Jozef Malovec - čaro hravej lyriky
Dejiny Novej hudby na Slovensku sa začali v období povestného chruščovovského odmäku, keď na našich domácich hudobných učilištiach absolvovali skladbu mladí skladatelia, pre ktorých už poetika ich profesorov nepredstavovala nijaké náradie, pomocou ktorého by mohli nasýtiť svoju objaviteľskú túžbu. Svoj tvorivý svet si nevytvárali v nadväznosti na školskú tradíciu, ale práve v snahe o konfrontáciu s aktuálnym tvorivým kvasom Európy, o ktorom sa sporadicky dozvedali zo zahraničných časopisov, dovážaných partitúr či z vysielaní zahraničných rozhlasových staníc. Dlhá cesta Novej hudby na Slovensko bola zapríčinená nielen mladosťou fenoménu slovenskej hudby, ale aj povojnovým politickým prerozdelením Európy, v rámci ktorého sa Československo ocitlo v bloku sovietskych satelitov a v područí ideológov komunistickej rusifikácie krajiny. Prelomenie ľadov v oblasti umenia bolo preto nielen umeleckým činom s konzekvenciami pre všetky umelecké médiá, ale malo aj nemalý politický zmysel. Nositeľom tohto vývojového pohybu v oblasti hudby bola pomerne početná skupina mladých autorov, narodených v desaťročí pred druhou svetovou vojnou, medzi ktorými sa vynímali mená Ilju Zeljenku, Petra Kolmana, Ivana Paríka, Mira Bázlika, Pavla Šimaia, Ladislava Kupkoviča, Romana Bergera, Juraja Pospíšila a Jozefa Malovca. Príslušníkov tejto generácie spájali spoločne formované nové ideály a ich dielo vo svojom súhrne predstavovalo pestrú paletu snáh, ktorá charakterizuje fenomén slovenskej Novej hudby šesťdesiatych rokov. Jozef Malovec (1933 – 1998) študoval skladbu súkromne u Jána Zimmera, v štúdiu skladby potom pokračoval u Alexandra Moyzesa na VŠMU (1952 – 1954) a na AMU u Jaroslava Řídkého a Vladimíra Sommera (1954 – 1957). Popri skladbe pracoval po celý život aj v Československom rozhlase, kde pôsobil na postoch redaktora, dramaturga či riadiaceho pracovníka Experimentálneho štúdia Československého rozhlasu. Priestor Novej hudby začal Malovca priťahovať už na začiatku šesťdesiatych rokov, keď tradičná kompozícia stratila preňho príťažlivosť a svoje sily si chcel vyskúšať na nových skladateľských technológiách. Hlavnou inšpiráciou bol odkaz druhej viedenskej školy – od Schönberga prebral kompozičnú metódu dodekafónie, konštruktívnej bázy skladby, ktorej rozvíjanie riadi kombinatorická hra s dvanástimi tónmi, od Weberna si osvojil snahu o maximálnu časovú i fakturálnu úspornosť hudobného materiálu, nasýteného vzťahmi, no neustále kontrolovaného vnútorným sluchom, Berg mu bol blízky zasa svojím vyhýbaním sa extrémnym polohám. Trojica hviezd druhej viedenskej školy sa u Malovca pretavila do skladateľského ideálu, v ktorom dominovala konštruktívna báza, opierajúca sa o hru sledovateľných vzťahov a vyžarujúca nemalú dávku lyrickej inšpirácie. Podnetom pre Malovcovu súkromnú vzburu pritom bola najmä činnosť experimentálneho súboru Hudba dneška, ktorá inšpirovala vznik mnohých jeho ťažiskových kompozícií šesťdesiatych rokov. Rozsah inšpirácií sa pritom pozoruhodne rozšíril, hoci ostal celkom imúnny voči aktuálnemu racionalizmu postwebernovskej avantgardy, neraz ho inšpirovalo dadaistické gesto Johna Cagea a mimoriadnu príťažlivosť pociťoval voči oblasti experimentálnej elektroakustickej hudby, do ktorej vstúpil okamžite, keď sa sformovala jej materiálová báza – Experimentálne štúdio Československého rozhlasu. Malovec hneď na začiatku pochopil, že tu má k dispozícii nové kompozičné médium, ktoré nemusí stáť len v