemeckej politickej tradícii, ktorá pretrváva dodnes, má kancelár väčšie právomoci ako premiér v iných krajinách. Nemeckej armáde však velil prezident a jemu tiež prisahala vernosť. Bol to staručký maršal Hindenburg, ktorý bojoval ešte v prusko-rakúskej vojne v roku 1866. V júni 1933 Hitler presadil zmocňovací zákon, ktorý mu dal do rúk takmer diktátorskú právomoc. Treba však zdôrazniť slovíčko „takmer“. Armáda ešte stále podliehala prezidentovi. Ministrom vojny bol generál Werner Blomberg, nestraník. Americký novinár John Gunther vo svojej knihe Inside Europe napísal, že v Sovietskom zväze by bolo nemysliteľné, aby sa ministrom obrany stal človek, ktorý nie je členom komunistickej strany. Maršal Hindenburg mal vyše 87 rokov. Otvorenou ostávala otázka, čo bude po jeho smrti. Nemecká armáda prisahala zatiaľ vernosť jemu, a nie Hitlerovi. Hitler dňa 11. apríla 1934 rokoval s ministrom Blombergom a generálmi Fritschem a Raederom o novej štruktúre nemeckej armády. Sľuby, že sa uskutočnia reformy, ktoré armádu zefektívnia, dal Hitler už krátko po tom, čo sa stal kancelárom. Hitlerovu moc neobmedzovala iba armáda. Boli tu dvaja politici, ktorých nenávidel, no nemohol im skriviť ani vlások na hlave, pretože išlo o exponentov vplyvných podnikateľských kruhov so stykmi aj vo vplyvných západných krajinách – Franza von Papena a Hjalmara Schachta. Hoci obaja spravili pre Hitlera toľko, že ich po vojne postavili pred Norimberský tribunál, tento tribunál ich oslobodil. Papen bol vicekancelár a Schacht skôr vplyvný bankár. Papen sa netajil plánom, že po Hindenburgovej smrti by sa mala obnoviť monarchia. Predstavitelia armády dávali najavo, že o tejto alternatíve možno uvažovať; bolo medzi nimi veľa monarchistov, prejavovali však aj ochotu akceptovať Hitlera na nejakom novom poste, ak splní isté podmienky. A tou najzrejmejšou bola likvidácia Röhma. Váhavý Hitler V prvom roku nacistickej diktatúry nebola Hitlerova vláda po hospodárskej stránke úspešná. Nezamestnanosť presahovala štyri milióny, životná úroveň klesala, dôsledky hospodárskej krízy neboli zďaleka prekonané. V tejto oblasti mohol mať Hitler úspech až vtedy, ak by presadil reformy podobné napríklad Rooseveltovmu New Dealu či opatreniam, ktoré mohol v Taliansku uskutočniť Mussolini. V Nemecku začali najmä v SA silnieť hlasy volajúce po „druhej revolúcii“. Hoci neskoršie Hitlerove tvrdenia, že Röhm v júni 1934 chystal puč, boli nepravdivé, a hoci to dohoda s armádou z februára 1934 zakazovala, SA sa začali prezbrojovať. Goebbels si spomenul na svoju „socialistickú“ minulosť a čoraz častejšie razil heslo, že „nepriateľ stojí vpravo“. Napokon sa Hitler rozhodol. Na konci júna sa mal konať zjazd SA. Všetci lídri tejto organizácie sa zhromaždili v kúpeľoch Bad Wiessee. Uľahčilo to likvidáciu týchto predákov, ktorú realizovali oddiely SS, a vtedy Heydrich prejavil svoju krutosť. Odstránený bol aj Georg Strasser. Jeho brat ušiel do Československa, kde sa istý čas pokúšal o rozhlasové vysielanie v duchu „skutočného“ nacionálneho socializmu. Onedlho ho však aj s vysielačkou zlikvidovalo komando Gestapa. Hitler svoju odmenu dostal. Po Hindenburgovej smrti zrušil funkciu ríšskeho prezidenta, prevzal absolútne všetku moc a armáda mu odprisahala vernosť. Podarilo sa mu uskutočniť niektoré hospodárske reformy, ktoré odstránili nezamestnanosť a zvýšili životnú úroveň, pričom medzi ne patrila aj stavba rozsiahlej diaľničnej siete. Až po atentáte v roku 1944 Hitler uvažoval o tom, či sa predsa len nedopustil chyby a nemal v armáde urobiť podobné čistky ako Stalin v roku 1937. Na podobné úvahy však už bolo neskoro. Aj napriek Röhmovej smrti sa začala formovať paralelná nemecká armáda. Pravdaže, nie ľudová, ale elitná, Waffen-SS. Predstavitelia armády museli akceptovať, že časť brancov odchádzala do týchto jednotiek. Až počas vojny Himmler našiel ďalší zdroj regrútov – do Waffen-SS museli rukovať zahraniční Nemci (napríklad Nemci zo Slovenska, hoci to formálne boli občania samostatného štátu). „Noc dlhých nožov“ dala nacistickej diktatúre pevnú podobu. Nemecko mohlo kráčať do katastrofy. Slávny dramatik Bertold Brecht napísal v tom čase hru Zadržateľný postup Artura Uia. Tento gangster dal zavraždiť svojo blízkeho spolupracovníka, ktorému dal priezračné meno Roma. Kritici Brechtovi oprávnene vyčítali, že prisúdil darebákovi mučenícku korunu. Ernest Röhm si napriek tomu, ako skončil, žiaden súcit nezasluhuje.
