Vojaci šťasteny
Začína sa to ako béčkový hollywoodsky akčný film. Simon Mann sa narodil v privilegovanej rodine a stal sa z neho dobrodruh – žoldnier. Na rozdiel od správneho druhotriedneho filmu tu však nenájdeme kladných a záporných hrdinov. Len slabé africké vlády, ktoré sa snažia udržať pri moci pomocou zvonku, mnohé z nich skorumpované a nedemokratické, bývalé koloniálne mocnosti a veľmoci, ktoré rady manipulovali situáciu v rozvojových krajinách podľa vlastných potrieb, nadnárodné spoločnosti, ktoré sledujú vlastné záujmy, a žoldnierov, ktorí sa už dnes neobliekajú len do uniforiem, ale aj do drahých oblekov, a ktorých hlavné stany sa nenachádzajú niekde v divočine, ale v klimatizovaných kanceláriách vo veľkých mestách Afriky či Európy. Hlavná postava Simon Mann je synom bývalého kapitána anglického kriketového tímu. Ako sa na mladého muža s výbornou budúcnosťou patrilo, šiel študovať na Eton, exkluzívnu súkromnú školu aristokratov a príslušníkov politickej elity. Po nej nasledoval Sandhurst, prestížna vojenská akadémia, a prirodzený vstup do Škótskej gardy, regimentu pre mladíkov z britskej vyššej triedy. Jeho život však nepokračoval vojenskými prehliadkami pred kráľovskou rodinou, začatím úspešného podnikania či kariéry lokálneho politika a neskôr možno miestom v Snemovni lordov. Mann vstúpil do špeciálnej jednotky britskej armády – SAS, kde rýchlo dosiahol hodnosť veliteľa. Po službe na Cypre, v Strednej Amerike a Severnom Írsku z armády v roku 1981 odchádza – ale len na to, aby svoje bohaté skúsenosti vojaka „zúročil“ v podnikaní. Zo začiatku sa venuje predaju bezpečnostných počítačových zariadení a poskytovaniu bodyguardov bohatým klientom. Začiatkom 90. rokov však zakladá firmu Executive Outcomes, ktorej náplňou činnosti je poradenstvo v bezpečnostných otázkach a „poskytovanie bezpečnosti“. Jej pôsobisko je zo začiatku v jednej z najpriaznivejších krajín – v Južnej Afrike. Juhoafrická republika bola aj so všetkými problémami, ktoré končiaci režim apartheidu prinášal, pomerne stabilnou a prosperujúcou krajinou. Aj napriek nedemokratickému rasistickému režimu a obrovským sociálnym rozdielom bola „vhodným podnikateľským prostredím“. Respektíve, v prípade firiem podnikajúcich v „bezpečnostných službách“, tým najvhodnejším. Nachádzala sa v blízkosti krajín s prebiehajúcimi vnútornými konfliktmi (do značnej miery ich sama živila) a firmy v týchto krajinách zas potrebovali niekoho, kto by dokázal ochrániť ich zariadenia. Tamojšie vlády to nedokázali – naopak, samy si najímali súkromné bezpečnostné agentúry, aby trénovali ich ozbrojené sily či robili „špinavú prácu“. Rovnako to robili rôzne povstalecké skupiny. Executive Outcomes si dokázala vytvoriť veľmi dobrú reputáciu a pôsobila v Angole, neskôr aj v Sierre Leone. Keď v roku 1999 Juhoafrické republika sprísnením zákona obmedzila pôsobenie bezpečnostných agentúr v konfliktoch za hranicami, firma svoje juhoafrické pôsobenie oficiálne ukončila. Zdá sa však, že nie úplne. Javisko Rovníková Guinea je do istej miery typickou africkou krajinou. Donedávna nebola ničím nápadná – po vymanení sa spod kolonializmu sa v nej striedali režimy podľa záujmov zahraničných mocností a vnútorných prepletených etnických a klientskych vzťahov. Brutálne diktatúry zo 70. rokov (počas vlády Masiasa Ngumea bola tretina populácie vyvraždená alebo ušla z krajiny) vystriedala po niekoľkých prevratoch formálne demokratická vláda. Napriek tomu ostáva krajina veľmi uzavretou a hoci sa v nej konajú voľby s viacerými politickými stranami, prenasledovanie politických oponentov, diktátorské sklony prezidenta a veľký vplyv armády nie sú podľa správ zďaleka minulosťou. Onedlho sa