Smrť kancelára Dollfussa
Adolf Hitler v knihe Mein Kampf jednak vyjadril obdiv talianskemu diktátorovi Mussolinimu, no zároveň vyslovil požiadavku, ktorá tieto jeho sympatie značne znehodnocovala: Rakúsko sa musí zjednotiť s Nemeckom. Mussolini začal svoju politickú kariéru počas Prvej svetovej vojny, keď presadzoval vstup Talianska do vojny proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Ak by sa Rakúsko stalo súčasťou Veľkonemecka, medzi Talianskom a Veľkonemeckou ríšou by vznikol automaticky spor. Mierová zmluva z Versailles umožnila, aby sa k Taliansku pripojilo južné Tirolsko, a tak sa na talianskom území ocitla početná skupina ľudí hovoriacich po nemecky. Hitler totiž chcel zjednotiť všetkých, čo hovorili po nemecky, do jednej ríše. Po prvej svetovej vojne väčšine Rakúšanov nevidela žiadnu perspektívu v malej hornatej krajine, ale želala si zjednotenie s Nemeckom. Istým paradoxom je, že to presadzovala najmä rakúska ľavica – sociálni demokrati. Dodnes ostali hlavnými politickými silami rakúskej spoločnosti jednak sociálni demokrati, jednak ľudovci. Istý čas po druhej svetovej vojne medzi týmito stranami existoval akýsi „historický kompromis“ a istý čas tvorila rakúske vlády predovšetkým koalícia týchto strán. Cesta Rakúska po prvej svetovej vojne Napriek želaniam po zjednotení s Nemeckom, ktoré Rakúšania dávali až príliš jednoznačne najavo, mocnosti Dohody nič také nechceli pripustiť. Nemecko by sa totiž dostalo až príliš blízko k citlivej a potenciálne stále výbušnej oblasti Balkánu. Spojenie Rakúska a Nemecka by znamenalo rozsudok smrti nad Československom, ktoré by sa dostalo do nemeckého obkľúčenia siahajúceho od moravskej Ostravy po Bratislavu. Keďže hospodárska situácia Rakúska bola čoraz horšia, katastrofálny dosah pre túto krajinu mala najmä svetová hospodárska kríza, Rakúsko muselo prijať zahraničné pôžičky. Jednou z podmienok ich udelenia bolo, že sa v žiadnej forme nezjednotí s Nemeckom. Rakúsko však nemohlo existovať v zahraničnopolitickej izolácii. Nakoniec našlo podporu vo fašistickom Taliansku; v roku 1930 bola dokonca podpísaná zmluva o priateľstve s Talianskom. Prevahu v Rakúsku začali nadobúdať sily, ktoré chceli odbúrať demokratický režim a nastoliť akýsi „austrofašizmus“. Pravda, toto slovo používali predovšetkým vtedajší komentátori. Dnes by sme skôr povedali, že v Rakúsku chceli nastoliť vlastne tú najtypickejšiu formu fašizmu, aká bola v salazarovskom Portugalsku, Francovom Španielsku, petainovskom Francúzsku, horthyovskom Maďarsku alebo napokon akú chceli nastoliť ľudáci na Slovensku. Išlo by o typ akéhosi korporatívneho štátu. Hlavnou prekážkou týmto plánom boli sociálni demokrati. Aj v Rakúsku vypukla v roku 1918 ľavicovo zameraná revolúcia a jej posledným zvyškom bola organizácia Schutzbund, boli to akési ozbrojené robotnícke milície. Rakúski sociálni demokrati deklarovali, že ich hlavnou úlohou bolo, že ak by získali absolútnu väčšinu v slobodných voľbách, v Rakúsku by sa začala budovať socialistická spoločnosť a Schutzbund mal zmariť pokusy reakčných síl o násilný kontrarevolučný prevrat. Dollfussov prevrat Engelbertovi Dollfussovi sa 7. marca 1933 podarilo uskutočniť štátny prevrat, zrušila sa demokratická ústava a kancelár vládol pomocou zmocňovacích zákonov. Schutzbund bol rozpustený a Komunistická strana Rakúska zakázaná. Dollfuss tiež zakázal rakúsku odnož nemeckej nacistickej strany. 20. mája založil vlastnú stranu Vlastenecký front. O prvej občianskej vojne v Rakúsku vo februári 1934 som podrobne písal v tomto týždenníku pred piatimi rokmi. Preto iba stručne: Schutzbund ďalej pôsobil v ilegalite, vláda ho chcela odzbrojiť. V Rakúsku, ale predovšetkým vo Viedni, prebiehali boje. Pretože Schutzbund disponoval iba ľahkými zbraňami a vláda napríklad nasadila delostrelectvo, boje sa o pár dní skončili. Padlo niekoľko tisíc robotníkov a delostrelecká paľba zničila vzorovú štvrť Karl-Marx Hof. Sociálnodemokratická strana bola zakázaná a Dollfussov Vlastenecký front sa stal jedinou politickou stranou v krajine. 17. marca 1934 boli medzi Talianskom, Rakúskom a Maďarskom podpísané tzv. Rímske protokoly, ktoré obsahovali záväzok úzkej politickej a hospodárskej spolupráce. Dollfuss 30. apríla 1934 vyhlásil v krajine korporatívnu ústavu. Voskovec s Werichom v tej dobe v pražskom Oslobodenom divadle spievali pesničku, že prečo ja, úbohé Rakúsko, nie som o kúsoček väčšie, sotva som zdolalo červené, teraz už mám hnedé nebezpečenstvo. Do Rakúska začali prenikať oddiely SS. 25. júla 1934 esesáci preoblečení do rakúskych vojenských a policajných uniforiem obsadili budovu kancelárstva a viedenského rozhlasu. V rozhlase prečítali správu, že kancelár Dollfuss odstúpil a krajina má novú vládu. V budove kancelárstva Dollfuss odmietol podpísať dokument o abdikácii. Nie je jasné, či jeden z nacistov, keď sa mu vyhrážal, vystrelil náhodou alebo úmyselne. Neskoršia oficiálna nacistická verzia hovorila o náhodnom výstrele. Jedno je však isté, kancelára nik neošetril a on vykrvácal, takže otázka o skutočnej príčine výstrelu nie je až taká dôležitá. Armáda sa nepridala k nacistom, naopak, vojaci obkľúčili budovu kancelárstva a nacistickí pučisti sa museli vzdať. O niekoľko dní boli porazené nacistické bojové skupinky v niektorých rakúskych krajinách. Hoci Hitler s najväčšou pravdepodobnosťou plánoval ozbrojenú intervenciu do Rakúska, zastavilo ho Mussoliniho ultimátum. Na taliansko-rakúskej hranici boli pripravené vojská zasiahnuť proti nemeckej intervencii. Lenže Mussoliniho ochrana „austrofašizmu“ netrvala dlho. V roku 1935, po útoku na Etiópiu, sa Hitler a Mussolini zblížili. V roku 1936 nacistické Nemecko a fašistické Taliansko pomohli v Španielsku Francovi viesť občiansku vojnu proti vláde zvolenej v slobodných voľbách. Postupne boli dni austrofašistickej diktatúry neúprosne odratúvané. Dollfussov následník Schuschnig stratil Mussoliniho sympatie preto, že chcel v Rakúsku obnoviť monarchiu a na trón dosadiť Habsburgovcov. Nakoniec nacisti Rakúsko na jar 1938 obsadili a na rade bolo Československo.
