Rozhovor ako reality show

Ahoj, tak kam pôjdeme? To je vždy vo Viedni problém, že mi nevie napadnúť žiadny dobrý lokál. Tamto sme boli naposledy, ale teraz tam nechcem ísť. Ešte môžeme ísť tuto o kúsok ďalej, na Naschmarkte je taký bar, ten je príliš trendy, ale hneď vedľa je jedna tichá kaviareň. Pokiaľ ti nebude prekážať, že nebudeme sedieť vonku. Nie, vôbec nie. Aspoň to budem môcť nahrávať. Priniesla som ti ukázať aj tie noviny, v ktorých by mal rozhovor vyjsť. // Tuto? Dobre, to je ideálne. Nie je to čudné, že sme sa tu teraz stretli? Čo si si pomyslel, keď som navrhla, že s tebou urobím rozhovor? Ale veď si to ty tak chcela. Mne sa tento týždeň vôbec nechcelo, preto som ti poslal len ten mail, aby si mi zavolala. Noviny vyzerajú sympaticky, čo sa layoutu týka, určite sympatickejšie ako Falter (viedenské noviny, pozn. autorky), inak nerozumiem ani slovo. Keď sme sa prvýkrát stretli, sedela si v kaviarni s mojim najlepším kamarátom a na prvý pohľad som ti bol nesympatický. Nie nesympatický, to nie, ale čakala som niekoho celkom iného. Ty si sa blížil k nášmu stolíku na kolieskových korčuliach a ja som nevedela, že to si ty, myslela som, že si chceš od nás vypýtať zapaľovač alebo drobné. To je vôbec zaujímavé, že sa vy dvaja kamarátite. Akého si ma čakala? Čakala som, že budete rovnakí. Že budeš športovec, hráč plážového volejbalu. To je asi vždy tak, že sa kamarátia dvaja celkom odlišní muži. Tak, ako to urobíme, mám to celé nahrávať? Nie, chvíľu sa len tak rozprávajme a potom uvidíme. Dobre, tak mi povedz, ako si začal s hudbou. Naozaj ťa to zaujíma? Veď to je strašne nudné. Ale nejako začať musíme, tak nech je to o hudbe, keď už si hudobník. Ja to robím úplne neprofesionálne, nemám premyslené žiadne otázky a naviac ťa ani nepoznám. Práveže pôsobíš profesionálne. To, ako si priniesla tie noviny a povedala, že sú to ľavičiarsko-liberálne noviny, to pôsobilo úplne profesionálne. A navyše toto je oveľa profesionálnejšie, ako keby si mi poslala šablónu, čo sa posiela slávnym ľuďom. Keď si povedala, že chceš so mnou robiť rozhovor, predstavil som si také niečo a mal som z toho strach. To ma teší, že to tak vidíš. Tak mi pre začiatok naozaj povedz, ako si sa dostal k hudbe. Ono sa to začalo, keď som mal tak štyri-päť rokov. To som nečakala, že to vezmeš až tak od začiatku. Áno, to bolo ešte v škôlke, vždy ma nechali niečo hrať a raz si pamätám, že som len tak improvizoval a všetci poodchádzali, ale ako som hral ďalej, zrazu som videl, že všetky deti sedia pod javiskom a počúvajú ma. A aj neskôr v škole som bol vždy ten, čo pri každej príležitosti hrával na klavíri. Ale rodičia to nebrali vážne, môj otec bol chirurg a vždy mi hovoril, že ak by som chcel byť klaviristom, musel by som cvičiť šesť hodín denne, a že to by som iste nechcel. Vždy tomu hovorili klavirista, iné pre nich neprichádzalo do úvahy, vždy len klavirista, nikdy nie hudobník. Si čierna ovca rodiny? Nie, už dávno nie. Moja sestra je psychiatrička a brat robí v reklame, má veľa peňazí, veľké auto a všetko, ale teraz už prišli na to, že so mnou s jediným sa dá rozprávať. A ty teraz čo robíš? Nič. Ja už nechcem robiť nič iné ako hudbu. Nedávno som odišiel z roboty, pracoval som v úrade, a potom som stretol takého hudobníka z Londýna, s ktorým teraz spolupracujem na jednom projekte, ale nedá sa z toho vyžiť, aj on mi hneď povedal, že mi nemôže platiť. Neviem, ako tento problém vyriešiť. Aj moji známi, hoci majú už niekoľko cédečok, z toho nevyžijú. Možno by som mohol prenajať