Slovenské národné povstanie – nedostatočne cenená tradícia
Rozhovor s predsedom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov doc. PhDr. Kolomanom Vidom, CSc., pri príležitosti 60. výročia Slovenského národného povstania. Ako predstaviť zmysel Povstania človeku strednej alebo mladej generácie? Čo mu dať, aby sa k tomu mohol prihlásiť? - Myslím si, že to bude dlhodobý proces. Nejde len o výchovu v školách, je to celospoločenský problém, v ktorom zohrajú dôležitú úlohu masmédiá a informácie, ktoré poskytujú. Keď si teda všímate masmédiá, napríklad televízie, ako sa k tohtoročným oslavám postavili oni? - Slovenskej televízii by som sa chcel poďakovať. Veľmi nám vyšla v ústrety. Čiastočne nám vyšli v ústrety aj komerčné televízie. Veľmi dobrú úlohu však zohráva rozhlas. Nazdávam sa, že je to inštitúcia, ktorá tému Povstania pokrýva veľmi objektívne.
A pokiaľ ide o politikov? Dostali ste výraznú podporu od niektorého z nich? - Napríklad minulý rok, počas osláv na Hornej Nitre, mal zaujímavé vystúpenie Robert Fico. Je dobré, že myšlienku Povstania tak silno podporil politik z takej vplyvnej strany. A napríklad k našej žiadosti o finančnú podporu sa veľmi seriózne prihlásilo ANO, ale aj Smer. Ostatné strany sa k tomu postavili skôr indiferentne. Tento rok máme však napríklad prísľub podpory aj od predsedu vlády Mikuláša Dzurindu. O čom budú oslavy výročia SNP práve v tomto čase – pätnásť rokov po novembri? - Ja to tak trošku otočím, spýtam sa na vlastné očakávania osláv 60. výročia Slovenského národného povstania. V podstate ide o jeden základný problém: vrátiť dôstojnosť takému významnému historickému činu, akým bolo Povstanie, a pokúsiť sa obnoviť odkaz Slovenského národného povstania hlavne v povedomí mladšej a strednej generácie. Keď hovorím o odkaze, mám na mysli hodnoty, ktoré priniesol. Aké ? - Slovenské národné povstanie bolo o akceptovaní slobody a nutnosti života v slobode v individuálnom aj národnom zmysle. Je to všeľudská hodnota. Pretože inak sa národ správa, ak je pod diktátom nejakej mocnosti alebo nejakého väčšieho celku. A inak existuje a vníma, ak sa riadi svojbytne tým, že rieši svoje problémy – vzhľadom na svoje potreby. V povstaní išlo ďalej o elementárnu solidaritu, o vzájomné si uvedomenie záväzku jedného človeka voči druhému... Počas druhej svetovej vojny sme zažili nenávisť a vražedné vzťahy medzi ľuďmi ako ešte nikdy predtým. Tieto vzťahy sa pestovali aj za pomoci masmédií a propagandy, ktoré tomuto národu pripomínali, že Slovakštát sa so svojimi nepriateľmi maznať nebude. Povstanie ukázalo, že perspektíva Slovenska nie je v strachu a v zabíjaní ľudí, ale v zabezpečení takej existencie človeka, aká mu ako homo sapiens prináleží. Viete, treba si ešte uvedomiť jedno: Povstanie vrátilo Slovákom domov, na ktorý môžu byť aj dnes hrdí. to nie je žiadna samozrejmosť, ak si uvedomíte, v ako štáte v tom čase žili. Povstanie malo vznešené hodnoty najmä z toho dôvodu, že chcelo Slovensko vytrhnúť z fašistickej koalície, ktorú reprezentovalo hitlerovské Nemecko. V tom čase tu bol aj holokaust, organizovali sa transporty do koncentrákov. Zhrniem to do jeden vety: Na Slovensku nie je mnoho demokratických tradícií – Povstaním sa naša krajina stala súčasťou svetového demokratického hnutia. Spomínali ste, že Povstanie bolo zápasom o slobodu človeka a o suverenitu národa. Povstanie viedlo aj k inej závislosti. Nebolo len krokom k suverenite, ale stalo sa krokom, ktorý viedol k Februáru ’48. - Úplná suverenita takej malej krajiny, akou Slovensko je, je ilúziou. Slovensko vždy existovalo vo väzbe s druhými národmi – väčšími a