Pax Americana III.

(Dokončenie z č. 41 a 42) Radových členov strany reprezentuje stredná trieda. Jej život spočíva najmä v snahe zabezpečiť si dostatok životných prostriedkov. Mnoho z jej členov má dve až tri práce, ktoré im zaberajú takmer všetok čas, keď nespia. Prevažnú časť života strávia s pocitom tlaku a strachu, pretože hranica medzi nimi a najspodnejšou vrstvou spoločnosti je najpriepustnejšia. O prácu, ktorú majú, môžu prísť doslova zo dňa na deň, a nájsť si inú nie je jednoduché, aj keď za ňou cestujú po celej krajine. Práve tento vynútený pohyb za prácou spôsobuje, že títo ľudia rovnako ako orwellovskí radoví straníci nemajú šancu vytvárať hlbšie a trvalejšie vzťahy, o ktoré by sa v prípade núdze mohli oprieť. Tento jav nie je produkovaný zámerne. Je len vedľajším ekonomickým dôsledkom podporovaným vládnucou ideológiou individualizmu. Každopádne zvyšuje napätie, strach a pocit osamelosti. Oporou, ktorú im v tejto situácii spoločnosť ponúka, je všadeprítomná americká zástava. Tento jav by sme na každom inom kúsku planéty nazvali nacionalizmom, no USA ako svetová veľmoc je špecifická, a preto je používaný aj špecifický termín – patriotizmus. Jedným z jeho posledných prejavov sú výbuchy násilia, diskriminácia a prepúšťanie Arabov z práce po 11. septembri. Konštantným prejavom amerického nacionalizmu je presvedčenie vyvolenosti a určitej nadradenosti, ktorá sa zhmotňuje v americkej zahraničnej politike a ktorú súčasný prezident USA opísal takto: „... musíme tiež myslieť na to, že ako požehnaná krajina sme povolaní, aby sme tento svet učinili lepším.“ Tretia a najvyššia vrstva spoločnosti je rozpoznateľná rovnako ako vyšší funkcionári nosiaci čierne kombinézy podľa oblečenia; aspoň pri oficiálnych príležitostiach sú v uniforme – obleku. Žijú v oveľa vyššom blahobyte než zvyšok spoločnosti, v striktne oddelenom svete pre ostatných prístupnom v podstate len prostredníctvom televízie. Ich ideológia sa odlišuje od ideológie strednej triedy, pretože aj keď sú to hrdí Američania, čoraz viac sa do popredia dostáva idea svetoobčianstva. Ako v jednom zo svojich čísel poznamenal Business Week: „Aj keď existujú firmy, ktoré sú neoddeliteľne späté so svojou materskou krajinou, trend k obchodným spoločnostiam „bez štátnej príslušnosti“ je nezvratný. Európski a americkí giganti ... sa teraz učia balansovať medzi viacerými identitami a lojalitami.“ *** A čo reprezentuje Stranu? Strana v americkej spoločnosti nie je jediná. Je ich viac, aj keď sa ich počet neustále zmenšuje. Reprezentujú ju korporácie, mamutie firmy a obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú vlastné svety. Majú rovnako ako Strana striktne autoritatívny, hierarchický systém vo forme pyramídy. V podstate sú tiež neviditeľné, no na druhej strane ich vplyv na život spoločnosti je doslova hmatateľný. Informácie o nich sa zväčša strácajú v hmle, pokrýva ich obchodné tajomstvo, a tak okrem občasných odhalených podvodov, ktoré často končia v tej istej informačnej hmle, nevieme nič o ich konkrétnych plánoch, finančnom pozadí či účtovníctve. Viditeľné sú len ich symboly. Nie je to Veľký brat – počerný muž s hustými fúzmi a uhrančivým pohľadom, ale všade prítomné neónové blikajúce logá a značky. Ony reprezentujú reálnu moc a určujú chod spoločnosti smerom dovnútra aj navonok. Myslím, že načrtnutý obraz