majú v krajine konať parlamentné voľby, ktorých sa zúčastní aj hlavný opozičný líder Severo Moto, v súčasnosti v exile. Súčasne sa podľa správ v Rovníkovej Guinei začínajú šíriť informácie o zlom zdravotnom stave prezidenta Teodoro Obianga Nguerma a v armáde je napätie prameniace z nejasnosti okolo jeho nástupcu. Do tejto nebezpečnej zmesi bola nedávno pridaná vysokovýbušná súčasť – v krajine sa objavila ropa. Zápletka V marci bolo v Zimbabwe zadržané lietadlo, na ktorého palube malo byť približne 70 žoldnierov na ceste z Juhoafrickej republiky do Rovníkovej Guiney. V Zimbabwe mali naložiť zbrane a pripojiť sa mali ďalší traja – medzi nimi Simon Mann. Približne v tom istom čase zatkli v Rovníkovej Guinei ďalších 15 mužov, o ktorých tvrdia, že sú predsunutou hliadkou skupiny. Podľa vlády Zimbabwe, Rovníkovej Guiney a Juhoafrickej republiky bolo ich cieľom zabitie prezidenta Nguerma a vládny puč. Prezident Nguerma rýchlo obvinil zo spoluúčasti „britskú, americkú a španielsku tajnú službu a nadnárodné spoločnosti“. Obvinení so svojimi obhajcami tvrdia, že to nie je pravda a smerovali do Demokratickej republiky Kongo, kde mali chrániť diamantové bane. Nečudo – ak by ich na základe obvinení odsúdili, hrozili by im dlhoročné cesty, doživotné väzenie, prípadne až trest smrti. Pravdou je, že vlády Zimbabwe a Rovníkovej Guiney majú dosť vlastných dôvodov na to, aby chceli vidieť obvinených odsúdenými. Argument „zahraničných síl“ bol už mnoho rázy použitý na zakrytie či ospravedlnenie vlastnej nekompetentnosti alebo nedemokratickosti (bez ohľadu na to, že veľakrát boli oprávnené). Vláda prezidenta Nguerma túto „fintu“ použila na diskreditáciu politických oponentov už niekoľkokrát. Na druhej strane, existujú dôkazy, ktoré verziu o pripravovanom prevrate podporujú. Zdá sa, že skupina v Zimbabwe naozaj nakupovala zbrane. Počas procesu sa ukáže, do akej miery je pravdivé tvrdenie o kontrakte v DR Kongo. Omnoho viac však naznačujú kontakty medzi jednotlivými aktérmi údajného puču. Veliteľom skupiny zadržanej v Zimbabwe je Simon Witherspoon z Juhoafrickej republiky, bývalý zamestnanec Executive Outcomes. Simon Mann, jeho bývalý boss, je opisovaný ako „konšpirátor“ a celú skupinu čakal v Zimbabwe. Rovnaké profesionálne pozadie má aj líder skupiny zadržanej v Rovníkovej Guinei Nick du Toit. Dobre známy prípad Nech je už pravda akákoľvek, v neprospech zadržaných hovoria dva fakty – zainteresované vlády majú vlastné dôvody, aby ich chceli vidieť odsúdených, a o nezávislosti súdov od vládnej moci sa dá pochybovať; no čo je horšie, ich prípad by nebol zďaleka jediný. V afrických dejinách je plno prípadov žoldnierskych skupín, ktoré postavili a položili vlády – demokratické i diktátorské. Využívali ich zahraničné vlády (v roku 1977 povedal vtedajší francúzsky minister zahraničných vecí Louis de Guiringaud, že Afrika je jediným kontinentom, kde Francúzsko stále môže „zmeniť tok dejín s niekoľkými stovkami mužov“), nadnárodné spoločnosti, africké vlády, povstalecké skupiny. V nedávnej dobe pôsobili v konfliktoch v Sierre Leone, Kongu, Sudáne... Do médií sa pred dvoma rokmi dostal podobný prípad. V júni 2002 bolo v Tanzánii zastavené lietadlo, ktoré malo smerovať na Madagaskar. Na jeho palube bolo dvanásť žoldnierov, ktorých úlohou mala byť vražda madagaskarského prezidenta a zvrhnutie vlády. Ich veliteľom bol legendárny Bob Denard, vtedy už 70-ročný žoldniersky veterán, ktorý najskôr v službách francúzskej vlády, neskôr pre toho, kto platil najviac, pôsobil v Belgickom Kongu, Nigérii, Angole a bol zapletený do minimálne štyroch prevratov na Komoroch. Korene Afrika je skutočne krajinou, kde sa dá „história zmeniť s pár