Ici finit la France, ici commence l’Auvergne

„Tu sa končí Francúzsko, tu sa začína Auvergne“, stojí na zhrdzavenom cestnom označení. Ide o vtipnú pohľadnicu, ktorá Slovákom veľa nehovorí. S trochou cestovateľských skúseností s Francúzskom však určite súhlasne prikývnete a minimálne sa pousmejete. Auvergne je jeden z regiónov vo Francúzsku. V Clermont-Ferrand, jeho hlavnom meste, som strávila takmer desať mesiacov svojho života ako štipendistka francúzskej vlády a musím povedať, že skúsenosť s touto špecifickou oblasťou je tiež špecifická. Príjazd vlakom do Clermontu bol pôsobivý, nikdy predtým som tam nebola. Ako dieťa z hôr môj pohľad okamžite pritiahli zelené kopčeky, ktoré ho obkolesujú – vulkány. Jednou z najväčších krás a turistickým potenciálom tejto oblasti je práve reťaz vulkánov, ktorá sa tiahne západne od mesta. Nie je však jedinou atrakciou – ako sa hovorí, história tam na vás dýcha z každej strany. Ale poďme pekne po poriadku. *** Spočiatku to bolo nadšenie, ktoré mi vydržalo pomerne dlho. Krásna príroda na dosah, historické centrum mesta: úzke tmavé uličky s domami z čierneho vulkanického kameňa, na naše pomery obrovská čierna katedrála tiež z tohto materiálu. Všetko na mňa dýchalo svojou „temnosťou“, a tým zvyšovalo môj „mystický“ pocit z tohto miesta. Nadšenie mi nepokazila ani skutočnosť, že na nás s kamarátkou vyšiel asi najhorší internát. Keď sme videli sprchu po prvý raz, vyrazilo to dych aj mne, zvyknutej na pomery z bratislavskej Mlynskej doliny. Zo stropu viseli desaťcentimetrové kvaple, z ktorých ustavične kvapkala voda. Svojím pôvodom by určite zaujali odborníka, ale my sme si povedali, že to bude len čosi z vody a omietky a radšej sme sa snažili ďalej to nerozoberať. Na začiatku mi až tak nevadila ani neuveriteľná francúzska byrokracia či nadmerný výskyt psích výkalov na chodníkoch. Môj entuziazmus ešte účinkoval, až neskôr to posilnilo moje obdobie „vadí mi tu všetko“ empirickými argumentmi. Škola na úrovni DEA nebola veľmi náročná, mala som dosť času na iné veci. Často som navštevovala francúzskych priateľov v Paríži, kde som im nadšene opisovala krásy a skvelosť Clermontu a porovnávala s hlukom, smradom a stresujúcim životom Paríža. Priatelia sa iba blahosklonne usmievali, ale nehovorili nič. Asi si povedali, že osobná skúsenosť urobí svoje – a mali pravdu. Nadšenie z nového pomaly začalo ustupovať, nastúpilo vnímanie a uvedomovanie si rôznych detailov a rozdielov nielen v porovnaní so Slovenskom a Slovákmi, ale aj v rámci Francúzska. Začala by som tým prvým a pekne zostra: zrazu mi pripadalo, že Francúzi sú nudní. Hovorím „Francúzi“, pretože som ešte veľmi nevidela rozdiel medzi Francúzmi a „auverňákmi“. V pití nám ani zďaleka nestačili, ani v tanci to neboli preborníci, zábava s nimi veľmi nebola. Na dobrú írsku hudbu v Irish Pube na deň Svätého Patrika napríklad reagovali búchaním po stole a vykrikovaním, do kola neskočil na sklamanie hudobníkov i moje nikto. V dišputách však vedeli byť akčnými bojovníkmi, aj keď musím priznať, že mi to často pripadalo ako jalová verbálna nadprodukcia. Ďalšia vec, ktorá mi dvíhala adrenalín, boli ich debaty, ktoré zvykli viesť uprostred chodníka nedbajúc na ponáhľajúcich sa okoloidúcich. Aj ich nekonečné bisous, najlepšie zatarasiac nejaký koridor. Postupom času som zistila, že by som mala vo väčšine prípadov prestať hovoriť o Francúzoch a začať hovoriť o auverňákoch. *** Clermont-Ferrand je univerzitné mestečko, nachádza sa tam viacero