Nesmrtelnosť a kultúra
Vytváraním diela si zabezpečujeme nesmrteľnosť. Kde bude pripomínané naše meno, tam budeme my, lebo meno je základným konštitutívnym prvkom našej osobnosti. Keď zanikne meno, zanikne aj bytosť. Takto myslí staroveký Egypt. Symbol a horizont „Teze, kterou bych chtěl na příkladu Egypta vyložit, zní takto: kultura ve svých centrálních a normativních, zavazujících aspektech a motivech není ničím jiným než symbolickou realizací širokého horizontu, bez něhož lidé nemohou žít.“ Týmito slovami vovádza egyptológ a kulturológ Jan Assmann čitateľa do ústredného problému svojej malej štúdie Smrt jako fenomén kultúrní teorie. V citovaných slovách hneď na začiatku zaráža nepatrné, ale zaužívané tvrdenie: nie je ničím iným, než. Karel Skalický ho nazýva redukcionistickou formulkou. Ten, kto ju používa, redukuje široké významy pojmov na úzko profilované. Kultúra predsa nie je len symbolickou realizáciou niečoho, čo Assmann nazýva nejasným termínom „široký horizont, bez ktorého ľudia nemôžu žiť“. Kultúra nemusí byť vôbec symbolická a „široký horizont“ môže byť v skutočnosti ešte širší, osobitne, ak sa o niečo nižšie dočítame, že sa budeme zaoberať „mohutným horizontem paměti a zaslíbení, jež se sice nerozpíná až k zásvětí, zato se ale vztahuje na řetězec generací.“ Je pravda, že ľudia sú takýmto horizontom obklopení, čo sa však potom chce povedať slovami: symbolická realizácia tohto horizontu? Veď symbol plní zastupujúcu úlohu, pri ktorej viditeľným znakom dochádza k spojeniu (gr. symballein, dávať dohromady) s neviditeľnou skutočnosťou. Symbolicky nemožno nič realizovať, nanajvýš sprítomňovať, reprezentovať. Tak napríklad štátne symboly zastupujú reálny štát, hoci samé osebe štátom nie sú, a štát ako taký má svoju vlastnú realitu, hoci: kto videl štát? Štátnym symbolom nerealizujeme – ani len symbolicky – štát, ale ho kvázi sprítomňujeme, zhmotňujeme (realizovať a zhmotniť nie je to isté!). Ak sa však vrátime k nášmu „horizontu pamäti a zasľúbenia“, môžeme sa pýtať, ide tu o realizáciu beztak reálneho horizontu, čo vedie ad absurdum, alebo máme do činenia so symbolizáciou tohto horizontu, tzn. utvárame z neho symbol odkazujúci nás na inú, za-horizontálnu realitu? Horizont alebo orbis finiens je ob-zorom, tým, čo ešte ako posledné vstupuje do nášho zorného poľa; teda to, čo je ešte stále viditeľné, ktoré nás vskutku obklopuje. A toto obklopenie je pre nás samozrejmé. Čo sa však deje, ak Assmann vysvetľuje tento horizont generačne? Pre človeka je generačným horizontom jeho rodina (rodičia, starí rodičia, prastarí rodičia, jeho deti, vnuci či pravnuci – málokedy je to širšie). Ale aj prastarí rodičia mali svojich prastarých rodičov, po ktorých teraz ostal nanajvýš hrob. A práve hrob je tým, čo zaujíma Assmanna. Smrť – meno – pamäť Hrob, pohrebný rituál, mumifikácia, epigram – toto sú symboly, ktoré nás vedú za náš horizont. Zaiste nejde o jediné symboly, veď i fotografia plní túto úlohu, i napísaná kniha, namaľovaný obraz, skomponovaná hudba, a ak budeme trochu scientistickí, tak aj naša génová výbava. Utváraním kultúrnych diel (myslím, že tu možno bez obáv zahrnúť aj biologickú reprodukciu) implicitne vpisujeme do hmoty slová: áno, boli sme tu. Podľa Assmannovej tézy je kultúra explicitným vyjadrením tejto túžby ostať v pamäti. Je možné, že to tak bolo v myslení Egypta. Avšak je to tak aj v iných kultúrach? V našej západnej kultúre? Umelec by bol veľmi rád, keby vedel, že jeho dielo bude po dlhé stáročia pripomínané, že prežije a že mnohé generácie sa ním budú inšpirovať. Ale vie o tom v čase, keď dielo vytvoril? Marina Cvetajevová to povie za nás: „Jediný soudce: budoucnost.