silnejšími susedmi. Naša voľba bola o tom, či sa krajina bude viazať naďalej na fašistické Nemecko, alebo sa pripojí k protifašistickej koalícii krajín. No pozrite sa, išlo aj o intuitívne cítenie. Nie je len tak náhoda, že zo Slovenskej rýchlej divízie sa tvorili partizánske oddiely, ktoré prechádzali na sovietsku stranu. Veď ten Slovák si uvedomoval, že hľa, je tu Slovanstvo, je tu širšia rodina a v nej musí byť nejaké miesto preňho. A ešte je tu potom ďalšia vec. Viete, my každý historický jav musíme hodnotiť z hľadiska jeho času. Povstanie nemožno seriózne hodnotiť iba z pohľadu už prebehnutých dejín. Opakujem, na Slovensku máme nedostatok demokratických tradícií. Povstanie v roku 1944 nás zaradilo medzi krajiny, ktoré si ctia ľudskú dôstojnosť, slobodu a nezávislosť Povstanie sa pred Novembrom ’89 vždy spájalo s istou komunistickou tradíciou aj výkladom dejín. Vôbec, pokladalo sa za súčasť komunistického hnutia. Ako to vidíte vy? - Pokiaľ ide o mňa, idea komunistickej spoločnosti nie je zlá. Ale na to sa ma asi nepýtate. Dnes je v móde zatracovať komunistickú spoločnosť bez toho, aby človek poznal naše dejiny. Bohužiaľ, robí to obyčajne mladšia generácia, ktorá nevie, ako to s touto krajinou vyzeralo do roku 1944. Vtedajšie postavenie mladého človeka bolo na hony vzdialené kultúre. Veľa ľudí nie svojou vinou žilo, povedzme, niekde na lazoch, proste boli odtrhnutí od kultúrnych štandardov a výdobytkov moderného sveta. Keď ma v Nemecku zajali ako 17-ročného chlapca, tak som sa skutočne pozeral dosť otvorenými očami okolo seba a môžem povedať, že sme boli v porovnaní so svetovými sociálno-ekonomicky vyspelými štátmi veľmi zaostalí. Vtedy ste si to takto uvedomovali? - Áno, vtedy som si to takto uvedomoval. A dokonca som si aj niečo iné uvedomil. Predstavte si, že v Torgau, kde sme boli zhromaždení v kasárňach, boli aj iné národnosti. Po oslobodení pod vedením Američanov sa v nich hrali večer národné hymny. Nebolo mi jedno, keď práve z radov našich ľudí bolo cítiť, že ich postoj k vlastnej hymne, ktorá v zahraničí znamená úplnú svätyňu, bol proste taký laxný. Ale vlasť nevchádza do vedomia človeka iba tým, že sa človek niekde narodil. Povstanie bolo aj povstaním obyčajného človeka. Tento človek bol nielen neslobodný, ale aj nespokojný s tým, čo mu dávala táto krajina do života. Veď keby ste to videli z hľadiska zamestnanosti... Počas druhej svetovej vojny bola na Slovensku plná zamestnanosť... - Áno, na poľnohospodárskych prácach, vo vojenských fabrikách atď. – ale vyrovnávať sa kultúrne vyspelejším krajinám ste sa nemohli tým, že ste boli v takomto styku napríklad s Rakúšanmi alebo Nemcami atď. V Povstaní išlo určite o projektovanie hospodárskeho a kultúrneho povznesenia Slovenska, ktoré muselo a malo nastať po vojne. Vrátime sa ešte k samotnému Povstaniu, ktoré vypuklo v situácii, keď sa na Slovensko blížil porážaný agresor. Lebo, naozaj, na územie Slovenska sa blížil dobre vycvičený protivník. Už bol skúsený v zabíjaní, a nielen v zabíjaní. V konfrontácii s ním sú zle vycvičení jednoduchí ľudia takmer bez šance. - Na tomto mieste by som chcel najprv povedať niečo iné. A bolo by dobré, keby si to najmä vaša generácia zapamätala. Pozrite sa, vznik Slovenského národného povstania bol spontánny. Predsa nie je možné, aby jedna skupina, ako napríklad komunistická strana (v oveľa menšom početnom stave ako napríklad HSĽS) len tak vybudila národ k takej spontánnej aktivite, kde ho čaká smrť, kde ho čakajú veľké obete na životoch, kde ho čaká kropenie zeme krvou. Toto bola deformovaná história, keď sa kričalo – len zásluhou komunistickej strany