Óda na husle
Na začiatok historka: Prezidentská kancelária nedávno chystala slávnostné odovzdávanie vysokých štátnych vyznamenaní, v rámci ktorého mala byť aj kultúrna vložka. Pracovníci kancelárie oslovili môjho huslistického priateľa s nasledujúcou požiadavkou: Príďte zahrať niečo – má to byť slovenské, má sa to dať počúvať a nesmie to trvať viac ako tri minúty. Tri neznáme boli trochu priveľa, a tak sa môj priateľ obrátil na mňa. Dlho som rozmýšľal a napokon som vybral druhú časť Sonáty G dur pre troje huslí od J. L. Bellu. Návrh nebol okamžite akceptovaný, kancelária prezradila, že má peniaze len na jedného huslistu. Môj priateľ však zvládol aj túto osudovú situáciu. Prisľúbil, že sa o honorár podelí s kolegami. Najstaršie známe vyobrazenia huslí nájdeme v severotalianskych mestách na maľbách pochádzajúcich z prvých desaťročí 16. storočia. Z Talianska pochádzajú aj prvé husľové kompozície. Za maľbami sa oneskorujú až o storočie, a teda sto rokov trvalo, kým sa z nízko-štýlových huslí, hrajúcich improvizovaný repertoár, stali vysoko-štýlové husle, pre ktoré sa začali písať kostolné sonáty. Barok 17. a 18. storočia priniesol obrovský vzostup nielen husliarskeho umenia, ale aj husľovej interpretácie a kompozície. Na konci baroka boli husle nielen predstaviteľmi nápodoby tých najkomplikovanejších ľudských afektov, ale aj nositeľmi najvyspelejšieho virtuózneho inštrumentalizmu. Klasicisticko-romantické obdobie zavŕšilo vývoj huslí. Husle a klavír sa stali médiom najintímnejších i najextrovertnejších sólistických výpovedí a husle sa stali aj základným médiom komornej a orchestrálnej hudby. V baroku boli husle a huslisti najvýznamnejším talianskym exportom v oblasti hudby, francúzska, nemecká a anglická kultúra preberali ich výdobytky. V klasicizme a romantizme sa reč huslí stala univerzálnym hudobným jazykom, ktorého znalosť sa nadobúdala v novozriaďovaných školách – konzervatóriách. Na Slovensku v 19. storočí nevznikli nijaké významné hudobné učilištia. Kým pražské konzervatórium vzniklo roku 1811, Mestská hudobná škola v Bratislave a Hudobná a dramatická škola pre Slovensko vznikajú až v 20. storočí. Predstaviteľmi husľového umenia na Slovensku v 19. storočí boli Ján Lavotta (1764 – 1820), Ján Bihári (1764 – 1827) a Anton Čermák (1774 – 1822), ktorí vytvorili tradíciu uhorskej, verbunkovej hudby, ktorú neskôr Ferenc Liszt identifikoval ako maďarskú národnú hudbu. Domáca husľová pedagogika i husľová tvorba sú až dieťaťom 20. storočia. V Mestskej hudobnej škole sa výučbe husľovej hry začal venovať Jaroslav Kulíček st. a Georg Actardjieff (žiak Henriho Marteaua). Zakladateľmi výučby husľovej hry na Hudobnej a dramatickej škole boli žiaci Otakara Ševčíka, jedného z najvýznamnejších husľových pedagógov vôbec, Gustav Náhlovský (na Slovensku od roku 1919) a Norbert Kubát (1923). Obaja boli aj zakladateľmi prvých domácich komorných súborov – klavírneho tria (Náhlovský, Svoboda, Kafenda) a sláčikového kvarteta (Kubát, Rákosník, Gross, Mysliveček). K Náhlovského odchovancom patrili Viliam Kořínek a Ladislav Hrdina, ku Kubátovým žiakom patrili Vojtech Gabriel, Hubert Šimáček, Ján Pragant, ako aj prvý slovenský husľový virtuóz svetového významu Viliam Šimek. Kým v 19. storočí nenájdeme takmer nijakú domácu husľovú literatúru, pre Norberta Kubáta Eugen Suchoň napísal svoju Burlesku pre husle a orchester (1933), jeho Sonatínu pre husle a klavír premiéroval zasa Viliam Šimek (1937). Roku 1925 začal učiť hru na husliach prvý slovenský pedagóg Gustáv Paulíny, k jeho žiakom patril Ján Skladaný i Alojz Nemec. Roku 1939 však museli zo Slovenska odísť českí pedagógovia Náhlovský a Kubát, do emigrácie odišiel tiež mladý Šimek, ktorého kariéra pokračovala v USA. Tak sa stal prvým domácim husľovým virtuózom Tibor Gašparek, žiak Actardjieffa, Maireckera, Hubermana, Szigetiho i Zathureckého. Ako