Pastorálna teológia ako „teológia Života“
Kniha Pavla Ambrosa Teologicky milovat církev (vydalo nakladateľstvo Refugium, Velehrad – Roma 2003) je venovaná problematike pastorálnej teológie. Predkladaná kniha reprezentuje trvalé úsilie autora sledovať a reflektovať zápas o kresťanskú vieru v rímskokatolíckej cirkvi v súčasných pomeroch v Čechách a na Morave. Ambros ako teológ chce byť svedkom tohto úsilia. V tom aj vidí dnešnú službu teológa: Keď budeme chápať pastorálnu teológiu ako teológiu nových odpovedí viery na Božie zjavenie s ohľadom na našu každodennú prax, potom možno i túto knihu považovať za teologicky podloženého sprievodcu kresťana v spletitosti života vo svete i v cirkevnej praxi. Čitateľ v tejto knihe čiastočne nájde rozvinutie a aktualizáciu myšlienok, ktoré Pavel Ambros už pred časom publikoval v diele Kam směřuje česká katolícká církev? – Teologie obnovy (Refugium, Velehrad 1999). Pavel Ambros SJ sa narodil v roku 1955 v Přílepech (ČR). V sedemdesiatych rokoch vstúpil tajne k jezuitom a v Olomouci bol vysvätený za kňaza. Po roku 1990 študoval na Pápežskom orientálnom inštitúte v Ríme a neskôr začal prednášať pastorálnu teológiu a spiritualitu na Palackého univerzite v Olomouci. Vo svojich prácach sa zaoberá spirituálnymi a pastorálnymi otázkami novej evanjelizácie, inkulturácie a celej činnosti cirkvi v dnešnom svete, vrátane jej ekumenickej dimenzie. Cieľom jeho teologického bádania je podnietiť dialóg medzi kultúrami a náboženstvami v novej Európe. Vychádza z cyrilometodskej tradície, ktorá bola vlastná moravskému katolicizmu a pre ktorú je typické úsilie o prepojenie duchovného dedičstva kresťanského Západu a Východu. Prvá časť Ambrosovej knihy podáva pohľad na zmenu náboženskej situácie v Čechách, ktorá nastala v posledných rokoch. Popri obnove politických a spoločenských inštitúcií sa utvára nová spoločnosť, ktorá smeruje k väčšej pluralite etník a kultúr – podobne ako v celej strednej Európe. Pritom by sa podľa Ambrosa nemalo zabudnúť na duchovný aspekt, ktorý sa v dnešnej cirkvi vyjadruje aj heslom o „novej evanjelizácii“. Pod víziou „novej evanjelizácie“ sa nástojčivo kladie otázka duchovnej vitality a legitimity cirkvi – tak na európskom Západe ako aj Východe. Dôvodom, prečo sa v dobe pontifikátu pápeža Jána Pavla II. dôraznejšie hovorí o „novej evanjelizácii“, je kultúrna kríza, nové duchovné výzvy, ako aj nutnosť obnovenia identity univerzálnej cirkvi a miestnych cirkví. Pred takými 50 rokmi boli otázky duchovného života riešené viac-menej len za múrmi kňazských seminárov a kláštorných noviciátov. S veľkými zmenami, ktoré priniesla moderná doba, sa objavil v živote kresťanov nový jav, ktorý sa prejavuje v rozšírenej túžbe po duchovnom živote, duchovnej skúsenosti a modlitbe. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia začali na teologických fakultách vznikať samostatné kurzy spirituálnej teológie. Čiastočne to bola reakcia na jednostranný rozvoj teologických disciplín, ktoré prísne vedecky kládli dôraz na poznanie. Vznik rôznych odvetví spirituálnej teológie bol spojený s praktickými otázkami. Napr.: Čím sa dá premeniť život konkrétneho človeka, ako odpovedať v živote na Božie výzvy, ako poznať hlboký význam dogmatických právd a morálnych požiadaviek, ako sa vymaniť z teologickej abstraktnosti, či ako sa teológia môže stať inšpirátorom života, jeho hodnôt a postojov? Isté je, že kresťanstvo sa ocitlo v novej situácii. Zmenili sa životné okolnosti, v ktorých chce kresťan svedčiť o svojom živote z viery. Podľa Ambrosa sa kresťanské svedectvo v súčasnosti neprejavuje najjasnejšie tam, kde je možné mať vopred pripravené odpovede, ale skôr v situáciách, kde do popredia vystupuje samotná hodnovernosť toho, ako kresťan zmýšľa a akým spôsobom zdôvodňuje svoje rozhodnutia a voľby. Pre našu dobu je charakteristické, že ľudia sú citliví predovšetkým na spontánnu reakciu vo vyhrotenej situácii, píše Ambros. Okolnosti vstupujú do života dnešného človeka takým spôsobom, že sa v novom kontexte pripomínajú slová evanjelia: Nebudete sa vopred starať, ako sa brániť (Lk 21, 14). Ďalšou charakteristickou okolnosťou kresťanského života v dnešnej dobe je život v menšine čiže diaspóre. Mnohí kresťania si v súčasnosti len ťažko hľadajú miesto medzi svojimi súčasníkmi. V situácii diaspóry rastie dôležitosť