Irak – bod zlomu
Od škandálu s fotografiami z Abu Ghraib už niet cesty späť. Nech sa prezident Bush a jeho poradcovia akokoľvek snažia, nebudú schopní získať späť ani ten biedny figový list, za ktorý skrývali nahotu svojej nelegálnej invázie a okupácie Iraku. Pravdou je to najmä v súvislosti s nedávnym objavením sa informácií o právnom liste, ktorý v marci 2003 pripravil minister obrany Rumsfeld. Tvrdilo sa v ňom, že nakoľko prezident garantuje národnú bezpečnosť, akýkoľvek zákaz mučenia, hoc aj podľa amerického práva, nemožno uplatňovať na „vyšetrovania vedené z titulu prezidenta ako najvyššieho vojenského veliteľa“. Ak bol škandál s väzňami morálnym bodom zlomu – konečným krokom meniacim zahraničných osloboditeľov Iraku na jeho utláčateľov –, stál medzi dvoma vojenskými bodmi zlomu v pokračujúcom zápase medzi ozbrojenými povstalcami a Američanmi vedenými koaličnými silami. Ide o bitku vo Fallúdži v sunnitskom trojuholníku a bitku o Nadžaf v strede územia obývaného šiítmi. Ich kombinácia nastavila prezidenta Busha do počúvacieho módu, keď sa začiatkom júna stretol s francúzskym prezidentom Chiracom, viedla aj k niekoľkonásobnému prepracovaniu britsko--americkej rezolúcie o Iraku v Bezpečnostnej rade OSN. Zmenený postoj Bushovej administratívy sa prejavil v strate podpory pre Ahmada Chalábiho z Irackého národného kongresu – kedysi obľúbenca neokonzervatívcov v Pentagone, miláčika vládneho úradu a CIA, rovnako ako britskej MI6. V skutočnosti sa Bushom vedený Biely dom vzdal katastrofálnej stratégie „rok nula“ – úplné rozpustenie irackých ozbrojených síl a verejnej správy, spojené s de-Baathifikáciou (ktoré obhajoval Chalábi a jeho neokonzervatívna kohorta) – iba neskôr a namiesto nej prijala stratégiu presadzovanú Alawim – kooptáciu väčšiny elementov Saddámovho režimu, okrem najvyšších lídrov. Prvý krok „nového začiatku“ nebol zďaleka šťastný, keď bolo tristotisícové mesto Fallúdža zmenené na ruiny, čo vyvolalo na Strednom východe politické zemetrasenie. Evidentne, Abu Ghraib bol bodom obratu pre verejnú mienku v Iraku i Spojených štátoch. V našej internetovej ére okamžitého celosvetového prenosu obrázkov, ktoré Donald Rumsfeld nazval „sadistickými, krutými a nehumánnymi“, americkí voliči zrazu spoznali temnú stránku okupácie etnicky, historicky i kultúrne odlišného národa. Takýto bod obratu možno nájsť aj v imperiálnej histórii Európy. Koncom 50. rokov opadla v Británii verejná podpora potlačenia povstania Mau Mau v Keni po tom, ako sa objavili správy o bití zadržaných v tábore Hola. Správa Medzinárodného červeného kríža o mučení v Alžírsku bola aj v prípade francúzskej vojny bodom obratu pre stratu podpory v alžírskej okupačnej vojne. Prezident Bush a premiér Blair vyhlásili prijatie rezolúcie Bezpečnostnej rady číslo 1 546 za historický úspech. Nedokázali však dať odpoveď na základnú otázku: Zmení táto rezolúcia všeobecne zdieľaný názor, že Irak je okupovanou krajinou? V konečnom dôsledku je verejná mienka v Iraku omnoho dôležitejšia ako akákoľvek rezolúcia Bezpečnostnej rady. Nedávny prieskum USA Today a CNN ukázal, že len 23 – 27 percent Iračanov má priaznivý názor na USA či OSN. Detaily prieskumu nie sú dostupné, napriek tomu sa dá predpokladať, že do tejto kategórie patria takmer iba Kurdi, ktorí tvoria šestinu populácie a získali pod americko-britskou ochranou faktickú autonómiu. To by znamenalo, že medzi irackými Arabmi majú USA a OSN podporu len asi 7 – 11 percent. Z toho vyplýva, že akákoľvek iracká vláda postavená USA a/alebo OSN by medzi Iračanmi nebola dôveryhodná bez ohľadu na to, koľko suverenity jej dajú britsko-americkí okupanti s ich 150 000 vojakmi v krajine. A vytvorená dočasná vláda bola skutočne sklamaním. Na jednej strane sa Bush a jeho poradkyňa pre národnú bezpečnosť Condoleeza Riceová snažili ubezpečiť, že ich príspevok k budovaniu novej vlády bol „nulový“. Na druhej strane, vyslanec OSN Lakhdar Brahimi verejne priznal, že jeho právomoci pri vytváraní dočasnej vlády boli „silne obmedzené“ americkými predstaviteľmi. Po tom, ako nazval Paula Bremera „diktátorom“ Iraku („Nič sa v tejto krajine nestane bez jeho súhlasu.