Krčmová reč
Sa písalo v ktorýchsi novinách: „Ukázalo sa, že naše orgány nevedia na krízu vôbec reagovať“. Fosgén, pošta, záchranné zložky, ministerstvo vnútra, zlyhanie – vieme, o čom je reč. O čom bola reč. Plyn a ohrozenie teraz už konečne odsuňme do šedej zóny. Kríza je zaujímavá. Kríza je zlomový okamih, úvod do transformácie, most do inej kvality. Ten, kto nevie v kríze reagovať, zrejme ani nepozná jej pravú hodnotu. Kríza je možnosť pracovať na sebe. V osemdesiatych rokoch, v čase vrcholiacej krízy socializmu, sa táto práca na sebe rozbiehala pomaly. O čosi rýchlejšie to šlo po osemdesiatom deviatom. Mnohé sa pretransformovalo. Či k lepšiemu alebo horšiemu (hrošiemu) – to už je (dnes len) otázka uhla pohľadu. Ak stojíte na správnej strane hrnca, vidíte, že k lepšiemu. Hrniec nemá strany, ha-ha-ha. Má a nemá. Mnoho je tých, čo sa pri ňom tlačia, máloktorý sa však natlačí. Mastným sústom. Transformácie bývajú dramatické i menej nápadné. Mám pocit, že v súčasnosti rozkvitá doba nenápadných, až neviditeľných transformácií. Z kedysi nezávislého spisovateľa sa stáva nezávisle platený dvorný bard, z takmer teroristu obeť a spisovateľ memoárov, z cenzorského kníhkupca z noci na deň vševedúci, všestranne rozvinutý literárny kritik. Stačí byť v správnom čase na správnom mieste v správnej spoločnosti so správnymi slovami na perách a človek ani nemusí byť priveľmi bystrý, originálny, kultivovaný. Alebo že by správne slová vyslovené v správnom okamihu pri správnom stole už vypovedali o inteligencii a bystrosti? Ukázalo sa, že... Kríza sa ukázala. Proti kríze žiaden dišputát a navyše sa ukázalo, že až priveľmi dobre vieme na ňu reagovať. To, že v stave ohrozenia ľudského života nevieme, kde nám hlava stojí a na čo máme ruky, ešte neznamená, že netušíme, čo si v tej svojej kríze počať. Tušíme a husto si aj počíname. Krízu to síce nerieši, ale aspoň sa zdá, že sme aktívni a že sme schopní heroických premien. Zdanie, ktoré vytvárame, pomáha udržovať, utužovať krízu a kríza, hoci pôvodne mala byť len okamihom, sa stáva hotovou epochou. A keď už sme v takej epoche po uši, od vidím do nevidím, od Tatier až k Dunaju, prečo by sme sa mali trápiť tým, že orgány, činné i nečinné, v ktorejkoľvek oblasti slovenského života, nevedia na krízu vôbec reagovať? Prečo od niekoho očakávame, že v takej hustej hmle zdarne odlíši jednu krízu od druhej? Prečo sa netešíme z toho, že takáto všeobecná hmla nám umožňuje meniť identitu, odbornosť, duchovné nastavenie z noci na deň? A prečo radšej nejasáme, že zo dňa sa z noci na deň stáva noc?