kresťanskej pozície, ktorá sa žije pomimo úzko vymedzeného náboženského priestoru. Ambros sa pýta: Vystačí kresťanovi to, čo ho do cirkvi priviedlo, stačia mu múry, ktoré si vybuduje? Ako sa má orientovať pastorálna starostlivosť o kresťana a aký obraz cirkvi je pochopiteľný dnešnému svetu? Vzťah medzi univerzálnymi a partikulárnymi hodnotami pokladá Ambros za vlastnú tému kresťanskej spirituality. V dnešnej teológii sa hovorí napríklad na témy: človek ako makrokozmos a mikrokozmos, jedinečnosť a jednota, univerzálna a partikulárna cirkev, milosť a charizma... Na pozadí súčasného napätia medzi nárokom univerzálnych a partikulárnych hodnôt sa môže podľa Ambrosa kresťanské ponímanie duchovného života preukázať ako vysoko aktuálne. Schopnosť človeka byť osobou, t. j. schopnosť prekonať vlastnú individualitu v sile lásky, je v podstate spirituálnou skutočnosťou. Len spirituálny človek je schopný prekonať rozdiel medzi univerzálnym a partikulárnym. Svet ľudských práv, ktoré sú založené na ľudskej dôstojnosti, a právo na rozdielnosť založené na ľudskej jedinečnosti tvoria harmóniu až vtedy, keď ide o duchovné, t. j. hlboko osobné skutočnosti. Človek, ktorý nesie v sebe svoju univerzálnu dôstojnosť i jedinečnosť, to môže niesť len ako osoba, t. j. nábožensky, extaticky, a v jednote s druhým. Rozvoj osobnosti je dnes určovaný rozvojom práv človeka. V tejto súvislosti P. Ambros píše: Úlohou teológa je viesť dialóg s autonómiou sveta i v jeho narušenej existencii (hriech), nachádzať v ňom jeho pôvodnú podobu (raj) i podobu zasľúbenú (smerovanie k dobrému koncu). Dialóg so svetom prebúdza autonómiu transcendentne existenciálnu. Prebúdza vedomie pôvodu a dovŕšenia. Objavuje vzťahy ako vlastné pole svojej reflexie. Vzťah je najvlastnejším poľom činnosti Boha „dovnútra“ i „navonok“. Dokonalosť kresťanská je dokonalosťou vzťahov. Od tejto axiómy sa odvíja celý život cirkvi. Bez vzťahov sa teológia stáva ideológiou, pastorácia manažmentom, poprípade viac či menej „zbožnou“ manipuláciou. V druhej časti knihy formuluje autor svoje myšlienky týkajúce sa teoretických východísk pastorálnej teológie a vedúce k pravde, ktorá bude verná pastorácii a takpovediac vpísaná do života z viery. Vonkajšiemu pozorovateľovi cirkvi sa môže zdať, že najväčšou starosťou cirkevných predstaviteľov je zabezpečovanie základných činností cirkvi, uchovávanie tradícií, objavovanie účinnejších postupov ako zachytiť ľudí, tiež bežné plnenie povinností, administrácia atď. V pohľade sveta je naše pastoračné úsilie niekedy zaujímavou, inokedy komickou činnosťou, hovorí Ambros. Ktorúkoľvek pastoračnú činnosť cirkvi môžeme hodnotiť historicky, psychologicky, sociologicky či religionisticky a vysvetľovať zo zorného uhla týchto disciplín. Avšak až láska dáva pastorácii konečný zmysel, láska k Bohu a k ľuďom, hovorí P. Ambros a dodáva: Pastorácia môže byť slovo, rituál, láska k blížnemu, spoločný život, riadenie, inštitúcia, plánovanie, program, nasadenie, ktoré nemusí nič zjavovať. Môže blízkych i vzdialených nechávať chladnými a ľahostajnými, môže sa javiť ako stroj na svätosť či priemysel zbožnosti, keď sa toto všetko nestane naplnením prisľúbení a zjavením. V záverečnej časti svojej knihy komentuje autor svoje čiastkové štúdie, v ktorých sa zaoberá špeciálnymi pastoračnými problémami. Poukazuje na takú podobu pastorácie, ktorá chce programovo zostať verná láske a ktorá túži poznať bližšie a lepšie toho, koho miluje. Osobne oceňujem prínos Ambrosovej knihy k výkladu dnes pomerne frekventovaného avšak často dosť vágne používaného pojmu spiritualita v súvislosti s rozvojom osobnosti človeka a svetom ľudských práv. Za podnetné považujem tiež autorovo chápanie pastorálnej teológie ako „teológie života“. V tejto súvislosti autor upozorňuje, že pastoračná činnosť sa môže stať prázdnym rituálom, keď nebude hlboko zakorenená vo veľkonočnom tajomstve Ježiša Krista, odkiaľ musí čerpať svoju silu a účinnosť. Kresťan dnes žije v diaspóre, to však neznamená, že sa má dištancovať od sveta. Práve naopak, v tejto situácii má rozvíjať a prehlbovať svoju kresťanskú a ľudskú identitu, prostredníctvom angažovanosti vo svojom konkrétnom prostredí. Autor je teológ (Pavel Ambros SJ, Teologicky milovat církev/ Vybrané statě z pastorální teologie. Refugium, Velehrad – Roma 2003, 459 strán.)