americkej spoločnosti vrhá nové svetlo aj na jej zahraničnú politiku. V novej bezpečnostnej stratégii je zadefinovaných niekoľko dlhodobých cieľov. Jedným z najdôležitejších je tento: „Naším dlhodobým cieľom by mal byť svet, v ktorom majú všetky krajiny Investment Grade Ratings otvárajúce im prístup k medzinárodným kapitálovým trhom a investíciám“. Toto vyhlásenie je veľmi úprimné, no obsahuje predsa len maličkú chybičku. Ten, kto v skutočnosti získava prístup k bohatstvu, sú korporácie. Ako tento prístup využívajú, bolo už naznačené v prípade Južnej Karolíny. Treba však dodať, že v iných krajinách naberá tento proces ešte drsnejšie rozmery a pre ľudí žijúcich v týchto krajinách má oveľa tvrdšie následky. Tak v prípade Panamy, ako aj v mnohých ďalších krajinách sa často platí tým najcennejším – životom. Dôsledky americkej zahraničnej politiky však sa omnoho devastujúcejšie prejavujú aj smerom dovnútra USA. Pre najnižšiu vrstvu spoločnosti sa síce podmienky nemenia, keďže len veľmi ťažko sa môžu zhoršiť, no vplyv na strednú triedu je výrazný. V krátkosti a veľmi výstižne ju opísal hlavný hrdina filmu Dobrý Will Hunting približne takto: „Našinec nastúpi do armády, odíde bojovať na druhý koniec sveta, kde ho zrania. Po liečbe, často s trvalými následkami, príde domov a chce sa vrátiť do fabriky, v ktorej predtým pracoval. Fabrika sa však medzitým presťahovala do krajiny, ktorú pomáhal dobýjať. V konečnom dôsledku prišiel o zdravie aj o prácu.“ Čitateľa možno pri tejto výpovedi napadne otázka – ako to, že našinec ide do ďalšej a ďalšej vojny? Ponúkajú sa tu minimálne dve možné odpovede. Jednak je americký vojak ekonomicky zvýhodňovaný, jednak americký vojak vždy stojí na strane dobra a mení svet k lepšiemu. Prirátajme si k tomu, že každé dva-tri mesiace vyhlási vláda najvyšší stupeň pohotovosti, ktorý zvyšuje pocit ohrozenia do nám neznámych výšok. Nakoniec nie náhodou sa vo volebných spotoch súčasného prezidenta objavujú motívy z 11. septembra. Ak sa opäť vrátime k otázke, čo hýbe americkou zahraničnou politikou, núka sa nám ďalšia odpoveď, a síce – že je to úzka mocenská skupina združujúca sa vo vedeniach najväčších firiem, médií a v politike. Myslím si však, že aj táto odpoveď len vzbudzuje zdanie pravdivosti. Na prvý pohľad by to mohlo byť jasné, americká zahraničná politika je vynikajúci biznis. Zarábajú na ňom lídri niektorých priemyselných odvetví, predovšetkým vo vysokých technológiách a zbrojárstve, ktorí kedysi štedro podporili volebnú kampaň našich hrdinov. Celý tento biznis sa hradí z dvoch zdrojov. Z bohatstva napadnutej a podmanenej krajiny – najväčší problém USA v súčasnom Iraku je práve ten, že toto dobrodružstvo zatiaľ vôbec nevynáša, a hoci rozpočet je veľký, nie je neobmedzený – a z vrecka daňového poplatníka. Navyše, vo funkcii daňového poplatníka sa spomínané firmy objavujú čoraz menej. Kým v roku 1957 obchodné spoločnosti poskytli 45 percent všetkých príjmov majetkovej dane, v roku 1987 ich podiel poklesol na 16 percent. *** Z uvedeného by sa mohlo zdať, že svet prostredníctvom americkej zahraničnej politiky ovláda skupina bohatých a mocných. Ani to však nie je pravda, americká zahraničná politika totiž nie je vždy úspešná a osciluje na kontinuu Panama – Irak. Alebo trebárs Vietnam. Každopádne si však vytvára podmienky, aby mohla svoju vôľu presadzovať, a