O čom zvyknete uvažovať?

Uvažovať zvyknem o mnohých veciach. Myšlienky mi prúdia hlavou hore – dole od rána do večera. Všímam si všetky maličkosti, každú drobnosť, o ktorú zavadím, žiadnu situáciu nepovažujem za banálnu. Dôležitý je pre mňa každučký detail, gesto, pohyb, výrok. Myslím si, že život je predovšetkým o maličkostiach. Tie pomáhajú vzniknúť veľkým veciam. Preto som sa rozhodol odpoveď na položenú otázku pojať možno trochu netradične a napísať takú malú úvahu. O niečom na prvý pohľad nenápadnom, čo považujeme za normálnu súčasť nášho života, čomu nepotrebujeme venovať zvláštnu pozornosť. Rozhodol som sa pouvažovať o jablku. Je jar. Na strome je už plno zeleného lístia. Stromy sú obsypané kvetmi. Všade to vonia a vzduch je presýtený rôznym hmyzom a vtáctvom. Ten malý hmyz, ktorý sa stará o každoročné opeľovanie, sa vyslovene preteká, aby sa dostal na ten či oný kvet. Jedno je však isté. Onedlho sa stromy budú ohýňať pod ťarchou plodov a my si ani nevšimneme, že je tu leto. Horúčava sa rinie krajinou ako teplá polievka a mnohí sa už ani nevládzu hýbať. Takmer všetko už svoje bohaté a šťavnaté plody stratilo, len jeden strom na záhrade začína iba teraz kvitnúť. Je to jabloň. Zasadená na okraji záhrady, aby jej široké konáre nezacláňali ostatnej zelenine. Podľa mnohých je práve tá zelenina podstatne dôležitejšia pre zdravý vývoj dieťaťa. Aj keď ten zbytok vie, že to pravda nie je. A tak strom len stojí a čaká na to svoje plodné obdobie. A to o chvíľu príde. Hneď po lete. Je tu jeseň a strom sa začína usmievať. Vidí totiž na svojich konároch veľké šťavnaté jablká. A to má za následok, že sa v jeho okolí schádzajú prví záujemcovia, začínajú sa šplhať na jeho konáre a zbierať úrodu. Košíky sa plnia, ľudí pribúda a za malý okamih je jabloň obkolesená množstvom rebríkov. Občas sa stane, že nejaké to jablko neskončí práve v košíku, ale zošmykne sa na zem. Ale to už patrí k tomu. Väčšinou sa vždy nájde niekto, kto aj to jablko povaľujúce sa na zemi zoberie a s chuťou sa doňho zahryzne. To je pre jablko blažený pocit a strom si vydýchne pri zistení, že jeho plod nezhnije. Ale niekedy to padnuté jablko niekto zoberie, ale nezje ho, len si ho dá povedzme do vrecka. A vtedy strom a ani samotné jablko netuší, čo sa s ním stane. Jablko sa ocitne v kuchyni. Leží na stole a čaká na svoj ďalší osud. Buď ho niekto v najbližšej dobe zje, alebo z neho urobia koláč, poprípade sa z neho stane chutný sladký kompót. Ani nevie, čo by sa mu páčilo najviac. A tak stojí ďalej. Krásne, lesklé, červené, na stopke ešte ostal visieť malý zelený lístok. Je pyšné na to, aké je krásne a je rado, že mu ten pád zo stromu ani veľmi neublížil. Veď našťastie padlo do mäkkej zelenej trávy. Cez deň prejde okolo jablka veľa ľudí, ale zatiaľ sa nenašiel nik, kto by ho vzal do rúk a zjedol. A tak je jablko zo dňa na deň osamelejšie, ba ani farbu už nemá takú, aká bola predtým. Jednoducho starne. Jeho šupka postupne chradne a začína sa šúveriť. Raz dokonca ktosi buchne do stola, až sa jablko zošuchne pod stôl. No nenájde sa nik, kto by ho bol zodvihol. A tak tam len leží v kúte pri stene a čaká na svoj ďalší osud. Vidí sa už zhnité v koši s odpadkami a nie je to veru príjemná predstava. Ale odrazu sa nad ním zjaví ruka. Približuje sa stále bližšie, až napokon je už celkom blízko. Chytí jablko a postaví ho opäť na stôl. „Hurá,“ pomyslí si jablko v nádeji, že sa konečne niekto odhodlal zjesť ho. Ale mýlilo sa. Jablko síce postavila tá ruka na stôl, ale to bolo všetko. Odišla a viac sa nevrátila. A tak jablko opäť ostalo úplne samo a chradlo. Nakoniec už bolo také zošúverené, že ho takmer ani nebolo vidieť. Až sa človek musel čudovať, ako to, že nikomu na tom stole neprekáža. Jablko sa už nečudovalo. To už nevnímalo nič. Spomínalo na široké konáre svojho stromu, na energiu a život, ktorý z nich čerpalo a bolo si isté, že je s ním koniec. Nevnímalo už ani to, ako ho niekto zobral, zaradoval sa, nakrájal ho na tenké plátky, a dal do rúry vysušiť. Sušené jablko ešte dlho tešilo všetkých tých, ktorí doňho zahryzli. Pretože bolo sladké a dobré. Také, aké ho strom vychoval. Tak vidíte. Zvyknem uvažovať o všeličom. Najradšej však uvažujem o maličkostiach. Autor je gymnazista