Dve Poľská
3. apríla 1943 nacistické masmédiá oznámili, že v Katynskom lese neďaleko Smolenska boli objavené masové hroby poľských dôstojníkov, ktorých zajala Červená armáda na jeseň 1939 a ktorí boli neskôr povraždení jednotkami NKVD. Sovietske miesta toto tvrdenie ostro dementovali, tvrdili, že nacisti chcú svoj zločin zvaliť na nich. Akoby však táto správa bola zo strany nacistov vyslovene načasovaná. Po nacistickom útoku na ZSSR musel Kremeľ nadviazať diplomatické styky s poľskou vládou v Londýne. Na území ZSSR mala tiež vzniknúť poľská vojenská jednotka. Lenže čoskoro sa tu narazilo na zvláštny problém – veľa poľských dôstojníkov, ktorí sa mali nachádzať na sovietskom území, „kamsi“ bez stopy zmizlo. Hoci na území ZSSR vzniklo poľské vojsko, vyžiadalo si to, aby bolo odsunuté na územie pod kontrolou západných spojencov. Na Britov poliaci zapôsobili najmä svojou úlohou pri porážke nacistov v boji o severoafrický Tobruk. Po odchode tejto poľskej armády sa začali vzťahy medzi sovietskou a poľskou emigrantskou vládou zostrovať... Keď sa poľská vláda dozvedela, čo nacisti našli pri Katyni, požiadala Medzinárodný červený kríž, aby záležitosť vyšetril. Keď s touto žiadosťou súhlasili aj príslušné nacistické orgány, Sovieti 5. mája 1943 oznámili, že s poľskou emigračnou vládou „prerušujú“ diplomatické styky. V skutočnosti išlo o zrušenie kontaktov, čo dokazujú nasledujúce udalosti. Formovanie „druhého“ Poľska Ešte na jeseň 1941 začala zo sovietskeho územia vysielať prosovietska rozhlasová stanica v poľskom jazyku, ktorá niesla meno národného hrdinu Tadeusza Kościuszku. V decembri 1942 plukovník Berling, ktorý odmietol odísť s poľskými jednotkami preč zo sovietskeho územia, požiadal o možnosť organizovať z tých, čo ostali, „novú“ poľskú armádu. 1. marca 1943 vznikol dokonca prípravný výbor Zväzu poľských vlastencov, na čele ktorého stála spisovateľka Wanda Wasilewská. Bola však manželkou ukrajinského dramatika Alexandra Kornejčuka, vtedy námestníka ľudového komisára zahraničných vecí ZSSR. Wasilewská bola nielen sovietska občianka, ale aj plukovníčka Červenej armády. Po zrušení diplomatických stykov s londýnskou vládou sa oficiálne oznámilo, že na sovietskom území sa formuje poľské vojsko, a zároveň sa 9. a 10. júna 1943 konal 1. zjazd Zväzu poľských vlastencov. 12. a 13. októbra 1943 sa pri dedine Lenino konala prvá bitka poľskej divízie pod Berlingovým velením. Malo to veľký politický význam, pri oslobodzovaní poľského územia mali bojovať nie vojská podriadené vláde v Londýne, ale jednoznačne prosovietsky orientované. Od 28. októbra do 1. decembra 1943 sa v Teheráne konalo stretnutie Veľkej trojky – Roosevelta, Churchilla a Stalina. O Poľsku sa tam prijalo osudové rozhodnutie, že hranica medzi Poľskom a ZSSR bude zhruba zodpovedať stavu na jeseň 1939. Stalin jednak argumentoval tým, že je to tzv. Curzonova línia, hranica, ktorú po prvej svetovej vojne navrhla Veľká Británia, keďže ide o líniu rozhraničujúcu Poliakov, Bielorusov a Ukrajincov. Poľsko malo byť odškodnené na úkor Nemecka, nemecko-poľskú hranicu mala tvoriť rieka Odra. 