Ježiš – priateľ mýtnikov, hriešnikov, homosexuálov... – nás všetkých...
Pootvoriť dvere Ako teda v praxi v kresťanskom spoločenstve podať ruku tým homosexuálne orientovaným, ktorí o to stoja? Azda len náčrt, zopár bodov, ťahov štetcom; láska je už vynaliezavá... A nenásilná. To je jej najväčšou silou. I slabosťou. Teda – rizikom. Aby však vôbec nejaký homosexuálny človek mal záujem zastaviť sa pri dverách Ježišových učeníkov, mali by tí „vysielať signál otvorených dverí“ – pre všetky marginálne existencie – tak ako Ježiš sám. Ak však z cirkvi robíme „priestor len pre dokonalých“, nuž potom... tí „iní“ sa neodvážia ani len zaklopať... „Vysielať signál“ Ježišovej „otvorenosti milosti“, či nerušiť tento signál – áno – nevhodným moralizovaním, politizovaním, teoretizovaním... Šírením ideí. Zabúdaním na človeka. Vyvetrať dom „Fridrich Nietzsche vyjadril varovanie pre súčasných kresťanov: ‚Majte sa na pozore, aby ste sa v boji proti drakovi sami nepremenili na draka.‘ Preto hľadím na aktuálne horlivé nasadenie za obnovu morálky s nedôverou... Verejný imidž cirkvi je dnes prakticky definovaný dôrazom na dve otázky, o ktorých sa Ježiš ani nezmienil. Ako sa budeme cítiť, až raz historici pri pohľade na súčasnú cirkev vyhlásia: ‚Hrdinsky bojovali na morálnych frontoch proti potratom a právam homosexuálov‘, a súčasne budú písať o tom, že sme urobili veľmi málo preto, aby sme vôkol seba v tomto svete šírili vôňu milosti...?“ (Philip Yancey, Nekončící milost) Pozvať vstúpiť „Mám veľkú starosť o spoločnosť, napriek tomu ma však ohromuje alternatívna sila milosti, ako ju demonštroval Ježiš, ktorý prišiel pre chorých, nie pre zdravých, pre hriešnych, nie pre spravodlivých. Ježiš nikdy zlo neschvaľoval, ale stále bol pripravený odpúšťať. Získal si povesť priateľa hriešnikov. Jeho nasledovníci sú dnes vo veľkom nebezpečí, že o túto povesť prídu. Ježišov prístup k ‚nečistým‘ bol pre jeho krajanov záhadou a nakoniec do veľkej miery prispel k jeho odsúdeniu a ukrižovaniu. V podstate Ježiš zrušil starostlivo dodržiavané starozákonné pravidlo o vylúčení všetkých čudákov. Miesto neho nastolil poriadok milosti: Všetci sme čudáci, ale Boh nás napriek tomu miluje.“ (Philip Yancey) Utíšiť smäd, zahnať hlad: Prijať neprijatých „Na úrad prišla prostitútka. Bez domova, peňazí, zdravia a síl, s malou dcérkou. Pomedzi slzy odkrýva svoju biedu... Sociálny asistent, ktorý sa jej spýtal, či ju nikdy nenapadlo hľadať pomoc v cirkvi, hovorí: ‚Na úžas, ktorý sa v tej chvíli zračil v jej tvári, asi do smrti nezabudnem. V cirkvi? vykríkla. Čo by som tam robila? Už takto mi je zo seba nanič. S nimi by mi bolo ešte horšie!‘ ... Na tom príbehu ma zaráža, že Ježiš ženy podobné tejto prostitútke priťahoval. Neutekali pred ním. Čím horšie sa človek cítil, tým skôr hľadal útočisko u Ježiša. Stratila cirkev tento dar? Marginalizovaní, ktorí v zástupoch obklopovali Ježiša, keď žil v ľudskom tele tu na zemi, sa medzi jeho nasledovníkmi už necítia vítaní. Čo sa stalo...?“ (Philip Yancey) Ponúkať, nevnucovať; zachutiť, neznechutiť „Americký delegát, ktorý sa v roku 1934 zúčastnil kresťanského kongresu v Berlíne, poslal domov nasledujúcu správu o svojich dojmoch z Hitlerovho režimu: ‚Bolo pre mňa veľkou úľavou navštíviť krajinu, kde sú zakázané predaj erotickej literatúry a premietanie mravne prehnitých a gangsterských filmov. Nové Nemecko spálilo na hraniciach spolu so židovskou a komunistickou literatúrou aj obrovské hromady nemorálnych kníh a časopisov.? Ten istý delegát obhajoval Hitlera ako vodcu, ktorý nefajčí, nepije alkoholické nápoje, ktorý od žien požaduje umiernené obliekanie a ktorý bojuje proti pornografii...