Burky nesymbolizujú vierovyznanie

Každý, kto sleduje vlnu spochybňovania či zákazov používania islamských symbolov v Európe, bez námahy zistí, že v skutočnosti nejde o samotný zákaz. Uverejnenie urážlivých karikatúr proroka Mohameda v Dánsku, protiislamský film v Holandsku, referendum o minaretoch vo Švajčiarsku či legislatívne kroky proti noseniu burky v Belgicku a Francúzsku – za tým treba vidieť najmä populizmus európskych predstaviteľov, ako aj zastarané predsudky moslimov. Nie všetky prípady majú na spolužitie moslimov s Európanmi rovnaký vplyv. Obhajcovia karikatúr a filmu sa opierajú o právo na slobodu prejavu. Pritom zabúdajú, že tá nie je ani v demokratických štátoch bezbrehá. Hranice každej slobody sa končia tam, kde môže ublížiť nielen štátnym záujmom, ale aj slobode iného človeka. Môže tak uškodiť spolunažívaniu občanov Európy a v tejto citlivej dobe brzdiť medzináboženský a multikultúrny dialóg. Nenáležité postoje moslimov Referendum o zákaze výstavby minaretov vo Švajčiarsku, ktoré sa uskutočnilo vlani v novembri, je diskutabilné, lebo väčšina Švajčiarov sa vyjadrila k otázkam, ktoré sa týkajú ľudských práv menšín. A tie nesmú byť predmetom všeľudového hlasovania. Reakcie islamskej obce, najmä v prvom prípade, keď sa autorom vyhrážali zabitím, nechutné násilie na demonštráciách, či bojkot dánskych produktov, však boli nemiestne a kontraproduktívne. Namiesto toho, aby sa usilovali získať verejnú mienku na svoju stranu a rozumne o veci diskutovať, zvolili si najhorší variant, ktorý môže slúžiť ako silný argument na upevnenie negatívneho obrazu islamu v Európe. Zákaz nosenia burky na verejnosti patrí do iného súdka. Samotný zákaz nie je dôležitý, lebo burka, ktorá zahaľuje tvár ženy okrem očí, nie je súčasťou náboženských prikázaní. Podľa väčšiny znalcov islamu pravá moslimka nemá povinnosť úplne sa zahaliť. Jej povinnosť je slušne sa obliekať a nosiť na hlave šatku. Je to podobné ako šatky či čepce, ktoré nosili európske kresťanky a dodnes nosia rehoľné sestry. Narodil som sa v islamskej spoločnosti a kým som žil medzi moslimami, burku som nevidel. Mama, sestra, sesternice, susedky ani ostatné ženy z okolia nič také nenosili. Boli dobrými moslimkami a nepotrebovali to dokazovať burkami. Prečo sa zrazu objavili najmä v Európe? Radikáli na oboch stranách Udalosti z 11. septembra 2001 v New Yorku a Washingtone ako aj ďalšie teroristické činy v Madride či Londýne, zasiahli Európanov na najcitlivejších miestach. Žiaľ, aktérmi týchto útokov, pri ktorých zahynulo toľko nevinných civilistov, boli ľudia moslimského vierovyznania. Preto bola verejná mienka pripravená veriť o islame len tomu najhoršiemu. Nerobila rozdiel medzi vierovyznaním a príslušníkmi vierovyznania. Pre ňu sa stal podozrivý každý moslim, lebo samotní páchatelia zneužili islam ako nástroj barbarského činu. Náboženská vlna, ktorá zasiahla svet v posledných tridsiatich rokoch, však nepriniesla len islamský, ale aj židovský a kresťanský radikalizmus. Reprezentantmi a hovorcami tohto extrémizmu bol prezident Regan a dvojica Bushovcov. Kým Ronald Regan a George Bush starší bojovali proti komunizmu, Bush mladší brojil proti islamu a chválil sa, že pri tom plní rozkazy Boha. Samozrejme, ich verejná rétorika z pragmatických a psychologických dôvodov sa otvorene nehlásila k zápasu proti islamu, ale iba proti islamským radikálom a fundamentalistom. A nazvali to boj proti terorizmu. Zápas medzi radikálmi z oboch strán nemá konca. Táto vlna sa preniesla aj do Európy, no z iných dôvodov. Populisti typu Nicolas Szarkózy a Silvio Berlusconi odpútavajú pozornosť svojich voličov od vážnych problémov, napríklad od zvyšovania nezamestnanosti a znižujúci sa hrubý domáci produkt tým, že útočia na tých najslabších – na emigrantov. Pritom veľká časť z nich žije v Európe už ako 4. a 5. generácia, no európske krajiny ich nedokázali plnohodnotne integrovať do spoločnosti. Médiá o nich navyše šíria iba negatívne správy. Aj to zapríčinilo, že mnohí našli útechu v drogách alebo v najextrémnejšej pozícii islamu. Bratstvo, rovnosť, sloboda? Vo Francúzsku, kde žije šesť miliónov moslimov (pochádzajú z 53 krajín) a tvoria 10 percent obyvateľstva, sa celkový počet žien, ktoré pravidelne nosia burky, odhaduje na menej ako 400! V Belgicku, kde registrujú tristotisíc moslimov, je ich okolo dvoch stovák. Takže nijaký masový jav. Obhajcovia nosenia buriek neoprávnene tvrdia, že ide o náboženský symbol. Navyše podľa nich ženy majú právo nosiť burku, závisí to iba od ich osobnej vôle. Lenže to je obyčajné farizejstvo, lebo ak im naozaj ide o právo žien na nosenie šatky, tak musia rovnako rešpektovať ich právo, aby na hlave nenosili nič. Ibaže to neplatí v Európe ani v islamských krajinách. Sloboda žien musí byť predsa všade rovnaká. Ak im nevyhovuje zákaz nosenia buriek v Európe, hoci sem prišli bez nich, tak môžu z Európy slobodne odísť. To je v súlade s islamom. Názory tých, čo presadzujú zákaz nosenia buriek z bezpečnostných dôvodov, že si ženy kryjú tvár, sú prijateľnejšie ako tých, ktorí používajú demagógiu najhrubšieho zrna. Tak ako moslimskí radikáli, aj oni argumentujú slobodou žien. Ak to myslia vážne, tak nemajú čo zakazovať a zdôvodňovať to ako prezident Szarkózy, ktorý vraj chce zachovať sekulárny charakter štátu. Hádam nemyslí vážne, že pár stoviek buriek môže ohroziť sekulárny charakter Francúzska. Naopak, zákazy, ktoré sa vydávajú vo forme protiústavných zákonov, ohrozujú princípy Veľkej revolúcie: sloboda, rovnosť a bratstvo, ako aj duch Francúzska zahrnutý v Deklarácii ľudských práv a občianstva z roku 1789. Moslimovia na Slovensku nie sú zástancami nosenia buriek a podriaďujú sa slovenským zákonom. Nevidia v nich prekážku na praktizovanie tradícií svojho vierovyznania. Ženy-moslimky nosia šatku a nie sú nám známe prípady, že by používali aj burku. Mnohé z nich navyše majú slovenskú národnosť. Neregistrovanie islamského náboženstva príslušnými orgánmi je však nedostatok, ktorý treba odstrániť. V záujme zachovania ľudských práv slovenskej menšiny islamského vierovyznania. Autor je palestínsky novinár