službách filmovej či rozhlasovej produkcie na tvorbu zvukových efektov, ale je schopné prispôsobiť sa celkom autonómnym skladateľským ideám. Už roku 1967 vznikla jeho elektroakustická kompozícia Orthogenesis, ktorá bola vlastne prvou československou kompozíciou, ktorá využívala výlučne technológie a prostriedky experimentálneho štúdia. Skladba Orthogenesis si pritom získala okamžitý zahraničný ohlas (a to nielen v Európe) u odborníkov i u publika a jej úspech azda najväčšmi podnietil jeho generačných kolegov k skúmaniu a využívaniu tohto média, ktoré vyústilo do špecifického fenoménu slovenskej elektroakustickej školy. Málokedy spomínanou skutočnosťou je tiež fakt, že skladbu Orthogenesis, ako aj neskoršiu elektroakustickú skladbu Punctum Alfa inšpirovali myšlienkové vízie francúzskeho jezuitu Pierra Teilharda de Chardina, spájajúce kozmogonické, paleontologické a eschatologické intuície do koherentného celku. Podobný myšlienkový dialóg s „avantgardou katolicizmu“ Malovec viedol aj vo svojej elektroakustickej skladbe Theorema, inšpirovanej rovnomenným filmom Pierra Passoliniho. Roky normalizácie nezmenili Malovcovu tvorivú orientáciu, ale azda prehĺbili jeho introspekciu, tvorivé smerovanie k jadru samotnej kompozície. Malovec ostal verný svojim obľúbeným médiám, komornej, orchestrálnej a elektroakustickej hudbe, avšak v jeho inšpirácii začína dominovať lyrická črta. Pokus o syntézu je vedený snahou o zosúladenie tradičnej kompozície s novými skladateľskými technológiami. Ostáva (azda ako jediný domáci autor) verný aj dodekafonickej skladobnej metóde, avšak svoje východiská si tu formuje vo vzťahu k tradičnému hudobnému materiálu, čo mu otvára celkom nové horizonty. Malovcovu tvorbu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov spája prepojenie meditatívnej lyriky so záľubou v kombinatorickej hravosti. Jeho diela vytvoril huizingovský homo ludens, ktorý chce v poslucháčovi rozochvieť tú najcitlivejšiu, najintímnejšiu strunu. Canto intimissimo bolo Malovcovou odpoveďou na ideologické požiadavky normalizácie a tón jeho skladieb neraz predurčila jednoznačná lyrika veršov jeho manželky Heleny (Hudba pre bas a komorný orchester). Najbližšie mu ostalo azda komorné médium, pre ktoré vytvoril pozoruhodný cyklus siedmich sláčikových kvartet. Jozef Malovec patril tiež do generácie, ktorá v šesťdesiatych rokoch vybojovala umelecký zápas aj v oblasti filmu. Stal sa autorom desiatok partitúr filmovej hudby, predovšetkým hudby k filmovým dokumentom (režiséri J. Zachar, V. Kubenko, O. Krivánek, L. Kudelka, M. Ricotti, J. Lacko, V. Andreásky, M. Slivka, P. Miškuv, P. Mihálik, A. Kristín, R. Urc, V. Polakovičová, Š. Orth), animovaným filmom (najmä V. Kubal), ako aj k celovečerným hraným filmom (M. Hollý, V. Bahna, J. Zachar, J. Lacko, O. Krivánek, F. Chmiel, E. Grečner), pričom na Parnas slovenskej filmovej hudby vystúpil svojou spoluprácou na filme Dušana Hanáka Obrazy starého sveta. Z Malovcovej tvorby si môžeme vypočuť predovšetkým diela z autorského CD z produkcie Slovenského rozhlasu, na ktorom sa nachádza Komorná symfónia a zrelá 2. symfónia, ako aj rozsiahla Quasi una sonata pre organ. V produkcii Hudobného fondu vyšla jeho ranoavantgardná skladba Kryptogram I pre basový klarinet, bicie nástroje a klavír, ako aj 4. a 5. sláčikové kvarteto (Symetrická hudba). V rámci antológie elektroakustickej hudby z produkcie elektroakustického štúdia Slovenského rozhlasu vyšli jeho prelomové kompozície Orthogenesis a Theorema.