vzniklo Povstanie. Zrejme aj keby tu komunistická strana nebola, tak tie situácie by sa boli odohrali. Potrebné je teraz zdôrazniť dôležitú skutočnosť: K Povstaniu sa spontánne pridala Slovenská armáda. A táto armáda niečo znamenala. Bez nej by povstalci, napríklad aj ja, sedemnásťročný chlapec, ktorý nevedel ešte poriadne strieľať, väčšiu šancu nemali. Slovenská armáda, ktorá už bola skonsolidovaná ako vojenská sila, túto príležitosť Povstaniu dala. Čím si vysvetľujete fakt, že sa na stranu Povstania pridala aj časť vojakov Slovenskej armády? Môj starý otec, ktorý bol na Prašivej ako vojak Slovenskej armády, spomínal, že pri prichytení ich čakal okamžitý trest smrti. - Musela tu byť konkrétna motivácia. Tá, čo som povedal. Tá, ktorá je spätá s existenciou tohto národa. Hovoríte o Povstaní v súvislosti so suverenitou národa. O tom istom hovorí aj iná tradícia. Spomínať si na Slovenský štát ako na obdobie prosperity, jeho idealizácia do predstavy, že Slovakštát bol niečím, čo je dobre zapamätané a čo ľudia prijali úplne, je tiež súčasťou našich dejín. To, čo vy hovoríte, je celkom iná predstava o spomínanom slovenskom štáte. Ako si toto vysvetľujete? - No, ja som toho názoru, že hodnotenie prosperity Slovenského štátu treba vidieť v kontexte vojenského priemyslu, ktorý slúžil ako „kanonenfutter“ hitlerovskej armády. Nehovorme o blahobyte, hovorme o „priaznivom“ období pre slovenský národ, ktorý prvýkrát vo vlastných dejinách mal svoj štát, atď... Vy tiež hovoríte o vlasti, suverenite. - Môj osobný názor je, že nie ľudácky Slovak štát, ale Prvá Československá republika vytvorila základ pre svojbytnosť slovenského národa, a že to, čo tí Slováci podchytili práve za existencie Československej republiky, mohli neskôr prakticky aplikovať aj počas Slovenského štátu. Nie to, čo podchytili v rámci Rakúsko-Uhorska! No dobre, ale poďme k našej téme Hovoríme o takom paradoxe: na jednej strane spomínate spontánny vznik národného Povstania, dokonca to dokumentujete, že sa na jeho stranu pridala aj časť sformovanej Slovenskej armády. Na druhej strane je tu tradícia spomínať si na ten istý slovenský štát v celkom inom duchu – v celkom dobrom duchu... Jeden národ a hneď dvaja kandidáti na jeho suverenitu a hneď proti sebe. - Poviem vám to takto: Povstanie vzniklo, samozrejme, na základe posvätných ideálov. No národný štát sa pridružil k silám, ktoré spôsobili množstvo zla, a niečo z neho potom napáchal aj on. Ja viem, že na tých dedinách, ktoré som poznal, dve tretiny ľudí nesúhlasili so slovenským štátom. Išlo o stredné Slovensko, napríklad oblasť Hornej Nitry. A potom ešte jedna vec. Pozrite sa, tie idey, ktoré sa skrátka pertraktovali nemecko-fašistickou propagandistickou mašinériou, sa v roku 1944 začali rúcať. Tento národ nebol zase taký hlúpy, aby nevidel, že v novom povojnovom usporiadaní musí znamenať viac a niečo iné než doteraz. A to viac znamená, že mu bolo treba otvoriť skutočne aj dvere: aby tí robotnícki chlapci, roľnícki chlapci mali možnosť ísť do škôl. Okrem toho, atmosféra, ktorá vtedy na Slovensku existovala, je vykladaná dosť nediferencovane. Iné pomery boli napríklad na Považí, povedzme v Dubnici a podobne, kde išla na plné obrátky mašinéria zbrojárskeho priemyslu, a iné problémy boli na Kysuciach. Tam išli ľudia ako sťahovaví vtáci už v marci v dobytčích vagónoch niekde na poľnohospodárske sezónne práce, do Rakúska, do Nemecka. A teraz si predstavte tú perspektívu pre život. Keď si spomeniem, ako vyzerala len doprava. Zoberme ako príklad Hornú Nitru. Veď tam bol jeden autobus pre celú Hornú Nitru – čo chodieval na Valašskú Belú. Bolo