“), povedal: „Či bol Dr. Alawi ich výberom, keď manévrovali, aby ho dostali na post (premiéra) – na to by ste sa mali opýtať ich.“ Brahimi pôvodne tvrdil, že do novej vlády vyberie Iračanov, ktorí sú efektívni, čestní a nemajú politické ambície. Američania ho však rýchlo zabrzdili, lebo sa báli, že títo technokrati môžu byť príliš nezávislí. Washington chcel Iračanov, ktorí by popri občasnej kritike administratívy stáli v kritických chvíľach pri nej. A Washington ich dostal, hoci musel zaplatiť stratou možnosti presvedčiť obyčajných Iračanov, že 30. júna sa chystá dramatická zmena. Z vrcholných piatich pozícií získali tri bývalí členovia Američanmi menovanej Dočasnej vládnej rady (DVR) – Iyad Alawi, Ghazi Yawar a Ibrahim Jaafari – a zvyšné dva lídri Kurdskej demokratickej strany a Vlasteneckej únie Kurdistanu (PUK) spojencom Washingtonu od roku 1991. Bushova administratíva tak postavila na dva kľúčové posty exekutívy svojich dlhoročných legionárov – premiéra Iyada Alawiho a jeho zástupcu, ktorý má na starosti národnú bezpečnosť Brahama Saliha (bývalého premiéra Kurdistanu z PUK). Aby sme nezabudli, Iracká národná dohoda (INA), premiérova strana, dodávala Američanom falošné informácie o zbraniach hromadného ničenia rovnako často ako jej politický rival – Chalábiho Iracký národný kongres. INA bola zdrojom senzačných správ, že Irak je schopný použiť svoje zbrane hromadného ničenia do 45 minút od Saddámovho príkazu. Francúzsko počas vyjednávania v Bezpečnostnej rade o právomociach dočasnej vlády voči jej vlastným bezpečnostným jednotkám a jej vzťahu k Multinárodným jednotkám (MNF) vedeným Američanmi trvalo na irackom vete v prípade akýchkoľvek veľkých operácií MNF. Alawi však túto požiadavku nepodporil, čím jasne ukázal svoj proamerický postoj. Britmi trénovaný Salih bol regionálnym reprezentantom Kurdistanu vo Washingtone a má s vládou i Pentagonom dobré vzťahy. Ako Alawiho kľúčový muž v oblasti národnej bezpečnosti bude mať na starosti ministerstvá obrany a vnútra a koordinovať budovanie irackých bezpečnostných síl. Pred tým, ako nastúpil na post ministra obrany, bol šiít Hazim Salaan Khuzaei, Američanmi menovaným starostom mesta Diwaniya. Po potlačenom povstaní šiítov z roku 1991, na ktorom sa zúčastnil, utiekol do Británie, kde sa stal obchodníkom s nehnuteľnosťami. Jeho nedostatok vojenských skúseností Američanom vyhovuje. Falah al Naqib, sunita, ktorý bol menovaný za guvernéra provincie Salaheddin (hlavné mesto Tikrit), je Američanom rovnako blízky. Rovnako ako v prípade DVR dve tretiny 36-člennej dočasnej vlády majú cudzie pasy, najmä americké a britské. Zo zvyšných dvanástich, ktorí majú len iracké pasy, je polovica žien. Typické je, že väčšina bývalých exulantov z DVR si do Iraku ani nepriviezla svoje rodiny. Pár dní po tom, ako sa Adnanovi Pachachimu nepodarilo zabezpečiť si post prezidenta, vrátil sa na svoju základňu v Abu Dhabi s plánom stráviť leto s dcérou v Londýne. Bývalí exulanti v novej dočasnej vláde sledujú rovnaký príklad. Dokazuje to, ako málo sú oddaní krajine a ako málo veria, že sa Američanmi ovládaný Irak zmení na „stabilný, demokratický štát“. Rovnako ako v DVR, aj v dočasnej vláde chýba minister pre náboženské otázky, čo robí z Iraku jedinú arabskú krajinu bez takéhoto ministerstva. Tento fakt sa bezpochyby stretol s nesúhlasom Veľkého ayatolláha Ali Sistaniho, ale aj iných. Z pohľadu verejnej mienky Bushovej vláde a dočasnej vláde samozrejme pomáhajú veci ako zdanlivý boj o také symbolické otázky, ako je zadržiavanie Saddáma Husajna a kto má v budúcnosti okupovať Republikánsky prezidentský palác. Alawiho požiadavka, že Saddám Husajn má byť odovzdaný dočasnej irackej vláde pred 30. júnom, a Yawarove trvanie na tom, aby Koaličná dočasná správa opustila Republikánsky prezidentský palác, majú skeptických Iračanov presvedčiť, že táto vláda sa od svojej predchodkyne líši. Je však pravdepodobné, že nebude príkladom „starého vína v nových fľašiach“, ale „starého vína v často používaných fľašiach“. Článok bol uverejnený na www.zmag.org