“ A dosť. Umelec, tvorca nie je arbitrom, ktorý zabezpečuje prežitie diela. To nebol Homér, ktorý určil tak skvelú budúcnosť svojmu dielu, to nebol Bach, to nebol Rembrandt. Dielo prežilo, s ním aj meno autora – prežil však sám autor? Tvoril dielo vo viere, že v ňom ostane reálne zvečnený? To sotva. A tu Egypťan vyhlási: kým zaznieva meno, jestvuje aj pomenovaný. Čo je však potrebné pre to, aby bolo meno zachované čo najdlhšie? Meno (rn) bolo pre Egypťanov dôležité pre prežitie osoby po smrti. Stačilo z náhrobku odstrániť meno a zomrelej bytosti bola odňatá existencia. Ale nielen ono bolo všetkým; človek musel žiť spravodlivo a vykonávať spravodlivosť (maat), aby tak dosiahol blažený stav ba (oživenie, animácia, zobrazené ako vták s ľudskou hlavou) a ach (premenený duch, alebo ako píše Assmann: status „mocného zemřelého“, ktorý má dokonca vplyv na žijúcich). Budúce generácie mali teda moc rozhodnúť, kto si zaslúži ostať v pamäti a naďalej existovať. Ale podobný postoj sa paradoxne objavil aj v západnom myslení a dokonca v súčasnosti, hoci trochu modifikovaný pre kresťanskú kultúru. Paul Ricoeur píše: „Jediný posmrtný život, z hlediska empirického a historického, je život těch, kdo budou žít i po mé smrti. S tímto tématem posmrtného života druhého a v druhém se ale stále ještě pohybujeme v horizontu žití. Co učiním se svými mrtvými v mé paměti? To je problém žijícího vůči těm, kdo už nežijí (...) Tím, že se promítám do druhého, který mne přežije, do svých potomků a přátel, se s předstihem podílím na úkolu paměti, jako bych v jakémsi předběžném budoucím čase přežíval svou smrt. To mne ale nesmí svést k obrazotvorbě mého vlastního posmrtného života.“ Ricoeurovi teda nestačí ostať v pamäti druhých, to nazýva horizontálnym predĺžením života. Oproti nemu stojí iné predĺženie, v ktorom život „překračuje sebe sama vertikálně ,do Boží paměti´“. Ricoeur si tu vypomohol biblickým jazykom, osobitne ide o Ž 8,5. Prisudzovať Bohu pamäť je však silný antropomorfizmus. Ricoeur sa o nesmrteľnosti (alebo skôr o vzkriesení) vyjadruje predovšetkým ako náboženský človek a citát nepochádza z akademického diela. A keďže náboženská reč, ako na to poukázal Richard Schaeffler, je nepropozičná, teda nemá charakter tvrdenia, možno v nej tento antropomorfizmus akceptovať. Tri obrazy smrti Ale vráťme sa do Egypta. Na pozadí spomínaných predstáv rozvíja Assmann opis troch obrazov smrti: (1) smrť ako nepriateľ, (2) smrť ako návrat a (3) smrť ako tajomstvo. Smrť ako nepriateľa (1) zastupuje v egyptskom mýte (mýtus mal napokon niekoľko variánt) Sutech (Seth), ktorý zabíja (ide o podlú vraždu) svojho brata Usira (Osiris). Mŕtveho Usira objaví jeho sestra a manželka Eset (Isis) a podarí sa jej oživiť mŕtveho manžela, dokonca s ním aj otehotnie a porodí mu syna Hora. Usir sa navracia k životu (stáva sa ach, mocným mŕtvym) a vyzýva pred súd svojho vraha. Usir spor vyhrá a stane sa vládcom podsvetia. Toľko mýtus. A s mýtom súvisí mumifikácia, ako pokračuje Assmann: balzamovanie je symbolom súdneho procesu. Mŕtvy zomrel, ale len prvou smrťou. Po procese ho čaká buď blaženosť alebo druhá smrť. Mŕtvy usiluje o svoje „ospravodlivenie“, pričom sa váži jeho srdce. Ak je srdce na váhe priťažké, zožerie ho obluda, ktorou je vlastne Sutech (obluda i žalobca). V prípade, že bol mŕtvy uznaný spravodlivým, navracia sa k životu, lebo „spravdelnost je principem překonávajícím smrt.“ Len spravodlivý si zaslúži, aby bol uchovávaný v pamäti. Smrť ako návrat (2) je symbolizovaná rakvou, ktorá predstavuje matku (na rakvách je zobrazená bohyňa nebies Nut), v ktorej sa mŕtvy opäť narodil. Nápisy podobné epigramom hovoria: „Tvá [pozemská] matka tě deset měsíců nosila, tři roky tě kojila. Já tě nosím neurčený čas, nikdy tě neporodím.