tam jedno reálne gymnázium, ktoré sa postavilo myslím v roku 1932. Bola tam jedna meštianska škola na celý okres. Dostať sa do učenia, do takého technického, napríklad za automechanika alebo elektrikára a pod. – to už bol výkon. V dedine spod Vtáčnika, z ktorej pochádzam, bola elektrina zabezpečená až v roku 1947. A rádio sa počúvalo na základe akumulátorov. Vlastnil ho jedine učiteľ. Na vlak sa chodilo peši 9 kilometrov. V súčasnosti si najmä mladí nevedia predstaviť, že ten Slovák skutočne mohol mať takýto ťažký život – aj počas Slovak štátu. V rozpätí jednej generácie zmeniť tú existenčnú stránku takmer úplne, to nie je maličkosť. Ako ste sa vy ako sedemnásťročný človek dostali do Povstania? Čo Vás tam pritiahlo? - Môj motív bol triedny. Na takej dedine, viete dobre, existuje pár ľudí, ktorí sú akoby základnými hovorcami. Človek si z nich bral ponaučenia. Ja som išiel do Povstania, hoci otec nesúhlasil – keďže sa bál, že prídem o život. Ďalej, ako chlapec zo štyroch detí som bol v škole skutočne výborný. Ja som sa nikde nemohol dostať – ani na strednú školu, ani na učenie; pochopil som, že nemám perspektívu. No tak som išiel bojovať za spoločnosť, ktorá mi tú perspektívu dala. Ako ste sa dostali do zajatia? - Dostal som sa do zajatia tak, že sme boli v obrannom postavení Partizánskeho, teda Baťovian, no a tam došlo k pretrhnutiu frontu. Naraz sme boli obkolesení, no a ja, ktorý som sedel v okope, som dostal len tri, opakujem len tri dni školenia, ako mám strieľať a granáty hádzať, ako sa mám brániť. Prišiel za mnou jeden čatár ašpirant a ja mu hovorím, pán čatár, ale toto je nenormálne, veď aj zozadu niekto strieľa. A on ešte hovorí, no nič, to možno ešte tam máme ťažké guľomety, a tak sa zastreľujú. Nakoniec sa ukázalo, že cez noc sa nám Nemci, skúsení harcovníci, dostali za chrbát. Napokon zaútočili a rozbili nás na cipmr-campr. No a potom už nič iné, len dvíhanie rúk. Jeden z nás vystúpil s bielou handrou alebo košeľou a ako tam kráčal, kričal na Nemcov – Kammarad, nicht schiessen, da sind Verwundeten – Nestrieľaj, tu sú ranení. No a potom do Nemecka. Do Bilberku nad Labem a to mi zachránilo život, pretože sme boli čerstvou pracovnou silou a akurát bežala kampaň v cukrovare. A vzhľadom na to, že tá zem – Lipsko je posiata aj cukrovarmi aj poľnohospodárskymi plodinami, boli sme vybraní do jedného cukrovaru ako pracovné sily. V zajatí som bol od 10. októbra do 13. apríla, kde ma oslobodila 2. americká armáda. Akú úlohu zohráva, podľa vás, vo vzťahu k Povstaniu katolícka cirkev? - Domnievam sa, že zohrávala horšiu, než by musela. Skúsme to inak. Zohrávala cirkev aj pozitívnu úlohu v samotnom Povstaní? - Pravdaže. Máme dokonca konkrétnych duchovných, ktorí sa Slovenského národného povstania zúčastnili, ktorí sa dokonca zapojili do popovstaleckého partizánskeho boja. A nie je ich málo. V mnohých dedinách videli títo duchovní hromadné vraždy, pálenie ľudí. A tak nemohli inak, len sa zapojiť. A hlavne, počas Povstania nikoho nenapadlo rozdeľovať, že to je katolík, to žid, to evanjelik. Spomínali ste, že na Slovensku si tradíciu Povstania, v porovnaní s inými krajinami, dostatočne neceníme. Dokonca aj v Nemecku sa protifašistickému odboju venuje dnes širší priestor. V čom vidíte príčinu? - Jednou sú politické strany. Druhou príčinou zas je, že v mentalite slovenského národa je naštrbené historické uvedomenie si svojej existencie. Je tu narušené národné povedomie. No ale v predchádzajúcom období sa Povstanie oslavovalo veľmi intenzívne... - Áno, tu ale treba brať do úvahy otázku úprimnosti. Tvrdíte teda, že bývalý režim nevedel dať