Životná stratégia jednej ženy a dejinná pasca 20. storočia

Profil krásnej, nežne sa usmievajúcej ženskej dvojtváre na prednej i zadnej strane žlto-hnedo-čiernej obálky knihy Bořivoja Čelovského by nemal čitateľa pomýliť. Nie je to román o láske, ba ani špionážny román, ale pôvodná historická práca, výsledok päťročného štúdia autora vo vedeckých knižniciach a archívoch a pátrania po svedkoch a pamätníkoch. Príťažlivá obálka neklame, obsah je pútavý, téma z viacerých dôvodov atraktívna. Týka sa vždy záhadných tajných služieb a špionáže, odhaľuje skrytú tvár a slabé stránky viacerých známych či menej známych historických osobností. V podtóne rozprávania často o frivolných záležitostiach sú neustále prítomné závažné a tragické udalosti prvej polovice dvadsiateho storočia, ktoré zasiahli do osudov bežného človeka. Navyše Bořivojovi Čelovskému skutočne záleží na spätnej väzbe s čitateľom, chce sa so svojimi poznatkami podeliť s ostatnými historikmi a širokou verejnosťou. Darí sa mu to; po návrate z pofebruárového exilu do Československa v roku 1989 mali jeho diela u čitateľov na rodnom Ostravsku a v celej českej verejnej mienke veľký ohlas. Vo viacerých vydaniach publikoval svoje kľúčové dielo o Mníchovskej dohode (pôvodne doktorskú dizertáciu, ktorá vyšla v Stuttgarte roku 1958), v jeho podaní mali úspech aj nemecké dokumenty o riešení českej otázky v rokoch 1933 – 1945 (So oder so — tri vydania — 1995, 1997 a 2002). Celkom uverejnil v českom jazyku po svojom návrate 17 kníh. Patrí k nim aj biografia kňažnej von Hohenlohe v dvoch vydaniach. K poslednému z nich (Šenov u Ostravy, Tillia 2004) autor napísal úvod so stručnými údajmi o zaujímavých okolnostiach súvisiacich so zrodom knihy a jej prijatím v odborných kruhoch i širokej verejnosti. Napísal ju po anglicky v Kanade a vydal pod názvom Roses-Twenty-Red (1980); v roku 1988 vyšiel nemecký preklad, ktorý však nebol úplný: v Nemecku sa aj v tom čase našla vplyvná osobnosť, ktorá dosiahla, že z neho vypadli pasáže o nacistickej minulosti mediálne veľmi vplyvného Axela Springera a jeho korumpovaní niektorých popredných amerických novinárov. Tento text nechýba v českých vydaniach, prvom z roku 1993, ani v najnovšej reedícii. Autor v úvode neprezradil, prečo sústredil vedeckú pozornosť práve na kňažnú von Hohenlohe, ale po prečítaní knihy mu dáme za pravdu, že Steffi Richterová zasiahla do vysokej politiky 20. storočia výraznejšie, ako sa to podarilo iným ženám. Možno sa domnievať, že na jej stopy narazil v súvislosti s viacerými dejinnými udalosťami, ktoré mali pre medzivojnové Československo mimoriadny význam. Sledoval ich rovnako zanietene ako FBI, takže sa mu podarilo objasniť jej styky s lordom Rothermerom, ktorý v roku 1927 rozpútal v britskej tlači kampaň v prospech Maďarska a za revíziu Trianonskej mierovej zmluvy, a tiež preniknúť do jej súkromia, ktoré nijako nebolo v súlade s tradičnou predstavou o ženskej role a dobrých mravoch. Z obidvoch dôvodov má kniha šancu zaujať aj čitateľov na Slovensku, najmä ak majú radi historickú detektívku či skôr kriminálku. Sama identifikácia hlavnej postavy si vyžadovala skoro detektívne metódy práce. Stephania Juliana von Hohenlohe podobne ako väčšina krásnych žien svojej doby celý život tajila svoj vek a vždy sa robila o niekoľko rokov mladšou. V jej prípade to však bolo mimoriadne a zrejme súviselo so zametaním stôp a úmyslom sťažiť pátranie. Mylné údaje uvádzala sústavne a cielene aj pri úradných úkonoch zaznamenaných v písomných dokumentoch. Dokonca aj na jej náhrobnom kameni je uvedený o štrnásť rokov neskorší dátum narodenia. Senzáciechtiví novinári vymýšľali, odhaľovali a publikovali protirečivé údaje o jej pôvode, mladosti, známostiach, a ona sama mala iste právo na to, aby si chránila súkromie či predostrela zvedavcom retušovaný rodinný portrét. Bořivoj Čelovský overil jej rodokmeň v matrikách a zistil, že sa narodila 16. septembra 1891 vo Viedni v rodine doktora práv Johanna Richtera, katolíka pôvodom z Gross-Petersdorfu (Dolní Vrážné) na severnej Morave a jeho manželky Ludmilly rodenej Kurandovej, ktorá pochádzala z mnohodetnej pražskej