pedagóg Gašparek vychoval Aladára Móžiho, Alojza Nemca, Jána Skladaného, Quida i Annu Hölblingovcov i Jindřicha Pazděru. Gašparek tiež uviedol premiéru Suchoňovej Fantázie pre husle a orchester (1948). K významným rovesníkom Tibora Gašpareka patrili Ján Pragant, Albín Vrteľ, Vojtech Gabriel a Viliam Kořínek – zakladateľské osobnosti slovenskej sólovej, komornej a orchestrálnej hudby a husľovej pedagogiky. Ján Pragant bol Kubátovým žiakom v Bratislave a Hoffmanovým v Prahe, pôsobil azda vo všetkých bratislavských orchestroch, komorných združeniach a školách. Albín Vrteľ bol žiakom J. Bastařa a B. Voldana v Prahe a Wolfganga Schneiderhana vo Viedni. Z jeho triedy vyšla Jela Špitková, Milan Tedla, Peter Hamar, Tibor Kováč aj Ivana Pristašová. Vojtech Gabriel bol Kubátovým žiakom, spoluzakladateľom slovenských komorných telies a dlhoročným koncertným majstrom Slovenskej filharmónie. Viliam Kořínek študoval u Náhlovského a u Jaroslava Kociana v Prahe. Pôsobil v Slovenskej filharmónii a na konzervatóriu, kde k jeho žiakom patrila Andrea Šestáková i Viliam Dobrucký. Kořínek venoval veľké úsilie vytvoreniu slovenskej husľovej školy a stal sa autorom mnohých teoretických aj praktických prác, venovaných husľovej pedagogike. Len o pár rokov mladšiu generáciu predstavuje Ján Skladaný, žiak Paulínyho a Gašpareka, učiteľ Petra Michalicu, Márie Karlíkovej, Jacka Martina Händlera i Petra Zajíčka. Jeho vrstovník Aladár Móži bol žiakom Náhlovského, Gašpareka a Schneiderhana. Móži pôsobil ako sólista i ako koncertný majster orchestra Československého rozhlasu. Premiérovo uviedol koncerty Jána Zimmera, Jozefa Grešáka a Petra Kolmana, mimoriadne významná bola jeho mnohoročná činnosť v Slovenskom kvartete. Z týchto začiatkov sa v priebehu niekoľkých desaťročí zrodila slovenská husľová pedagogika, ktorá vytvorila základy slovenskej sólistickej, komornej i orchestrálnej hudby, bez ktorej by neexistovali ani slovenské komorné, symfonické či koncertantné skladby. So Suchoňovou tvorbou sú spojené mená Kubát, Šimek a Gašparek, so skladbami Alexandra Moyzesa zasa Gašparek, Bauer a Michalica. Očenášov Koncert vznikol pre Jelu Špitkovú, Kardošov pre Jinřicha Pazděru. Miro Bázlik napísal Hudbu pre husle a orchester pre Bohdana Warchala, Peter Kolman svoj Husľový koncert pre Aladára Móžiho, Zeljenka napísal nádhernú Elégiu pre Warchalov Slovenský komorný orchester, pre Bohdana Warchala svoj Koncert pre husle a sláčiky a pre Petra Michalicu svoj Husľový koncert. Za komunistov sa vravievalo, že náš jediný exportný artikel predstavuje bryndza a huslisti. Slovenská husľová pedagogika má veľmi krátke dejiny, netrvá ani storočie. Vznikla spojením predovšetkým pražských, viedenských a budapeštianskych skúseností, ku ktorým sa pridali aj výdobytky francúzskej, belgickej a ruskej huslistiky. Jej tvorcovia čerpali svoje poznatky priamo z prameňov. Jej adepti sa stali univerzálnymi hudobníkmi, ktorí sú roztrúsení po celej zemeguli, nájdeme ich v Európe, Ázii, Japonsku, USA i v Južnej Amerike. Je to konštanta – ja sám som písal svoju Meditáciu pre Petra Hamara (teraz Maďarsko), Barkarolu pre Juraja Čižmaroviča (teraz Nemecko), Emmeleiu pre Ivanu Pristašovú (teraz Rakúsko). Husľová hra je – podobne ako všetka hudba – syntéza umenia, remesla a vedy. Vyžaduje si húževnatú trpezlivosť, nevšedné nadanie, bohatú fantáziu a desaťročia tvrdej práce. Tak vzniká hudobná kultúra, práve hra podmieňuje vznik inštitúcií i kompozícií. Hra je inšpirátorom i realizátorom hudby, tvorcom zážitkov. Slovenské husľové umenie vzniklo na univerzálnych základoch a vytvorilo univerzálne hodnoty, ktoré sa presadili na celom svete už za čias studenej vojny. To všetko tu dávno je, hoci prezidentskí úradníci sa domnievajú, že huslisti sú tu predovšetkým na to, aby zahrali dačo slovenské, čo sa dá počúvať a netrvalo to viac ako tri minúty.
