Viditeľná v stotožnení
Kto je prvá dáma súčasnej slovenskej poézie? O tom ešte nie je rozhodnuté. Nie azda preto, že by to bolo predčasné. To teda nie je. Možno, že už je aj prineskoro. Pár rôčkov, a nebude už vôbec významné, či sa v našich hájoch nájdu nejaké tie stúpenkyne Orfeovho remesla. Možno práve preto by bolo záhodné potajme a neoficiálne dakoho za tú prvú dámu slovenskej lyriky vyhlásiť. Akademická literárna kritika sa s väčšími i menšími výhradami zhoduje na tom, že prvou dámou by mohla byť Mila Haugová. Jej obraznosť je nesporne pozoruhodná, nápadná, rozlietavajúca sa všetkými smermi. Atomizácia, fragmentarizácia pokročilého stupňa. Básne jej prvých niekoľkých kníh (ešte) vykazujú aj akúsi architektonickú stmelenosť. O tých novších a najnovších to nemožno až s takou istotou vyhlasovať. Nemám nič proti tomu, aby Mila Haugová, po toľkých rokoch usilovnej a odvážnej básnickej práce, zasadla na pomyselný trón prvenstva, no niečo mi našepkáva, že mozaika excelentnosti jej poézie nie je úplná. Akoby niekde v rohu bola poškodená, nedoplnená, štrbavá. Neviem to presnejšie pomenovať, pohybujem sa len v rovine tušení. V akejsi interpretačnej hmle. A možno práve to bolo zámerom „neskorej Haugovej“ – interpretačne miasť: uvedomujete si, že sa pohybujete po labyrinte, no chýba vám pevnosť múrov a identifikovateľnejšia pravosť uhlov. Možno práve v tej mäkkosti, amorfnosti a štrbavosti spočíva čaro jej písania. Ktožehovie? Stále teda dumám, či radšej nenechať dosadnúť na spomenutý trón nejakú (tú) dámu bez jednorožca, dámu, ktorej literárny hlas zaznieva s kamenn(ejš)ou istotou. Nóru Ružičkovú ktosi považuje za princeznú slovenskej poézie. Neviem, čo (už) taká funkcia „princeznovstva“ obnáša, isté však je, že na trón hviezdička na čele, črievičky, čipky a šatičky stačiť nebudú. A táto mladá poetka, ktorú, poznám, samozrejme, len veľmi povrchne, by o tú hviezdičku ani o trón asi veľmi nestála. Ružičková však, pravdu povediac, nebola druhá, ktorá mi po Haugovej prišla na um. Spomenul som si na ňu náhle a spontánne, len kvôli tomu princeznovstvu; ako druhá kandidátka mi napadla Dana Podracká. Skôr však ako sa zavenujem Podrackej, spomeniem niekoľko mien len preto, aby neostali nie v hanbe, ale nespomenuté, keď už takto zoširoka začínam, všakže: Jana Pácalová, Mária Ferenčuhová, Katarína Kucbelová, Anna Snegina, Anna Amadina. Sú to mená z kráľovninho dvora, ich majiteľky poletujú okolo (polo)prázdneho trónu prvej dámy slovenskej poézie s viac či menej (ne)čitateľnými, (ne)ujasnenými, (ne)vyhranenými ambíciami. Toľko k nim. Keďže uprednostňujem čítanie pevných, strohých, priezračných a priamočiarych básní, Podrackej poézia, po stránke formálnej, nie vždy však aj obsahovej, mi nespôsobuje vážne labyrintické vertigo. Rád by som jej onen trón prvodámovstva prisúdil, uvedomujem si však, že by to bolo vyjadrením len mojej osobnej estetickej preferencie, a že by sa mi asi nepodarilo naverbovať dostatočne početný tábor poddaných. No a v neposlednom rade: s niektorými filozofickými, či, panebože, historickými inšpiráciami našej zrelej poetky sa ani ja neodvažujem stotožňovať. V najnovšej zbierke, ktorá do knižného sveta vplávala pod názvom Kazematy, som našiel napríklad takúto, pre mňa znepokojujúcu (a v konečnom dôsledku nepochopiteľnú) narážku: „Ďakujem ti, Pane, za dar zármutku,/ ktorý ma doviedol až/ za plechové dvere popraviska,/ kde sme si obesili prezidenta,/ a kde sú dnes klietky pre psov.