“ (Philip Yancey). Hej, mnoho na prvý pohľad „dobra“ možno dosiahnuť mocou, legislatívou, strachom či iným zjavným alebo častejšie maskovaným násilím... Nie láska. A ako vraví František Saleský: „Lyžička medu pritiahne viac duší než sud octu...“ Mať Boží pohľad: Morálka v službách života..., nie naopak... „Plne podporujem právo a povinnosť kresťanov angažovať sa v politike a v morálnych otázkach. No mám obavy z tendencie, ktorá sa dnes objavuje, stotožňovať ‚evanjeliové kresťanstvo‘ s náboženskou pravicou. Kresťania sú čoraz viac vnímaní ako skostnatení moralisti, ktorí sa snažia ovládať životy druhých. Moralizmus bez milosti však veľa nevyrieši. V kultúrnych vojnách sa posolstvo o milosti akosi stráca, a pritom milosť je jediný výrazne odlišný prvok, ktorý môžu kresťania ponúknuť svetu.“ (Philip Yancey) Cestou pohoršenia kríža Len náčrt, zopár bodov, ťahov štetcom... Milosť. Je vynaliezavá. A nenásilná. Teda pohoršujúca. „Naozaj je to škandál. Božie milosrdenstvo vyvoláva škandál a tak je to dobre, lebo keby nás Boh spravodlivo miloval, kto by bol toho hoden? Ak nemilujeme škandalóznou láskou, tak nie sme kresťania a nie sme učeníkmi majstra, ktorý riekol prostitútke: ‚Neodsudzujem ťa‘ (Jn 8, 11) a ktorý vyhlásil, že ‚neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva‘ (Mt, 21, 32)“ (Brat Efraim, Neskoré dažde, 1991) Aj preto Pán hľadá ďalších čudákov, odvážlivcov, bláznov. Aby pokračovali v jeho ceste šírenia vône milosti. Napriek tŕňom z oboch strán. „A blažený, kto sa nepohorší...“ (Mt 11, 6) P.S. „Osoba s homosexuálnymi sklonmi, ktorá nežije vo vzťahu, si zasluhuje obdiv a podporu. Raz v šesťdesiatych rokoch mi taký človek zavolal a pýtal sa, či máme nejakú poradenskú službu. Nepoddával sa svojim sklonom; modlil sa, chodil na svätú omšu a pravidelne prijímal sviatosti, ale cítil sa úplne vyobcovaný zo spoločnosti. Celá spoločnosť, dokonca aj cirkevné združenia, boli zamerané iba na páry – už existujúce alebo budúce. Kde bolo miesto pre toho, kto nesmeroval k životu vo dvojici, ale kto zaiste tiež potreboval spoločnosť? Moje spolucítenie s ľuďmi, ako bol tento mladý muž, je ešte väčšie než s heterosexuálnymi pármi, ktorých rodinné okolnosti si vyžadujú isté hrdinstvo. Manželia – aj v situácii, keď žijú ako brat a sestra – stále majú jeden druhého. A to znamenalo veľa už aj pred tým, ako sa vzali. Môžu sa cítiť obmedzení absenciou pohlavného spojenia a môže to byť pre nich veľmi ťažké – ale, napokon, prežívajú spojenie myslí a sŕdc. Majú duševné uspokojenie, naplnenie z vedomia, že jeden druhého naplno prijíma, že sa majú radi, a že si pomáhajú na ceste k spáse. Osoba s homosexuálnymi sklonmi, ktorá sa nechce stať praktizujúcim homosexuálom, nemá nikoho. Môže to byť ten najosamelejší život; a srdce ma bolí pre tých neznámych homosexuálne orientovaných, ktorí statočne vedú strašný zápas, sami, len v spoločenstve svojho spovedníka a vyzbrojení iba svojou vierou. Veľmi spolucítim aj s heterosexuálnymi mužmi a ženami, ktorí chceli uzavrieť manželstvo, ale nenašli vhodného partnera. Ich osamelosť môže byť zlá, ale osamelosť žijúceho homosexuála bez vzťahu je horšia.“ (John Kippley, Sex and Marriage Covenant, Liga pár páru, 1991) Autorka je aktivistka
