Pravá ruka A. Hitlera sovietskym špiónom?
V roku 1972 sa na moskovskom cintoríne blízko Lefortovského námestia objavil nenápadný hrob, na ktorého krypte stál a dodnes stojí jednoduchý nápis: Martin Bormann 1900 – 1972. Dve slová, dva číselné údaje, ktoré opäť oživili vojnu dohadov. Bola a či nebola pravá ruka. Kto vie? Asi pred mesiacom sa na ruskej televíznej stanici ORT vysielal dokument, ktorý sa toto podozrenie snažil (akoby) vyvrátiť. Alebo len trocha zahmliť? Čo nám totiž predložil? Verbálne údaje, odkazy na analýzy (vraj aj) DNK, ktoré vyvracajú podozrenie, že Hitlerov osobný tajomník by bol tajnou predĺženou rukou Moskvy. No zase len verbálne. Pozornému divákovi neuniklo, že ruský dokument (s množstvom vyjadrení historikov, bývalých spravodajcov, tvrdenia stomatológa o zhode chrupu pravého M. Bormanna so zastreleným v noci na 2. mája 1945... a dokonca i rôzne vyjadrenia Bormannovho syna) sa neopieral o vlastné zdroje, o vlastný výskum. Sprostredkoval iba to, k čomu dospeli za hranicami. Povedané inak, Rusi ani v jednom momente nepovedali politicky oficiálne NIE! Že Hitlerov osobný tajomník naozaj nebol ich špiónom! A že osoba spočívajúca tam pod jeho menom nemá so známym nacistom nič spoločné! Pričom by sa opreli, povedzme, o analýzu DNK spornej osoby, o objektívne vyjavenie jej totožnosti... Autori ruského, vraj po prvý raz odvysielaného dokumentu sa uspokojili s jednoduchým konštatovaním, že „ASI“ ide len o zhodu mien. Čo hovoria západné zdroje? Po Hitlerovej sebevražde uniká M. Bormann k jeho nástupcovi veľkoadmirálovi Karlovi Donitzovi. Na úteku dochádza k prestrelke a jeho údajnej smrti. Na podporu tejto verzie prináša Západ do dnešných dní rôzne nové a čoraz modernejšie dôkazy. Fakty, kam a prečo sa M. Bormann snažil z obkľúčeného Berlína dostať, trošku zahmlené osobné svedectvo jedného nemeckého vojaka o jeho úmrtí (videl ho vraj ležať bez príznakov života, ale nezakrvaveného, no údajne si nestihol overiť, či ešte náhodou nedýcha, resp. nahmatať mu pulz). Ďalej sa objavilo stomatologické porovnanie chrupu pravého Bormanna s chrupom danej mŕtvoly, porovnanie analýzy DNK... Komplexná analýza DNK sa urobila v roku 1998. DNK pravdepodobného M. Bormanna sa porovnalo s jeho vtedy ešte žijúcou 84 ročnou sesternicou, kde všetky závery potvrdili, že mŕtvola údajného M. Bormanna je pravá, a teda to, že M. Bormann naozaj zahynul už v máji 1945. Čo hovoria Rusi? Ako sme naznačili, tak fakty z vlastnej „kuchyne“ žiadne a aj oficiálne politicky nič alebo takmer nič. Rôznymi cestami a spôsobmi sa iba snažia podporiť „západnú“ verziu. Ich špecialista na génové inžinierstvo sa napríklad vyjadril, že niet najmenší dôvod na spochybnenie súčasnej úrovne západnej molekulárnej genetickej analýzy a že on osobne týmto výsledkom verí. Ruskí historici iba zdanlivo protirečivo, v skutočnosti však zase na podporu západnej verzie spochybňujú niektoré dátumy (osobitne dátumy z prípadných začiatkov nadviazania údajnej spolupráce Bormanna so sovietskou rozviedkou) a pýtajú sa. Ako mohol byť, napríklad, naraz tam aj inde...? Jednu pavučinu však predsa len splietli. Otázkou, prečo sa Bormannovo telo objavilo v centre Berlína až v roku 1972 a tak znenazdajky? Veď dovtedy, ak naozaj ešte žil, mohlo to byť kdekoľvek. Prečo len v ZSSR a prečo nie, napríklad, v Latinskej Amerike? M. Bormann očami Hitlerovho okolia - To, že Bormann pracoval pre Kremeľ, je dokázaným faktom – generál SS Otto Ohlenberg. - Bormannov vplyv bol národnou tragédiou, Rusi ho musia vyhlásiť za Hrdinu ZSSR – minister vojenského priemyslu Albert Speer. V priebehu norimberského procesu, keď sa vyjasňovala aj Bormannova činnosť, nacistickí vodcovia sa neočakávane vyjadrili o jeho spôsoboch likvidácie tretej ríše. Otvorene ho obvinili zo spolupráce so sovietskou rozviedkou. Fakty podporujúce túto verziu? a) Podľa Hermanna Goringa i ostatných nacistických pohlavárov tézy o likvidácii obyvateľstva podrobených území nepochádzali od A. Hitlera, ale od M. Bormanna. Pritom práve tieto tézy sa stali základným nemeckým realizačným plánom. Bormannove požiadavky použiť voči slovanským národom na dobitých územiach najtvrdšie postupy sa, podľa Waltera Schellenberga, ukázali výhodné len pre sovietskych predstaviteľov. Práve tvrdosť postupov donútila podrobené obyvateľstvo uchýliť sa k partizánskej vojne a k aktívnemu odporu. Čiže, stimulom toho bol práve M. Bormann. b) V slovách norimberského žalobcu zaznelo, že