“ (Popravisko prvého prezidenta, s. 20) Ak Podracká myslí na toho prvého prezidenta, na ktorého ja, potom by som bol – ako čitateľ – radšej, keby som nemusel čítať vôbec nijaké básne s historickým kontextom. A nejde len o inkriminovaného prezidenta a jeho historický (ne)čas (mimochodom, nebolo by zlé, keby si poetka, ak už musí na témy dejín a politiky za každú cenu básniť, zachovala väčšiu chladnokrvnosť a nechala sa prípadne inšpirovať dôkladnými dielami takých historikov ako Ľubomír Lipták /Storočie dlhšie ako sto rokov/ či Ivan Kamenec /Hľadanie a blúdenie v dejinách/ ), ale o – pre mňa – naozaj nepochopiteľnú potrebu dotýkať sa prostredníctvom poézie takého či onakého mýtu nahromadeného okolo tej či onej politickej osobnosti. Snívam o tom, že sa raz dožijem dňa, keď už nebude vznikať nijaká spisba oslavujúca politické osobnosti a oslabujúca kvality literárneho výkonu. Odhliadnuc teda od toho, čo je v Podrackej poézii škrípavé, politicky priveľmi jednofarebné, a preto aj akési spazmatické, ako keby poetka na okamih vypadla z vlastného konceptu nezávislej básnickej obrazotvornosti, zbierka Kazematy ponúka presvedčivú surreálne-existenciálnu, esteticky príťažlivú poéziu: „Zdá sa mi nevýslovné, že ešte trvám/ vo vlastnom tlkote srdca,/ po polnoci/ môžem spomedzi stehien vypúšťať hmlovinu,/ zachytiť sa o zlatý kvapeľ a letieť/ rojom iných svetov,/ o ktorých kráse/ nevieme nič.“ (Život je rozhovor a sen, pán Heidegger, s. 32). Veru, neporovnateľne radšej čítam takúto komornú, intímnu Podrackú než monumentálnu, historizujúcu, politizujúcu, bardskú. S obľubou sa vraciam k veršom jej debutu Mesačná milenka (1981): „Ktosi pod podlažím/ ma rozkrádal, neviditeľnou rukou/ bral najdrahšie veci z tohto lomu ako z vreca/ a poľahky si zariaďoval prázdny byt/ svojho manželstva.“ (Spredmetnenie, s. 55) Pôsobivé, však? Tak trochu slovenská Szymborska? Spomenuli sme poetkin k verejnosti sa obracajúci básnický postoj, aj jej „dolovanie“ z intímnych krajín. Ďalšou rovinou zbierky Kazematy je pokus o včlenenie sa do istej básnickej tradície. Podracká skladá jemné pocty Vlastimilovi Kovalčíkovi, Zbigniewovi Herbertovi, Borisovi Pasternakovi... Popri týchto portérových skicách sa však neprestajne vynárajú nie vždy najšťastnejšie riešené odkazy na aktuálne politické udalosti (bombardovanie Srbska, zrútenie sa newyorských Dvojičiek...). Opakujem: pre mňa je poézia Dany Podrackej najsilnejšia tam, kde sa ponára do problematiky nenápadných, no veľkých drám ženského tela, partnerského vzťahu, vyjadrovania totožnosti: „Oddelila som sa od všetkého,/ čo by mohlo pripomínať studňu,/ čierny strom s hniezdom alebo výlučné/ nápoje zakázanej lásky, som viditeľná/ iba v stotožnení.“ (Milujúca, ustielajúca v ruinách, s. 9) V roku 1996 sa Dana Podracká podujala napísať doslov k debutovej zbierke (Súmrak cudnosti) mladučkej Petry Malúchovej. Jej slová boli kritické i láskavé. Teraz po rokoch vidím, že hovorila tak trochu aj o sebe. Podrackej najnovšiu zbierku berte preto do rúk s láskou, pochopením a aj vo svetle jej slov, ktoré si tu zo spomínaného doslovu dovolím odcitovať: „Namýšľala som si, že tu, v tejto malej literárnej komunite na Slovensku existujú tri-štyri ženy, ktoré duchovne fungujú v akejsi vzájomnej spätosti, nie sú ničími hračkami a otrokyňami a ich práva bohato dokumentujú ich prehry a omyly.“ (D. Podhradská: Kazematy, Slovenský spisovateľ 2004, 75 str., 159 Sk)