svoj viedenský byt a ísť bývať do Bratislavy. Myslíš, že by som vyžil z desaťtisíc šilingov? Musel by si mi to povedať v euro, ja už neviem počítať v šilingoch. Asi osemsto euro. Tak to by si určite vyžil, priemerný plat je okolo štyristo euro, to by si bol bohatý. Tak čo bude s tým interview? Teraz to začne byť trápne, že sa nebudeme mať o čom rozprávať. To sa stane vždy po hodine komunikácie. Že sme tu teraz presne hodinu? Áno, skoro presne. Ale teraz by sme už mohli povedať, že ideme preč. Ja som sa najviac bála, že ty vôbec nebudeš rozprávať, že si prichystám otázky a ty vždy odpovieš jedinou vetou a za desať minút budeme hotoví, ale to ešte nemôžeš odísť, po desiatich minútach. Ale po hodine už môžem kedykoľvek povedať, že sa ponáhľam na vlak a ísť preč. Chceš ísť preč? Nie, ešte sa chvíľu rozprávajme. Mala si vždy skôr dlhé alebo skôr krátke vzťahy? // A ty si chodil s tou slávnou rakúskou výtvarničkou? Áno, chodil som s ňou. Ale to je už šesť rokov, Bože, to sa mi ani nechce veriť, že je to už tak dávno. A bolo hrozné, že sme napríklad urobili spolu jedno video, to bolo ešte celkom na začiatku. Organizovala čítačku, kde každý čítal jednu rolu v divadelnej hre a celé sa to nakrúcalo, a my dvaja sme sa mali pobozkať. Tak sa to celé začalo. A potom som išiel na jej vernisáž, kde sa to naše video premietalo, ale ona vystrihla všetky scény so mnou, aj tú bozkávaciu scénu. Len niekedy nechala zábery, kde som ju ja nakrúcal. Jedine raz sa náhodou mihne moja ruka na jej ramene, to sa jej nepodarilo vystrihnúť. A pritom tie spoločné zábery boli najvtipnejšie. A povedal si jej potom niečo? Nie, úplne ponížene som stál s ostatnými v rade, aby som jej po vernisáži mohol potriasť rukou a dať jej kvet, ona bola tá slávna a ja som sa len prikrčil a povedal, že sa mi to veľmi páčilo. Ale aj tak sa mi nepáčila, ja mám radšej milé ženy. A teraz, keď si sám, máš stále pocit, že hľadáš nejakú ženu? Nie, mne sa najmä nepáčia Rakúšanky, Rakúšanky sú nudné a konzervatívne. A čo s tým robíš? Chodím do Bratislavy, sexturizmus... ale nie, preboha! To môj kamarát ti povedal, že chodím často do Bratislavy a tebe určite hneď napadlo toto, ale nie. Ja tam zas tak často nechodím. Mám jednu priateľku, ktorá maľuje, a ona si tam chodí kupovať farby, pod hradom je taký pekný obchod s umeleckými potrebami. Ani sa ti nestáva, že sa na teba ženy vešajú, keď vedia, že si slobodný? Nie, lebo nenosím košeľu. Rakúske ženy sú fixované už na tú košeľu, tričko ich hneď odplaší a ja neznášam košele. Tak čo bude s tým interview? Vieš čo, ja mám nápad, poďme do kina, a potom budeme diskutovať o filme. To bude najlepšie interview. Chce sa ti ísť do kina? Dobre, ale musím ti hneď povedať, že nemám so sebou žiadne peniaze, akurát môžem zaplatiť túto kávu. Nevadí, ja ti požičiam. Keby som bol pri peniazoch, povedal by som, že ťa pozývam, ale nie som, takže mi to nabudúce vrátiš. Alebo keď budeš psychiatrička, môžem k tebe chodiť zadarmo. Ale to zase nebudeš mať na mňa čas. Takže poďme do toho kina, a potom si niekde sadneme a už naozaj urobíme to interview. // Teraz máme ešte pol hodiny do začiatku predstavenia, tuto vo vedľajšej ulici je jeden gay lokál, tam môžeme zájsť a ešte pripraviť to interview, a potom po filme už pôjdeme na ostro, dobre? // Tak čo bude s tým interview? Tak mám nahrávať? Ale na to je tu strašný hluk. Môžeme sa len tak rozprávať a ty to potom celé spíšeš, ako budeš chcieť. Všetko je autorizované. Dobre, tak o tom filme. Napadá mi, že hlavnou témou