“ Smrť ako návrat je teda návratom do materského lona. Tento návrat je zvýraznený ako napodobňovanie kolobehu Slnka. Avšak: „Vstoupení do matky neznamená trvání, nýbrž nesmrtelnost. Zemřelý získává v tu chvíli podíl na životě bohů, jenž spočívá v nepřetržitém koloběhu přes práh života a smrti.“ Ale v Egypte je ešte posledný obraz smrti – totiž ako tajomstva (3). Mŕtvy, ktorý berie na seba úlohu Usira sa sám Usirom nestáva, ale ho len napodobňuje. Napriek tomu je jeho smrť zahalením, posvätnom, za ktoré nik živý nesmie. Tajomstvo má v Egypte transcendentný význam, smrť je najvyššou formou posvätna, ktoré nesmie byť rušené. Preto má kult mŕtvych vyššiu hodnotu ako život pozostalých, preto mali, podľa Assmanna, hrobky charakter chrámov vybudovaných z kameňov, kým kráľovské paláce boli z obyčajných tehál. Pohrebný rituál býval v Egypte dlhý, v bežnej reči povieme: trval celú večnosť. Zmysel predlžovania bol jasný, čo najviac predĺžiť „súdny proces“. Egypt bol aj pre Grékov chronotopom, „místo s vlastním během času“, kde platí: „nic neubrat, nic nepřidat, nic nezměnit.“ Egypt so svojou kultúrou sa Assmannovi javí ako najveľkolepejší protest proti smrti. Napokon, veď je egyptológ, nie? Smrť a kultúra Assmannovu knihu dopĺňa text známeho historika kultúry Thomasa Macha Smrt a truchlení v kulturologické perspektivě. Macho si uvedomuje, že „smrt je nepoddajné téma“. Kým pri tzv. rites de passage máme mentálnu reprezentáciu (Macho spomína narodenie, sexualitu, chorobu), pri smrti nám uniká. Našu vlastnú smrť sme ešte neprežili. Hovorenie o smrti je, podľa Macha, skôr hovorením o smrteľnosti. A pomáha si pritom citátom z Voltaira: „Lidé jsou z živých tvorů jediní, kteří vědí, že zemřou.“ Teda vedenie o smrteľnosti je to, čo sa, podľa Macha, objavuje ako jediné konzekventné hovorenie o smrti. Smrť druhého človeka sa preň stáva jedinou dostupnou skúsenosťou smrti ako znie aj názov Landsbergovej knihy, na ktorej tvrdenie sa Macho odvoláva. Landsberg v nej tvrdí, že to nie je smrť, ktorá je „prítomná v neprítomnosti“, ale mŕtvy. Macho dodá: jeho mŕtvola. Táto mŕtvola má však tvár, dobre známu tvár. Ešte pred chvíľou živé je teraz nemé a nehybné. Mŕtvy sa stáva obrazom predtým živého. Podľa Macha práve to viedlo k početným úsiliam o zachovanie tela zosnulého, osobitne v egyptskej kultúre. Objasnenie tézy, ktorú si v úvode predsavzal riešiť Assmann (a napokon dospel len k nejasnému: „Prozkoumat tuto oblast by bylo jedním z úkolů kulturologické thanatologie – kdyby jednou vznikla.“), dovádza ku koncu Macho tým, že obrady súvisiace so smrťou považuje za „techniky, které nadále zůstávají integrální součástí celého souboru kultúrních technik; mýty se z tohto hlediska jeví jako projekce, jež dávají procesu smysl.“ A tu dochádza k svojej kulturologickej téze, že vždy záleží na tom, aký mýtus si tá-ktorá kultúra zvolí: buď mýtus o neschopnosti nesmrteľnosti, alebo o neschopnosti smrteľnosti. Machov záver teda spočíva na mienke, že sa k mŕtvym i k vlastnej smrteľnosti staviame podľa toho, či veríme buď v definitívnu smrteľnosť človeka, alebo v jeho posmrtný život. A podľa tohto výberu budeme alebo nebudeme budovať aj vlastnú kultúru. Trúchlenie a postupné strácanie sa živého a mäkkého tela a jeho premena na kosti, znaky a mená je len praktikou zabúdania. „A nakonec je říše mrtvých zapečetěna stejně úspěšně jako paměť pozůstalých.“ Autor je doktorand na Katedre filozofie Trnavskej univerzity (Jan Assmann: Smrt jako fenomén kultúrní teorie. Obrazy smrti a zádušní kult ve starověkém Egyptě. Vydal Vyšehrad, Praha 2003. Preložila Radka Fialová.)