stovkami mužov“. Počas studenej vojny sa v nej výrazne angažovali veľmoci a svojim klientským režimom poskytovali vojenskú podporu – dodávkami zbraní, tréningom, niekedy aj priamo jednotkami. Po zániku bipolárneho sveta strategický význam Afriky poklesov. Ostalo však jej prírodné bohatstvo, ktoré je lákadlom pre mnohé nadnárodné spoločnosti potrebujúce ochranu či snažiace sa presadiť v politike krajiny svoj vplyv. A ostali aj vnútorné konflikty, kde každá zo strán víta pomoc zvonku. Napriek tomu, že africké armády pohlcujú podstatnú časť tamojších štátnych rozpočtov a vnútri jednotlivých krajín tvoria často najlepšie organizované skupiny (aj z toho vyplýva ich vplyv), na zabezpečenie vnútornej stability nestačia. Vojaci v nich sú často zle platení, majú slabý výcvik, africké krajiny nemajú vlastné vojenské vzdelávacie inštitúty a nedostatočné býva aj vybavenie. Vákuum, ktoré po sebe po konci studenej vojny zanechali zahraničné mocnosti, tak vypĺňajú súkromné firmy. So spomínaným nerastným bohatstvom im vhodnú pôdu poskytuje aj v podstate permanentná kríza a chudoba. Africké spoločnosti nie sú schopné nájsť dostatočné vnútorné zdroje na riešenie svojich problémov, vonkajšie zdroje nie sú dostupné (navyše, vonkajšie záujmy konflikty a problémy často prehlbujú). Bieda a nedostatočný rozvoj občianskej spoločnosti vedú k nestabilnosti politickej moci. Vlády musia svoju legitimitu opierať o silu a to ešte viac oslabuje demokraciu v regióne. Nejde však len o výlučne africký problém. Vlády rozvinutých krajín dodávajú do oblastí potenciálnych konfliktov zbrane, nevystupujú efektívne voči nadnárodným spoločnostiam, ktoré z politickej nestability ťažia, a predovšetkým udržiavajú globálny status quo, ktorý rozvojovým krajinám prakticky neponúka šance riešiť dlhodobé problémy. Okrem toho problém využívania žoldnierov vo vojnových konfliktoch sa neobmedzuje len na Afriku. Sú aj v službách vlád „rozvinutého sveta“ – príkladom je iracká vojna, kde americká vláda najíma súkromné spoločnosti napríklad na stráženie a vypočúvanie väzňov či tréning irackých ozbrojených síl. Neškodné podnikanie? Samotné bezpečnostné služby tvrdia, že ich „podnikanie“ nikomu neškodí, naopak, v určitých prípadoch môže byť prospešné. Dajú sa využiť na „efektívne“ ukončenie konfliktov a keďže si chránia dobré obchodné meno, nenechajú sa najímať na prácu, ktorá by ho mohla poškodiť – režimami porušujúcimi ľudské práva, teroristami a podobne. Skutočnosť však poskytuje dosť dôkazov, že to mnoho ráz nie je pravda. Zásadným problémom je, že súkromné bezpečnostné sily nepodliehajú rovnakým pravidlám ako regulárne armády a nie sú kontrolované demokraticky volenými inštitúciami. Navyše, ich cena je vysoká. Podľa BBC sa mesačný plat jedného žoldniera v Afrike môže pohybovať v rozmedzí od 10 000 do 20 000 dolárov. Tieto prostriedky by sa dali omnoho efektívnejšie využiť na vyriešenie sociálnych príčin konfliktov. A, nakoniec, súkromné bezpečnostné služby pôsobia len na povrchu konfliktov, nedokážu riešiť jeho príčiny. Typickým príkladom je Sierra Leone. Firma Executive Outcomes ako jeden zo svojich úspechov (a argument efektívnosti) uvádza fakt, že v tejto krajine pomohla poraziť rebelov, usporiadať voľby a zaviesť demokratickú vládu. Mesiac po jej odchode však bola vláda zvrhnutá novým pučom – korene konfliktu ostali neriešené, vláda opierajúca sa o vonkajšiu pomoc si nedokázala získať dostatočnú podporu medzi ľuďmi. Africké krajiny, ktoré sa snažia limitovať činnosť žoldnierov, na to nemajú dosť síl. Ich vlády či povstalecké skupiny často samy neodolajú pokušeniu najať si ich a navyše treba počítať s existenciou vonkajších záujmov. Autor je publicista