filmu bola nuda. Veď celý život je nuda. Najhoršie je, keď sa ráno zobudím a do takej desiatej len ležím v posteli, potom sa len tak motám a idem do kaviarne a chvíľu sa rozprávam s jedným a chvíľu s druhým, a potom okolo tretej, keď už som úplne otrávený a úplne na dne, úplne zhnusený sám zo seba, vtedy to príde, zrazu taká radosť a chuť niečo robiť, úplne sa to zlomí. Nechápem, prečo to tak nemôže byť stále. Môj sen by bol ráno sa zobudiť o ôsmej, cvičiť a cvičiť a potom ísť do štúdia. Takže hudba je to, čo ťa robí šťastným? Cvičenie nie, cvičenie je otrava. Ale len cvičením získaš tú techniku, aby ťa hudba mohla robiť šťastným. Ešte niečo ti musím o sebe povedať, neviem, či to vieš. Som diabetik. Aha, to som nevedela. A musím si teraz pichnúť inzulín. Nevadí ti to? Vydržíš sa na to pozerať? Ale samozrejme, veď som skoro doktorka. Ako dlho máš cukrovku? Od osemdesiateho šiesteho. Pre mňa to bol dar. Naozaj vnímam svoju cukrovku ako dar. Vyslobodila ma a vniesla do môjho života štruktúru. Kedysi som začal študovať psychológiu a potom som bol na prázdninách v Grécku, a tam som sa nadchol pre rastliny a povedal som si, že psychológia nie je žiadna veda, že musím študovať biológiu. Rok som študoval biológiu a nič som sa neučil a povedal som si, že sa celé leto budem učiť botaniku. Nikam som nešiel a mal som doma tú hrubiznú knihu botaniky, ale nikdy som ani nezačal, lebo som dostal cukrovku. Moji rodičia prišli vtedy so strašne vážnym výrazom a aj nejaká sestrička, čo prišla k nám domov, aby ma naučila pichať si inzulín, povedala, teraz ťa zaškolím, a to bolo jediné, čo mi na tom vadilo, lebo to zasahovalo do mojej telesnej integrity, ale medzitým som si už aj na to úplne zvykol. A rodičom som povedal, to vás to trápi, moja cukrovka je váš problém, mňa sa to netýka. Oslobodila ma, lebo vtedy som sa rozhodol, že sa nevrátim do školy a aj môj učiteľ klavíra mi povedal, že teraz by som sa mal začať venovať veciam, ktoré ma bavia, tak som ho poslúchol. Ja mám svoju cukrovku rád. Ako si predstavuješ svoj život o desať rokov? To je taká typická psychoterapeutická otázka. Ale veď psychoterapia nemôže nijako pomôcť. Lebo žiadny psychoterapeut nikoho nikdy nemôže pochopiť. Taká miera pochopenia jednoducho nie je možná. Ja mu niečo rozprávam a on vníma tok informácií, ale v skutočnosti z tých informácií stavia niečo zásadne iné ako to, čo som ja povedal. Ale veď to predsa nie je otázka psychoterapie, ale všeobecne ľudskej komunikácie, že si vzájomne nemôžeme rozumieť. Že k sebe vzájomne vysielame rôzne toky informácii, ktoré nikto nikdy neprijme rovnako, ako sme ich my vyslali. Ale keďže s takýmto vedomím by sa nedalo žiť, prijímame tú redukciu, istým spôsobom klam, že komunikácia predsa len možná je. Áno, presne tak to je. Aj v psychoterapii je to presne tak isto. Takže keď sa rozprávaš s ľuďmi, mávaš pocit, že ti rozumejú? Teraz s tebou áno. Môžeš urobiť ten rozhovor sama so sebou. Tak si myslím, že to je osobnostná črta, či si myslíš, že komunikácia je možná alebo nie. To nie je výsledok nejakej skúsenosti s komunikáciou. Ľudí môžeš kategorizovať podľa rôznych kritérií, jedni majú radi kávu, iní čaj, jedni sú verní lyžiam, iní začnú snowboardovať a jedni veria, že komunikácia je možná a iní, že nie je. Ale prečo sa ty vlastne stále takto diagnostikuješ? Lebo ma to strašne baví. Tak sa vráťme k tej otázke. Ako si predstavuješ svoj život o desať rokov? Tak to budem slávny. A budem žiť poriadne, ráno vstanem, budem cvičiť, potom pôjdem do štúdia. Aké