židovskej rodiny presídlenej do Viedne, a niekoľko dní pred svadbou vo viedenskom Stefannsdome sa dala pokrstiť. Rodina sa dostala do problémov a napokon sa rozpadla, keď Johanna Richtera klienti obvinili zo sprenevery a strávil sedem mesiacov vo väzení. Skončilo to jeho doživotným vylúčením z viedenskej advokátskej komory. I keď sa mu podarilo v roku 1899 otvoriť si vo Viedni malú realitnú kanceláriu a živil sa ako stenograf, v roku 1909 zomrel v biede na srdcovú chorobu v nemocnici u Milosrdných. Ludmilla Richterová sa musela v živote dobre obracať a usilovala sa vypestovať u dcér odolnosť a pripraviť ich na tvrdý životný zápas, zrejme bez sentimentálnych ilúzií o inštitúcii manželstva. Steffi sa v útlom detstve učila výborne, problémy v škole sa objavili až na začiatku puberty. Hlbšie vzdelanie nedostala, podobne ako väčšina jej viedenských rovesníčok. Obecnú školu skončila v dvanástich, potom, ako sama uviedla, to boli hodiny klavíra a asi aj francúzštiny niekde vo Švajčiarsku a penzionát v Londýne, zrejme kvôli angličtine. V roku 1906 sa dokonca zapísala do baletnej školy viedenskej cisárskej opery, ale svoju budúcnosť si určite nepredstavovala na javisku. Steffi sa vrhla do víru spoločenského života a objavila silu svojho ženského šarmu, ktorý jej mal pomôcť uživiť sa, cestovať po Európe i Amerike a zabezpečiť jej spoločenský vzostup. Šľachtičnou a neskôr aj Maďarkou sa stala vďaka manželstvu s príslušníkom slávneho rodu Hohenlohe – kniežaťom Franzom Hohenlohe-Waldenburgom-Schillingsfürstom. Steffi sa v tom čase priatelila aj s iným vysoko postaveným mužom, kniežaťom Franzom Salvatorom von Toskana, manželom cisárovej dcéry Márie-Valérie Habsburskej. Sobáš s tridsaťšesťročným Franzom von Hohenlohe mala Steffi v prítomnosti iba dvoch svedkov vo westminsterskej katedrále v Londýne začiatkom mája 1914 a v decembri sa jej narodil syn Franz. Manželia sa na seba neviazali. Po vypuknutí vojny knieža odišiel k svojmu pluku a Stephanie žila vlastným životom. V roku 1920 sa rozviedli. Stephanie rada nosila túlavé luxusné črievičky, krásne šaty, šperky, bývala v luxusných hoteloch v Paríži, Nice či Londýne, priatelila sa s vplyvnými a bohatými mužmi. V roku 1926 sa v Monte Carlo zoznámila s londýnskym tlačovým magnátom lordom Rothermerom, ktorému vnukla myšlienku podporovať úsilie Maďarska o revíziu Trianonskej mierovej zmluvy. Steffi nebola maďarskou vlastenkou, maďarské občianstvo získala automaticky, pretože preň jej bývalý manžel po rozpade habsburskej monarchie optoval. Budapešť síce navštevovala rada, ale po maďarsky sa nikdy nenaučila. Lordove Daily Mail boli úspešné noviny bulvárneho charakteru a mali najvyšší náklad na svete, denne dva milióny výtlačkov. Táto skutočnosť nemohla uniknúť niektorým Steffiným budapeštianskym známym. Stretnutie kňažnej von Hohenlohe s vikomtom Rothermerom bolo možno náhodné, možno pripravené s celkom konkrétnym zámerom. Prvých päť rokov po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy tlačový magnát neprejavil nijaký záujem o osud Maďarska. Ale niekoľko mesiacov priateľských stykov s kňažnou Hohenlohe stačilo na to, že 21. júna 1927 uverejnil pod vlastným menom v Daily Mail veľký článok nazvaný Miesto na slnku pre Maďarsko. Dôrazne v ňom upozornil na „nespravodlivosť“ víťazných veľmocí, ktoré donútili Maďarsko podpísať Trianonskú mierovú zmluvu a pripravili ho tak o veľké územie a početné obyvateľstvo. Predstavil Maďarsko ako prirodzeného spojenca Veľkej Británie a Francúzska, preto navrhoval výsledok tejto mierovej zmluvy po prvej svetovej vojne korigovať na úkor „malých a relatívne nedôležitých krajín“, čiže Československa, Rumunska a Juhoslávie, a to prostredníctvom plebiscitu na ich území. Ak by s podobným plánom nesúhlasili, lord navrhoval finančný nátlak: londýnske a newyorské banky im mali vypovedať pôžičky. Okrem toho článok obhajoval právo Maďarska na reštauráciu monarchie. Medzivojnové Maďarsko bolo kráľovstvom na čele s regentom admirálom Horthym. Reštauráciu Habsburgovcov v Rakúsku a Maďarsku víťazné veľmoci zakázali: po dvoch pokusoch excisára Karola Habsburského vrátiť sa v roku 1921 