Povstaniu dostatočnú vážnosť, že jeho význam nevedel dostatočne doceniť? - Tvrdím, že aj v tej dobe dochádzalo k deformáciám významu. Vážnosť mu bola prikladaná, no jeho význam znehodnocoval spôsob osláv. Posuňme sa k inej téme. Ako si predstavujete budúcnosť vašej organizácie – Zväzu protifašistických bojovníkov? Skúsenosť Povstania je generačne limitovaná... - To je pre nás jedna z kardinálnych otázok. Sme si vedomí, že je to náš veľký problém. Odbojári, tvoriaci jadro organizácie, ubúdajú. Priemerný vek našich členov je predsa asi 80 rokov. A to nevraviac o tom, že potrebujeme ľudí, ktorí by boli schopní aktívne v organizácii pracovať. Preto sme sa rozhodli zväz transformovať na občiansku organizáciu, ktorá bude združovať ľudí, čo budú chcieť jej prostredníctvom uchovať odkaz boja proti fašistickej ideológii. Organizáciu chceme omladiť a zároveň využiť aj možnosť kolektívneho členstva pre organizácie, ktoré by s nami boli ochotné spolupracovať. Aký je teda vzťah Zväzu protifašistických bojovníkov k iným organizáciám, ktoré na Slovensku bojujú proti rasizmu či diskriminácii Rómov? - Tento vzťah sa zatiaľ nijak nerozvíjal. Mám dojem, že doteraz sme to podceňovali. S istotou však môžem povedať, že akákoľvek organizácia vystupujúca proti rasizmu, xenofóbii či inej intolerancii je nám blízka a chceme s ňou spolupracovať. Koľko máte členov? - 34 000 rozdelených do 37 oblastných výborov. Vzhľadom na snahu racionalizovať fungovanie organizácie sme niektoré okresy spojili do jednej oblasti. Ako príspevková organizácia dostávame peniaze z ministerstva vnútra a to je každým rokom čoraz menej – aj keď to chápem, aj im sa rozpočet obmedzuje. Konkretizujte však trochu svoje plány na udržanie existencie organizácie v čase, keď v nej už dnešní členovia nebudú fungovať. - Ak sa bude spoločnosť naďalej rozvíjať demokratickým smerom, je možné, že význam týchto organizácií klesne, prípadne že zaniknú. Napríklad českí kolegovia dávajú svojej organizácii budúcnosť do roku 2007 až 2010. A potom? - Proste by sa to vytratilo ako bývalá organizácia legionárov z prvej svetovej vojny. Ale keď sa pozriete napríklad na Francúzsko, kde podobná organizácia na podobných princípoch tiež existuje, má aj v jeho prípade takto časovo obmedzenú existenciu? - Nie, tam je to inak. Do života organizácie boli vtiahnutí potomkovia odbojárov a iní záujemcovia. Ale nás takéto niečo ešte len čaká. A ako hodnotíte šance? - To sa veľmi líši podľa jednotlivých krajov, regiónov. Napríklad pri hraniciach s Poľskom, okolo Starej Ľubovne, sme získali 180 nových členov. V Humennom 120 nových členov. Ale napríklad v Bratislave, kde sme zatiaľ najsilnejší, je činnosť pomerne slabá. Veľmi to záleží na aktivite základných organizácií. A čím si tieto rozdiely vysvetľujete? - Myslím si, že kraje, ktoré sa doteraz liečia z bolestí z druhej svetovej vojny – tam ľudia prežívajú protifašistickú atmosféru úplne inak. Koho pokladáte za partnerské organizácie? S kým sa vám najlepšie spolupracuje? - Najlepšie je to so samosprávnymi orgánmi miest a obcí. Nebyť ich, polovica našich aktivít by tu nebola. A tak to je vo všetkých regiónoch. Vrátim sa však ešte k zmenám, ktoré musíme reflektovať. Naša organizácia by predsa nemohla prežiť, ak by nebrala do úvahy meniace sa medzinárodné prostredie – dnes sú na oslavy ukončenia vojny pozývané i nemecké delegácie, rovnaké gesto musíme urobiť aj my pri SNP. Na tento rok sme na ústredné oslavy v Banskej Bystrici pozývali zástupcov odbojárskych organizácií a veteránov, po vládnej línii sú pozývaní štátnici. S hosťom SLOVA sa zhovárali Ladislav Skrak a Martin Muránsky