M. Bormann bol iniciátorom programu okrádania a likvidácie Židov. A že realizáciou tohto programu dosiahol ďalšiu pomoc Sovietom. Keďže do tohto „odvetvia“ boli stiahnuté nielen cenné zdroje, ale aj nemecké vojenské kádre, ktoré potom chýbali inde a iným. Heinrichovi Himmlerovi pri tom vraj zabránil informovať Hitlera o skutočnom stave riešenia židovskej otázky. Norimberskí obžalovaní teda tvrdili, že A. Hitler o týchto praktikách vôbec nič nevedel. c) Bormann vraj cielene nevyužil protisovietske nálady ukrajinských nacionalistov, ktorí boli ochotní bojovať proti Červenej armáde. Svojím postupom tak prinútil ukrajinský národ vybrať si jedno z dvoch krajných riešení – poroba, alebo smrť. A tým zamedzil, aby sa Ukrajinci postavili na stranu ríše. d) Sústavným sledovaním a čistkou kádrov štátneho a straníckeho aparátu dosiahol oslabenie ríšskeho vedenia. Jeho intrigy narúšali stabilitu aj Hitlerovho najbližšieho okolia. Sila vplyvu tajomníckej funkcie Podľa očitých svedectiev sa bez vedomia a súhlasu M. Bormanna nedostal k A. Hitlerovi nikto a nič. Žiaden papier a ani žiaden človek. M. Bormann bol vraj Hitlerovi taký oddaný, že s ním trávil takmer všetok svoj čas. Uvádza sa, že aj vlastné deti ho videli v čase vojny len tri-štyri razy. Tajomníkovou špecialitou bolo chrániť A. Hitlera od stresov. V dokumentoch, ktoré mu predkladal, preto nepoužíval výrazy ako plynová komora, likvidácia..., ale len priepustka ľudí cez špeciálny príjem, sortírovanie... A. Hitler sa na M. Bormanna natoľko naviazal, že vyhlasoval: kto je proti Bormannovi, ten je proti štátu! Ich vzťah možno priblížiť aj nepriamo. Vieme, že pán vždy závisí od svojho otroka. Lenže touto závislosťou sa pán zase stáva otrokom svojho otroka. Ktovie, či si to A. Hitler vôbec niekedy uvedomil? Asi nie, asi mu bolo pohodlné „povaľovať“ sa v teple Bormannovej opatery. Až tak, že mu dokonca zveril spravovanie osobných financií. Situácia dorástla do takej absurdity, že na jeho rozhodnutí nakoniec stála aj výška apanáže Hitlerovej milenky Evy Braunovej. Odlišný vzťah mala k M. Bormannovi ostatná časť ríšskeho vedenia. Vraj ho nenávideli a báli sa ho zároveň. Čo však toto okolie nepochopilo až do svojej smrti? Že na čom sa vlastne zakladala závratne rýchla Bormannova kariéra? Verzie „špiónkariéry“ 1. Zverboval ho Ernst Thalmann a v 20-tych rokoch bol pozvaný do Moskvy, kde prešiel spravodajským kurzom. S úlohou po návrate do Nemecka vstúpiť do NSDAP a votrieť sa do Hitlerovej priazne. Podarilo sa a pri pôsobení na vrchole moci spolupracoval so sovietskou rozviedkou. V inkriminovanú noc z 1. na 2. mája 1945 ho zachránili sovietski tankisti. Potom bol dopravený do Moskvy, kde žil až do svojej smrti v roku 1972. (Verziu treba vnímať tak, že nemá oporu v žiadnom relevantnom dokumente a všeobecne je spochybňovaná aj jej logika. Pravda, až na existenciu moskovského hrobu.) 2. So sovietskou rozviedkou vraj spolupracoval preto, lebo sa usiloval o uzatvorenie spojenectva so ZSSR. (Táto verzia sa vo všeobecnosti odmieta – so zdôvodnením, že M. Bormann bol bytostne nastavený PROTI všetkým. Proti ZSSR, proti Veľkej Británii, proti USA... A že z tohto dôvodu nemohol byť špiónom ani jedných a ani druhých.) Martin Bormann žije! Ale len v podobe syna, ktorému dal otec rovnaké meno. Nemecké oficiálne kruhy mu už trikrát navrhovali zmeniť si meno, čo však M. Bormann junior odmietol s odôvodnením: - Nie je predsa možné vybrať si druhého otca a matku. A zmena mena by mi aj tak nič nevyriešila. Zostáva spoliehať sa len na božiu milosť a prosiť za odpustenie otcových hriechov. Oficiálne skutočnosti i otázniky Martin Bormann sa narodil 16. júla 1900 v Halberstadte. V roku 1927 vstúpil do NSDAP a ocitol sa pri Rudolfovi Hessovi ako šéf jeho štábu. Krátko potom ho riadením svojich osobných záležitostí poveril aj Adolf Hitler. 29. mája 1941 sa M. Bormann stal šéfom NSDAP s právomocami ríšskeho ministra a 12. apríla 1943 Hitlerovým osobným tajomníkom. V noci z 1. na 2. mája 1945 sa po Hitlerovej sebevražde vybral z obkľúčeného Berlína hľadať ochranu u veľkoadmirála Karla Donitza. Cestou sa dostal so sprievodom do údajnej prestrelky a od toho momentu je jeho smrť či ďalší osud jednou veľkou záhadou. V roku 1946 odsúdil norimberský súd M. Bormanna v jeho neprítomnosti na trest smrti. 11. apríla 1973 vo Frankfurte štátny právny zástupca smrť M. Bormanna vraj oficiálne objasnil. Autor je spolupracovník týždenníka SLOVO