dôležité je uznanie zvonku? Moja hudba sa nemusí páčiť mnohým, len niekoľkým vo Viedni a potom piatim v Londýne a piatim v New Yorku. Bola si v Amerike? Áno. Moje spomienky na Ameriku sú vždy spojené s tými najhoršími príbehmi, s najnešťastnejšími láskami, v New Yorku som mal vždy zlomené srdce. Raz som vo Viedni spoznal jednu Grékyňu, čo žila v New Yorku, a bola to láska na prvý pohľad, keď odišla, len tak som jej poslal fotografiu takého plážového domčeka s nápisom Vo Viedni sa pre teba vždy nájde miesto a na druhý deň stála pred mojimi dverami. A keď som ja išiel do New Yorku pomáhať na jeden filmový festival, napísala mi, ako sa nemôže dočkať, kedy ma uvidí, tak som šiel k nej s kyticou a len čo mi otvorila, padla mi do náručia a ja som si pomyslel, tak to je jasné, teraz sme spolu. A keď sa vyslobodila z objatia hovorí, Dovoľ, aby som ti predstavila svojho priateľa. Nasledujúce dva týždne som ostal v New Yorku, ale bolo to hrozné. Ale nemyslíš si, že bez tohto všetkého by sa nedalo tvoriť? Aj bez tej nudy? Nie je to náhodou tak, že keby tvoj život skutočne mal tú štruktúru, o ktorej snívaš, nemohol by si vôbec robiť hudbu? Nemyslím si to. Disciplína je dôležitá. Je pravda, že najprv sa musím cítiť úplne na dne, musím byť sám sebou zhnusený, aby som niečo urobil. Ale to tak nemusí byť. Aj teraz som úplne prefajčený, cítim to na hrudníku, ako ma všetko bolí, aj tú zlú chuť v ústach. Od zajtra už nebudem fajčiť. Ako sa cítiš vo svojom tele? Hrozne. Voči svojmu telu sa cítim ako permanentný vinník. Ale to spoločnosť ma k tomu núti. Ja by som chcel žiť zdravo, celozrnne a tak, ale stále odo mňa niekto niečo chce, každý večer prídem domov a mám na záznamníku nejaký odkaz, a zakaždým idem von a sú to zas cigarety a alkohol, alebo káva, chcel som prestať piť kávu, kvôli tlaku a tak, ale len čo prídem do štúdia, už sa nalieva káva stále dokola. Chcel by som schudnúť desať kíl a chodiť plávať. Môžeš tam napísať, že toto bola posledná príležitosť urobiť so mnou rozhovor pod vplyvom nikotínu a alkoholu, lebo od zajtra sa to všetko zmení a všetko bude celozrnné. Akurát taký zdravý život sa vždy asociuje s nudou a asi preto sa o to už tri roky pokúšam a stále sa mi to nedarí. Myslíš, že by som mal brať tie antihypertenzíva? Myslím, že určite, keď ti ich lekár predpísal. Tieto nové sú celkom bezpečné, bez vedľajších účinkov. A myslíš, že by sa to nedalo len tak intenzívnym plávaním a zdravým životom? Keby sme sa napríklad ešte niekedy stretli, mohli by sme ísť do plavárne. Dobre, do Stadthalle, lebo tam je päťdesiatmetrový bazén. Škoda, že je tu taký hluk, že musíme na seba tak kričať. Tak čo bude s tým interview? Keď to napíšeš, nemusíš to ani prekladať do nemčiny, len tieto dve veci nechcem, aby si tam napísala. // Keby to náhodou čítali nejakí moji známi. Ale koľko máš známych, čo čítajú slovenské noviny? Žiadnych, takže je to úplne jedno. Môžeš tam napísať, čo len chceš. To by som aj tak mohla, veď to nemáš ako skontrolovať. To je pravda. Tak ďakujem, a nabudúce ti vrátim peniaze. Kašli na to. Zhovárala sa Svetlana Žuchová Florian Reich (1967) je rakúskym experimentálnym hudobníkom. Hudbe sa venuje od detstva, vystupoval ako jazzový klavirista. Študoval psychológiu a biológiu, ale štúdium nedokončil. Vystriedal mnohé povolania, bol kameramanom, producentom, ale aj úradníkom a nezamestnaným. Od roku 2003 je hudobníkom na voľnej nohe. V roku 2004 začal spolupracovať s londýnskym producentom na príprave nového CD. Žije a pracuje vo Viedni.