Kráľ Artuš
Mušketieri, upíry, na naše pomery napríklad Jánošík, a veľa iných postáv, príbehov a tém sa, s rozdielnymi časovými odstupmi, niekedy dekád, niekedy len rokov, opakovane objavuje v kinách pre potešenie a pobavenie diváka. Často s nimi prichádza aj otázka, aký význam má neustále opakovanie a napodobňovanie rovnakého. Veľa filmov si zaslúžilo označenie „klasika“ a ich verní fanúšikovia na ne nedajú dopustiť. Preto niekedy, pri vychádzaní z kina, môžeme počuť, že napríklad „starý Monte Christo s Chamberlainom bol oveľa lepší“. Striebrovlasí pán, ktorý si takto uľavil pred dvoma rokmi, mal určite svoje argumenty a názor svojej generácie, ktorú „starý Monte Christo“ zaujal väčšmi, ako jeho novšia podoba oslovujúca dnešných, najmä mladých divákov. Tak ako sa menia časy, menia sa i diváci. Pri filmoch recyklujúcich tie isté námety sa veľmi dobre ukáže tvár doby a vkus. Mnohí si pamätáme tichých svalnatých mužov, za ktorých v osemdesiatych rokoch hovoril guľomet a nikto ich nevedel zahrať s takou bravúrou ako guvernér Schwarzenegger a Stallone. Spomenieme si aj na nedávno zosnulého Ronalda Reagana, ktorý práve vtedy rázne vládol Spojeným štátom a mnohé z neho sa odrazilo v spomínaných filmoch, mnohé z filmov sa odrazilo v jeho vláde1. V 90. rokoch sa s opakovaným potopením Titanicu vynoril menej svalnatý, ale naopak veľmi citlivý hrdina a zamiešal diváckym vkusom a ženskými ideálmi. Dnešok patrí znovu iným hrdinom a tí sa menia s rýchlosťou, s akou sa striedajú generácie a trendy. Možno sa zhodneme na tom, že tie dnes majú veľmi naponáhlo. Legenda o kráľovi Artušovi, okrúhlom stole s jeho mečom a inými doplnkami má tiež svoje generačné podoby. Z času na čas sa v televízii objaví jej veľmi štýlová, potemnelá a vskutku monumentálna podoba nakrútená vo Veľkej Británii osemdesiatych rokov pod názvom Excalibur (1981, r. John Boorman). Čitatelia, pamätajúci túto éru, možno nájdu mnohé, čo s ňou mal film spoločné. Dovolím si napomôcť, že pri kormidle Albionu bola železná lady Thatcherová a niečo z nej sa vo filme nájde. V nasledujúcom desaťročí sa príbeh vrátil v podobe Prvého rytiera (1995, r. Jerry Zucker) a miesto mýtov, mágie a Svätého grálu sa sústredil na milostný trojuholník Artuša, Lancelota a Guinevery. Môžeme, no nemusíme to brať ako komentár k pokleskom trápiacim prezidenta Clintona. Do konca tisícročia sa do Camelotu vrátil kreslený film Quest For Camelot (Hľadanie Camelotu, 1998, r. Frederik Du Chau), alebo veľká, mágiou a hviezdami naplnená, televízna podoba s názvom Merlin (1998, r. Steve Baron). Odrážala silu televíznych spoločností, ktoré sa začali púšťať do drahých a náročných produkcií. Dnešok praje najmä historickým filmom. Realita akoby tlačila tvorcov k hľadaniu v dejinách. Spomeňme si na úspech Gladiátora, filmy ako Posledný samuraj, Návrat do Cold Mountain, čerstvú Tróju, orientačne na Pána prsteňov, čo síce nie sú dejiny, ale pán Tolkien, filológ, do neho vtlačil nemálo zo svojich znalostí dejepisu. Kráľ Artuš sa oddeľuje od nánosov mýtov, ktoré sa naň nalepili v časoch stredoveku. Tak, ako v Tróji chýbajú bohovia, v Kráľovi Artušovi nie sú kúzla, panie z Jazera ani Svätý grál. Vracia sa v čase späť, približne tam, kam patrí. Úvodný komentár nám vysvetlí, že najnovšie objavy historikov dokazujú, že udalosti a osoby, okolo ktorých sa legenda rozvinula, žili okolo roku tristo. V časoch vädnúcej slávy Ríma, rozkvitajúceho barbarstva a nástupu kresťanstva bol Artuš správcom Británie, ťažko udržateľnej Rímskej provincie. Práve tento zdanlivý ústupok tradičnej predstave o príbehu má veľa pozitívneho a módneho. Sandálový film sa úspešne vrátil s Gladiátorom a Trója, pripravovaný Alexander Veľký a Hanibal i Kráľ Artuš reagujú na tento úspech. Dejinný zvrat môže mať tiež svoju aktualitu. Ďalej stretnutie rôznych kultúr vytvára vo filme pestrú zmes vychádzajúcu v ústrety rôznemu vkusu divákov. Prítomná je rímska majestátnosť z Gladiátora. Barbarskí Sasi s imidžom bezdomovcov sú podobne hulvátskou