to bez akýchkoľvek prekážok a ohľadov. Táto situácia vôbec nie je radostná, no čo je horšie, obsahuje v sebe ešte jednu omnoho temnejšiu dimenziu. Ak sa totiž na tvár skutočnosti každodenne prikladá nová a nová maska, po určitom čase maskovanie spôsobí, že už nikto nerozlíši, čo je maska a čo tvár. Manipulátor sa sám stáva manipulovaným. Alebo, ako hovorí staré ľudové porekadlo: Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. A ako vyzerá svet v oficiálnom americkom diskurze? Myslím, že veľmi výstižne ho opísal v jednej zo svojich kníh S. Lem: „… náboženstvo nadobudlo odlišnú formu. Metafyzický prvok sa akosi stelesnil v pozemskom, materiálnom svete. Ako jeden z hlavných vtedy dominoval kult Kap-En-Thaalu. Toto božstvo bolo ctené v celom Ammer-Ku, ďalej jeho kult zahrnoval Australoindiu a časť Európskeho polostrova. Samotné meno Kap-En-Thaalu sa nesmelo vyslovovať – zákaz analogicky s Iz-raelským. V Ammer-Ku toto božstvo nazývali hlavne Thoo-Llar. Koniec koncov, malo aj mnoho iných liturgických mien, ktorých priebežným hodnotením sa zaoberali špeciálne rády (napr. Makk-lery). Fluktuácia trhových hodnôt jednotlivých mien (alebo prívlastkov?) božstva Kap-En-Thaalu zostáva dodnes záhadná. Obťažnosť pochopenia tohto náboženstva spočíva v tom, že Kap-En-Thaalovi nepriznávali nadprirodzenú existenciu, nebol teda duchom, nepovažovali ho ani za bytosť… a stotožňovali ho, prinajmenšom v praxi, s hnuteľným a nehnuteľným majetkom. Inú podobu nemal. Je dokázané, že mu boli prinášané obete…, a to aj v obdobiach hospodárskeho úpadku, pravdepodobne kvôli uzmiereniu tohto božstva. Spomínaný rozpor ešte prehlbuje existencia prvkov zjavenia v kulte Kap-En-Thaalu: podľa nich sa svet opieral o takzvané vlastnostníctvo. Pokusy o narušenie tejto dogmy podliehali tvrdým trestom.“ Takáto spoločnosť používa len jeden slovník vhodný na všetko. Či už sa hovorí o politike, médiách, zdravotníctve, armáde alebo hocičom inom, používa sa ekonomický slovník ako univerzálny nástroj. V tomto svete je zmysluplné len jedno, a to uctievať kapitál. Hodnotu tu má len ten, kto niečo vlastní. A keďže zdrojov na tvorbu vlastníctva je vždy málo, respektíve vlastníctvo nikdy nie je dostatočne veľké, musí zápasiť s inými, človek sa stáva človeku vlkom. A tak sa napĺňa vízia T. Hobbesa. Zvíťazí ten, kto disponuje väčšou mocou. Preto je Hobbesov človek bytosťou, ktorá „vyžaduje moc za mocou“. Uvažovanie sa stáva totožným s počítaním – „Rozum … nie je nič iné ako výpočet … slobodný subjekt, slobodná vôľa sú slová … bez zmyslu“. Takýto človek je len funkciou spoločnosti, a tak je posudzovaný len podľa svojej „hodnoty či majetku … svojej ceny“. Teda podľa toho, nakoľko disponuje mocou. Jeho hodnota teda nemá pevnú oporu, je neustále porovnávaná s druhými, podľa zákona ponuky a dopytu. Voči iným už existuje len jedna forma vzťahu, a tou je súťaž. Preteky o moc. Kto padne alebo nestíha, nezasluhuje si rešpekt, takže choroba alebo chudoba je zločinom. Blížny predstavuje nebezpečenstvo, a preto nás nemôže prekvapiť, že v USA zhruba 28 percent, čo je viac ako desatina populácie, v súčasnosti býva v súkromne strážených budovách alebo obytných štvrtiach. Spoločnosť a s ňou nejaké pravidla sú nevyhnutné, predovšetkým preto, aby sa všetci navzájom nepozabíjali. Musí to však byť spoločnosť, v ktorej je delegovaná