Krčmová reč
Papiera a žurnalistickej invencie je na dnešnom pestroneprehľadnom Slovensku stále habadej. Lovci a zberači prudkovznikajúcich a väčšinou krátkodychých printových kultúrnych výčinov a počinov sa rok čo rok majú na čo tešiť. Naozaj neuplynie rok bez toho, aby niekto nezaložil nejakú tú (svoju) tradíciu. Správne, veď Slovensko je skutočne krajinou absentujúcich alebo prerušovaných tradícií. Zdá sa však, že ani tento spôsob antikoncepcie veľmi nezaberá, pretože neúnavne sa rodia nové a nové periodiká. A rodia sa buď mŕtve alebo len na pár mesiacov. A kultúrne inštitúcie bez rozmyslu (nerozmysel je asi sprievodným znakom mladíckeho nadšenia) ládujú prachy do novorodenecky neduživých, no vraj intelektuálne náročných tlačovín. Nikto z kompetentných sa nebude zamýšľať nad kvalitatívnymi sinusoidami Romboidu, nad anorexiou RAKa či nad mesačníkom Revue svetovej literatúry, ktorý môže výskať od nadšenia, ak sa mu podarí vyjsť trikrát do roka. Nikto neuroní slzu nad mŕtvym Kultúrnym životom, ktorý chvíľu vytváral dojem, že by mohol nadviazať na svoj vlastný pokus o vybudovanie akej-takej tradície. Nie, Slovákov nijaká tradícia nezaujíma. Imponuje im skôr plač nad nedostatkom tradície. Asi tento nedostatok ich neúnavne vháňa do zakladania nových a ešte novších začiatkov tradícií s pochybnou perspektívou. Aká bude perspektíva ambiciózneho projektu, ktorý sa pod značkou K&S dostáva do rúk už spomínaných lovcov a zberačov? To sa dá, bez hlbších vešteckých schopností a skúseností, pomerne ľahko predpovedať. Čudujem sa len tomu, že zrelé hlavy, ktoré spomínaný projekt sklincovali dokopy, sa tvária, ako keby nepoznali miestne pomery, možnosti, mantinely. Verejnosť balamutia víziou slovenskej mutácie kultúrnych príloh veľkých západných denníkov. Nuž, je mi ľúto, ale slovenská verejnosť nie je taká sprostá, aby uverila, že sa tu podarí vytvoriť obdobu knižnej prílohy ňujorských tájmsov. A tí, čo vidia do zákulisia zasa veľmi dobre a veľmi trpko vedia aj to, že každé takéto alebo každé ďalšie ktovie ktorému bohu milé kultúrne printové gesto odčerpáva štátne peniaze iným periodikám, zúfalo zápasiacim o vlastnú tradíciu. Spravodlivé by bolo, keby ani jeden časopis nedostal štátnu podporu. Potom by sa ukázalo, že Slovák nemá nijakú potrebu kultúry. Štát vlastne kultúru svojim občanom, za ich peniaze pravdaže, doslova nanucuje. Keď sa už proti tomuto mechanizmu nanucovania nič podniknúť nedá, tak prečo tie financie nepoužiť racionálnejšie, napríklad na zveľaďovanie už existujúceho? Výsledkom večných nových začiatkov je potom úpadok ako-tak osvedčeného a produkovanie papierovín, ktorých život je nezriedka kratší než motýlí. Nehovoriac o tom, že do novovznikajúcich „book reviews“ bude opäť raz usilovne prispievať tá istá hŕstka dvadsiatich autorov, ktorí aj doposiaľ prispievali takmer do úplne všetkého v posledných rokoch dostupného. Aby sa nuda znásobovala a recyklovala. Na tomto smetiskami, burinou, kriminálnikmi, frustrovanými prodekanmi, ľahostajnosťou, fundamentalizmom a polovičatosťami zasvinenom Slovensku. Pokračovania (asi) budú nasledovať…