cháskou ako Škóti v Statočnom srdci. Kopti, prapôvodní obyvatelia, sú lesní ľudia ovládajúci staré múdrosti v elfskom štýle. Veľa napovedá spôsob, akým sa zdobia, ako strieľajú z luku, behajú a vedie ich gandalfovský Merlin. Podobne rôznorodosť Artušových rytierov má niečo zo spoločenstva prsteňa. Každý je iný, každý má svoju úlohu. Myslím, že divákov s náročným vkusom pre zinscenovanie bitiek môžem potešiť. Spomínaná rôznorodosť a zároveň podobnosť s dobrými vzormi sa prejaví na plátne. Dovoľte mi ešte pripomenúť, že oná podobnosť síce skúsenému oku divák neunikne, nie je však nijako prehnaná a všetky strany majú vlastný charakter. Späť do bitky. Bitky nie sú veľké v zmysle masovosti, ale ich dynamika, príležitostná nápaditosť a nevyhnutný naturalizmus naznačujú, že v posledných rokoch má Hollywood veľa dobrých kameramanov, choreografov, dizajnérov a iných profesionálov na tieto scény. Ústupkom, možno negatívnym, je príležitostné skĺznutie k fantastickejšej štylizácie, pričom niekde tvorcovia proklamujú skôr historický prístup. O tom svedčí napríklad spomenuté historické zasadenie príbehu, koncepcia reklamnej kampane a občasné záblesky historických reálií v prvej tretine filmu. Neskôr už ubieha v intenciách vlastnej pseudohistorickej filmovej reality a otázka vierohodnosti je nepodstatná. O čom to tak stručne je? Artuš (Clive Owen) je správcom Británie v službách Ríma. Jeho rytieri sú pre svoje výnimočné vojenské kvality prameniace v príslušnosti k podrobenému ázijskému kmeňu nedobrovoľne tiež v službách Ríma a ochraňujú jeho záujmy ako Artušova družina. V deň svojho prepustenia sú poverení riskantnou misiou hlboko na územie ovládané odbojnými Koptmi vedenými Merlinom (Stephen Dilaine) a aby to nestačilo, krajinu začali plieniť Sasi. Úlohou Artuša a jeho verných je zachrániť chlapca privilegovanej rodiny, s ktorým má sám pápež ďalekosiahle plány. Zo záchrany rodiny sa rýchlo stane väčšia humanitárna akcia, pretože Artuš nemieni miestnych vydať napospas Sasom. S veľkosťou Artušovej šľachetnosti stúpa aj riziko a problémy. Zhodou náhod sa medzi zachránenými objaví Guinevera (Kiera Knightley, jediná známejšia tvár vo filme). Ona sa stáva spojením Artuša s Merlinom, čo zamieša politickou situáciou, zatiaľ čo Sasi sú stále bližšie. Režisér Antoine Fuqua sa s problémom nebezpečnej evakuácie civilov skupinou ostrieľaných bojovníkov stretol pri režírovaní Sĺz slnka (2003) a podaril sa mu celkom zaujímavý film s príjemne civilným Bruceom Willisom. Pri hodnotení jeho aktuálnej práce musíme zohľadniť možno oveľa dôležitejší faktor než jeho režisérske umenie. Tým je producent Jerry Bruckheimer (Armagedon, Pearl Harbor, Piráti Karibiku) stojaci výlučne za vysoko rozpočtovými trhákmi, ktoré občas diváka rozladia sentimentom, pátosom a vkus urážajúcimi schémami. Dobrou správou je, že podobne ako v Slzách slnka, aj teraz sú hlavný hrdina a jeho družina pestrou a sympatickou zmesou charakterov. Ich veselé škriepky sú celkom zábavné a vďaka nim som ja osobne mal z filmu dobrý dojem. Ďalšou dobrou správou je, že aj ostatné postavy sú zaujímavé. Prostredie a počasie Británie, prevládajúce chladné farebné tóny obrazu a drobné pozostatky Artušovských mýtov vytvárajú chladnú a tajomnú atmosféru veľmi blízku tomu, čo sme mohli vidieť na začiatku Gladiátora. Výstavba príbehu a jeho realizácia nemá slabé či nudné miesta. Presnejšie – to, ako sa príbeh vyvinie, nám začne byť jasné až tak v polovici filmu. Autor dialógov mohol trochu šetriť slovami ako sloboda, povinnosť, oddanosť... To by však nebol film Jerryho Bruckheimera. V porovnaní s jeho ostatnými veľkofilmami však považujem Kráľa Artuša za jeden z najpodarenejších. Autor je študent filmovej vedy 1) Prezident Reagan svojho času komentoval nejaký medzinárodný incident slovami: Po tom, ako som včera večer videl Ramba, viem, čo urobím, keď sa toto stane nabudúce.“ (Voswinckel, T.: Dumb Movies for Dumb People? - Political Attitude in the Action Cinema, University of Salford 2002, s. 10)