moc, a nie práva. Bezpečne sa dá žiť len v tieni Leviathana. Ten však vyžaduje slepú poslušnosť a konformitu. Navyše jediný jazyk, ktorý je v tomto kontexte zrozumiteľný, je jazyk sily, zbraní a represie. Tento trend je síce v americkej politike už dlhšie viditeľný, no výmenou Clintonovej administratívy Bushovou začína naberať obludné rozmery, čo po Afganistane dokazuje aj Irak. Zvrátenosť tohto myslenia sa prejavuje aj vo vyhláseniach amerických predstaviteľov, že si ponechávajú voľnú ruku v prípade použitia jadrových zbraní. Podklady vypracované Pentagonom pre americký Kongres medziiným konštatujú, že: „.... nukleárne zbrane by mohli byť nasadené proti cieľom, ktoré môžu odolať nenukleárnym útokom“. *** Ako som však už viackrát naznačil, problémom dnešného sveta nie je Amerika a jej zahraničná politika. Logika vládnúcej ideológie, ktorá sa už dávno stala náboženstvom, prikazuje pachtiť sa za vlastníctvom a uctievať kapitál. Najviac kapitálu sa zhromažďuje v korporáciách, a tak ani najväčší akcionári či vrcholoví manažéri nemôžu konať slobodne. Ich správanie je diktované podmienkami, krutými a neľudskými, skutočne hobbesovskými. To, čo môžu urobiť a čo aj naozaj robia, je len viac alebo menej šikovné prispôsobovanie sa neustále sa meniacim podmienkam, ktoré stále viac a viac postrádajú pravidlá, až kým nezostane len jedno: silnejší vyhráva. Povedané ináč, aj keby sa Gándhí stal najvyšším šéfom Coca-Coly, nemohol by urobiť nič, snáď s výnimkou jej rozpustenia. Aj tento trend obsahuje ešte jednu temnejšiu dimenziu. Náboženské znaky úspechu reprezentujúce vysoký životný štandard získavajú čoraz viac ráz prepožičania. Súčasné firmy totiž stále častejšie používajú stratégiu, ktorá využíva narastajúcu spoločenskú neistotu. Túto stratégiu sociológovia nazvali “paternalizmom bez otcov”, a jej cieľom je dosiahnutie stavu, keď sa zamestnanec bezvýhradne stotožní s hodnotami, na ktorých firma spočíva. V pracovnej psychológii sa táto téma zhŕňa pod názvom „Corporate Identity“. Stratégií, ako dosiahnuť takýto stav, je niekoľko, pričom sú čoraz sofistikovanejšie. Zamestnancovi sú poskytované znaky vyvolenosti, čiže reprezentačné znaky života horných vrstiev, ktoré by si z platu nikdy nemohol dovoliť. Štandardné znaky predstavujú napríklad: komfortná kancelária, kvalitné služobné auto, nákladné pracovné semináre v drahých rekreačných strediskách, ale aj tzv. reprezentačné príplatky na oblečenie. No tieto výhody nie sú len znakmi vyvolenosti, ale vždy v sebe obsahujú hrozbu vylúčenia. Zamestnancovi sa tak neustále pripomína, že bez firmy by bol ničím. Z firmy sa stala Firma. Paralela s orwellowskou Stranou sa uzatvára – narodil sa obrovský obludný mechanizmus, ktorý sa vymkol spod kontroly kohokoľvek. Tento kolos sa však dnes nenazýva Strana, ale Firma. Komu teda naozaj slúži americká zahraničná politika? Ak sa opytovacie zámeno „komu“ vzťahuje na osobu v ponímaní gramatiky, odpoveď znie nikomu. Ak však prijmeme za svoj dnes popri ekonomickom jeden z najdôležitejších diskurzov a použijeme slovník práva, táto odpoveď už neplatí. Korporácie sa totiž už dávnejšie stali právnickými osobami. A tak obdobie, ktoré nás očakáva, vôbec nemusí byť obdobím americkej hegemónie, ale rozhodne obdobím, keď tým najväčším hriechom bude ekonomický nacionalizmus. Autor je spolupracovník týždenníka SLOVO