4. januára 1944 Červená armáda prekročila poľsko-sovietsku hranicu spred roka 1939. Situácia na tomto teritóriu bola veľmi zložitá. Pred príchodom Červenej armády tam pôsobili rozsiahle sovietske partizánske jednotky, ktoré mali podporu značnej časti miestneho obyvateľstva. Lenže okrem nich tam bojovali aj jednotky ukrajinských nacionalistov („banderovcov“, ale UPA) a nielen poľské partizánske jednotky podliehajúce londýnskej vláde, ale aj (hoci sa to zdá možno neuveriteľné) poľské jednotky pronacistických kolaborantov. Banderovci terorizovali najmä tamojších Poliakov a pronacistickí Poliaci Ukrajincov a Bielorusov. Pronacistickí Poliaci, Ukrajinci i Bielorusi sa krátko po tom, čo nacisti okupovali toto územie, zúčastnili na prenasledovaní tam žijúceho židovského obyvateľstva. Červená armáda bojovala s banderovcami a poľskými partizánskymi jednotkami. Tým neostávalo nič iné ako ústup na západ. Jednotky UPA sa neskôr dostali až na územie ČSR, zatiaľ čo poľskí partizáni ostali na jednoznačne poľskom etnickom území. Rok 1944 už charakterizoval nezadržateľný postup Červenej armády smerom na západ. Sovietske velenie zväčšovalo silu Berlingových oddielov. V marci 1944 bol vydaný dekrét Najvyššieho sovietu ZSSR o vytvorení Prvej poľskej armády. Jej jednotky boli začlenené do Bieloruského frontu, ktorého konečným cieľom bol Berlín. Mimochodom, velil mu Konstantin Rokossovskij, sovietsky maršal poľského pôvodu, ktorý sa po druhej svetovej vojne stal na istý čas poľským ministrom národnej obrany. V londýnskej vláde dochádzalo k ostrým sporom. Generál Sosnkowski sa domnieval, že rokovať so Stalinom nemá zmysel, Poľsko sa má pripraviť na sovietsku okupáciu a dlhotrvajúci boj. Pružnejší postoj mal poľský premiér Mikołajczyk. Na zachovanie nezávislosti Poľska bol jednak ochotný spraviť územné ústupky a zároveň súhlasil aj s „veľkou koalíciou“, ktorá vznikla napríklad vo Francúzsku a Taliansku, aby sa do poľskej vlády kooptovali aj zástupcovia komunistickej strany. V júni 1944 Mikołajczyk navštívil USA. Prezident Roosevelt mu sľúbil, že sa pokúsi presvedčiť Stalina, aby s Mikołajczykom rokoval. Stalin s tým súhlasil až 24. júla 1944. Lenže 23. júla bolo oznámené, že vznikol Poľský výbor národného oslobodenia (skôr sa nazýva „Lublinský výbor“), ktorý sa fakticky stal poľskou dočasnou vládou. Keď Mikołajczyk priletel do Moskvy, vo Varšave vypuklo povstanie. Stalin počkal do 3. augusta, keď už bolo zrejmé, že povstalci nedostanú mesto pod svoju kontrolu. Stalin potom Mikołajczykovi oznámil, že „dve poľské vlády nestrpí“. Londýnsky premiér však dostal prísľub, že sa stane predsedom poľskej vlády, ktorá vznikne reorganizáciou Lublinského výboru. Lenže kým Mikołajczyk chcel mať vo svojej vláde niekoľko komunistov, v skutočnosti mal nastať opak – vo vláde navrhovanej Stalinom malo byť 14 komunistov a 4 nekomunisti. Počas týchto rokovaní prebiehala vo Varšava tragédia. Stalin síce mnohoznačne sľuboval, že Červená armáda príde Varšave na pomoc, no útok sa konal na hŕbu rozvalín, ktorá bývala poľským hlavným mestom až na začiatku januára 1945. Autor je publicista