univerzít, preto žije hlavne študentmi. Väčšina francúzskych študentov však pochádza z okolitých dedín a na víkendy odchádza domov – Clermont na dva dni doslova umrie. V nedeľu by ste sa márne snažili najesť sa v meste, všetko je zatvorené a nestretnete ani živej duše. Väčšina žúrov a podobných akcií sa teda koná počas týždňa, najmä v stredu a vo štvrtok. To si študenti trocha vyhodia z kopýtka v baroch, o pol druhej ich slušne a bez odvrávania opustia, pretože vtedy ich podľa zákona musia všetky zavrieť (Francúzi, a teraz myslím naozaj Francúzov, sú na moje počudovanie veľmi disciplinovaní občania). Tí, ktorým sa ešte nechce do postele, sa vyberú do nočných podnikov fungujúcich do rána. O zábavu teda niet núdze, aj keď osobne poznamenávam, že jedinci s náročnejším vkusom si nemajú z čoho vybrať. To je veľký rozdiel vzhľadom na Paríž a iné väčšie mestá. Náročnému našincovi zostávajú už len stretnutia a oslavy organizované na internátnych izbách spolu s inými štipendistami – erazmákmi, ako sme ich zvykli volať (o tom presvedčivo hovorí istý film). V spoločnosti Talianov, Španielov, Kolumbijčanov i Čechov zabudnete na nudných auverňákov, ich temperament je vám podstatne bližší. *** Ďalším miestom pozorovania je škola. Väčšina mojich spolužiakov pochádzala z Alžírska, patrili medzi tých najšikovnejších. A musím povedať, že francúzski spolužiaci (až na pár výnimiek) zase medzi najslabších. Vo Francúzsku sa na univerzitu môže dostať ktokoľvek s maturitou, selekcia nie je až taká tvrdá ako u nás. Nehovorím, samozrejme, o prestížnych univerzitách a tzv. „Grandes écoles“. Mali sme v triede študentov, u ktorých som nechápala, ako sa im podarilo dostať sa až na tento stupeň. Kým zahraniční študenti sa snažili reprezentovať svoju vlasť alebo to boli štipendisti ako ja, ktorí ten diplom jednoducho museli získať, Francúzi vo väčšine prípadov práce ani neodovzdali alebo mali nedostatočný počet bodov na ukončenie. Nebolo to tým, že by boli hlúpejší ako ostatní, spôsoboval to ich ležérny prístup. Vyučujúcich oslovovali krstnými menami, spoliehali sa na opravné termíny a na to, že tento diplom možno ukončiť počas dvoch rokov. Nerobili preto takmer nič ani z toho mála, čo bolo treba urobiť (každá univerzita a odbor sú, samozrejme, špecifické, opisujem tu iba vlastnú skúsenosť s jedným programom). Štúdium v mojom odbore sa skladalo z niekoľkých skúšok, najhlavnejšie bolo napísať a obhájiť tzv. „mémoire du DEA“ – niečo ako naša diplomovka. Žiadny z francúzskych spolužiakov neskončil v danom termíne. Ďalším spozorovaným znakom bola ich pasivita, nezáujem o okolitý svet. O štipendiá do zahraničia sa teda netrhali, ako je to u nás. Stávalo sa, že štipendiá jednoducho prepadli, pretože na ne nemal kto ísť. Musím však povedať, že vďaka medziuniverzitným dohodám s našou UK študenti, ktorí sa pripravovali na vyučovanie francúzštiny ako cudzieho jazyka, chodili na stáže na Slovensko a podľa toho, čo som počula, veľmi sa im tam páčilo. Avšak až smutne veľa spolužiakov – auverňákov málokedy opustilo svoju dedinu s výnimkou cestovania do školy v Clermont-Ferrand. Raz mi spolužiačka s povzdychom prezradila, že jej snom je ísť do Nemecka. Vzhľadom na to, že ide o susedný štát, mi toto želanie neprišlo prehnané. *** Život sa mi v Clermonte podstatne spomalil a zjednodušil, zo stereotypu ma vytrhávalo len cestovanie. Videla som krásne Burgundsko, Bretónsko, dynamické a veľmi príjemné Metz, stále som chodievala do ešte dynamickejšieho, ale menej príjemného Paríža pozrieť priateľov. Spoznávala som nových Parížanov, ktorí sa ma s huncútskym úsmevom pýtali na dojmy z Clermontu. A vtedy som si už zvykla odpovedať: „príjemné mesto, ale zvláštni ľudia“. Parížania pozerajú na auverňákov asi ako Bratislavčania na Záhorákov alebo východniarov. Ak čašníkovi v parížskej reštaurácii klient nenechá prepitné alebo mu veľkoryso so svetáckym úsmevom pohodí päť centov, zostáva mu už len konštatovať, že tento hosť určite pochádza z Auvergne. A vo väčšine prípadov bude mať pravdu. Pohľadnica z úvodu teda hovorí o vnímaní odlišností tohto regiónu zvyškom krajiny, ako sa to stáva aj u nás a zaiste aj v iných krajinách. Preniknúť do tohto vnímania sa mi podarilo len sčasti, len sčasti sa mi podarilo postihnúť, o čo ide. Myslím, že som bola zaťažená aj pohľadom vlastnej krajiny a subjektívnym pohľadom. Toto všetko i doba pobytu mi určite nedovoľujú pochopiť všetky rozdiely v plnej miere. V poslednej fáze ma už jednotvárnosť života a všade prítomné psie výkaly nútili čo najskôr skončiť: obhájiť diplomovku a zmeniť miesto. Zvyk, lepšie spoznanie kraja a možno aj blížiaci sa odchod však spôsobili, že som prešla zo štádia „všetko mi tu vadí a nudím sa“ do štádia „je tu síce na mňa príliš veľký pokoj, no je tu krásne“. Začínala sa jar, urobili sme si pár výletov do okolia, uvedomila som si milotu a prívetivosť auverňákov. Teraz musím povedať, že Auvergne je jedným z najkrajších krajov vo Francúzsku. Zvlnený terén, na každom kopčeku nejaký hrad alebo zámok, rozprávka. Malebný vidiek s krásnymi kamennými domčekmi a upraveným okolím. Všade máte na čo pozerať. O románske chrámy neuveriteľných rozmerov niet núdze, jeden je vraj najvyšší neviem kde, ďalší je zas najväčší neviem kde, iný je zas naj... Ešte dlho ma neudiví len tak hocičo, ešte nejaký čas budem hovoriť: „také som už videla, aj lepšie“. Krajina ako namaľovaná, historické klenoty, to všetko si získalo môj obdiv. A nielen to. V Paríži som sa v obchode cítila ako v Bratislave, ak bolo nejaké „dobrý deň“ a „dovidenia“, tak iba na pol úst. V Auvergne vás obchodníci pekne privítajú a ešte aj radi poklebetia, slovom, vidiecka pohoda. Jeden známy nás pozval na obed na vidiek do Cantal, skvele nás pohostil, ukázal všetky zaujímavé miesta, pridal zaujímavý výklad. A takýchto ľudí by sa tam našlo veľa. *** Auvergne si ma nakoniec naklonil a hoci by som tu asi nemohla žiť, vedela by som tu stráviť prázdniny v súhre s prírodou a vidiekom, nevyhľadávajúc mestské radovánky. Aj po „zamínovaných“ chodníkoch som sa naučila chodiť, i keď musím priznať, že niekedy to bola fuška. V tomto prípade totiž „merde“ nie je sprostá nadávka, ale prosté konštatovanie. Zostala som v kontakte s pár príjemnými ľuďmi, ktorých som tam spoznala, a svoj pobyt zhodnocujem ako obojstranne obohacujúci. Niektorým sme vysvetlili, že nepijeme tak veľa preto, že sme u nás na Slovensku chudobní a je nám stále zima, že Rakúsko-Uhorsko už dávno „nefrčí“ a Slovensko nie je Slovinsko. Iní nás prekvapili svojimi vedomosťami o Slovensku (i keď treba povedať, že takých nebolo veľa). Získali si nás svojou milotou a dobrosrdečnosťou i spomalenosťou. Úprimne sa tešili z nášho vstupu do EÚ. Napokon, myslím si, že hoci platí téza o veľkej odlišnosti tohto regiónu od zvyšku krajiny, danú odlišnosť netreba chápať len v negatívnom zmysle a posmievačne, ale aj naopak – v niektorých veciach by sa ten zvyšok, ktorý sa niekedy od Auvergne dištancuje, mal čo naučiť. Autorka je publicistka