na maďarský trón a mobilizácii v Československu a Juhoslávii za podpory Rumunska donútili maďarský parlament odhlasovať trvalú detronizáciu Habsburgovcov. Rothermerov článok nemal nijakú podporu britskej vlády a zahraničnej politiky, no dokázal vzbudiť veľké obavy v krajinách Malej dohody a obrovské nadšenie Budapešti. Lord Rothermere sa stal maďarským národným hrdinom a dokonca uvažoval o tom, že maďarským kráľom by sa mohol stať jeho syn Esmond Harmsworth, v tom čase pohľadný tridsiatnik. Počas návštevy v Maďarsku ho síce Horthy neprijal, ale davy mu nadšene aplaudovali. Podľa niektorých svedkov si Stephanie vedela predstaviť na maďarskom tróne skôr svojho syna Franziho, rodom vznešenejšieho ako lord Rothermere, ktorý bol vďaka vlastným zásluhám, bohatstvu a vplyvu povýšený do šľachtického stavu až roku 1910. Obidvaja najprv skryte a neskôr otvorene súperiaci komplici však postupne museli prispôsobiť svoje ambície mocnejším. Tlačovú kampaň zladili s politikou maďarského premiéra Gyulu Gömbösa a radili mu, aby sa o teritoriálnu revíziu usiloval v spolupráci s Mussolinim a Hitlerom. To bolo z krátkodobého hľadiska iste účinné, a keď Maďarsko získalo vďaka podobnej politike celé juhovýchodné pohraničie ČSR, dokázalo prejaviť Rothermerovi svoju vďačnosť. Na pozvanie oficiálnych miest vikomt pricestoval 6. 11. 1938 do Maďarska v sprievode svojho pobočníka Collina Brooksa, a tiež Warda Pricea. Práve ten napísal lordovi na objednávku jeho promaďarské články aj knihu spomienok My Campaign for Hungary (Londýn 1939). Nakoniec Horthy pozval Rothermera na veľkolepé obrady do Košíc, ktoré mali spečatiť pripojenie južného Slovenska k Maďarsku na večné časy. Udelil mu maďarský rad prvej triedy; okrem neho ho dostali len Mussolini a Hitler. Kňažná pozvanie do Maďarska nedostala a musela sa uspokojiť s tým, že k potvrdeniu z roku 1936 o tom, že dostala záslužný kríž 2. triedy za prácu ošetrovateľky vo vojenskom lazarete maďarského honvédskeho záložného pluku na talianskom fronte, pribudlo po viedenskej arbitráži povýšenie tohto vyznamenania na Záslužný kríž prvej triedy. Zmienka o kňažnej sa dokonca nevyskytla ani vo vyššie spomenutej Rothermerovej knihe. Nazlostená Stephanie, ktorá mala v tom čase hmotné ťažkosti, bola toho názoru, že gróf dostatočne neohodnotil ani jej súčinnosť v prospech britsko-nemeckých vzťahov, jej činnosť, styky a zásluhy v hitlerovskom Nemecku. V lete 1939 ho zažalovala za nedodržanie finančných záväzkov vyplývajúcich zo „zmluvy o dielo“. Vikomt nepristúpil na mimosúdne vyrovnanie, súd sa konal už na začiatku „čudnej“ fázy druhej svetovej vojny, takže Stephanie len priťažilo jej „úsilie o svetový mier“, ktorý chcela dosiahnuť v súčinnosti s Hitlerom. Po prehratom spore odcestovala do USA so synom a matkou, ktorej v hodine dvanástej pomohla získať maďarské občianstvo zariadením formálneho sobáša s bezmála deväťdesiatročným maďarským šľachticom Kálmánom Szepessym de Négyessi. Fascinujúce je aj autorovo vylíčenie záujmu britskej vplyvnej tlače o Hitlera a nacistické Nemecko a jej propagovanie politiky britsko-nemeckého priateľstva a jej (nepriamu) súvislosť s oficiálnou britskou politikou appeasementu. Hitler Rothermera zaujal už po jeho volebnom úspechu v roku 1930. Stephanie sa v roku 1932 ešte orientovala na starých aristokratov. Stretla sa s cisárovnou Zitou, vdovou po Karolovi Habsburskom, a potom aj bývalým nemeckým korunným princom Viliamom von Hohenzollern. Práve on ju poslal k Hitlerovi a dokonca jej sprostredkoval prvé stretnutie s Vodcom. Toto zistenie bolo šokujúce nielen pre kňažnú; Čelovský ním preukázal, že aj časť starých aristokratických vrstiev vkladala nádeje do Hitlera, čomu súčasná historická veda v strednej Európe nevenuje väčšiu pozornosť; na Západe sa podobná možnosť dlhé roky bagatelizovala. Niet sa čo diviť, že odporúčanie korunného princa bystrú, ale dobrodružnú, v histórii, politike a diplomacii nevzdelanú kňažnú Hohenlohe, poslalo na bludné cesty. Menšie pochopenie si zasluhuje Rothermere či britskí, na Oxfordskej univerzite vzdelaní appeaseri. Hitler neprijal Stephanie pre jej diplomatický talent a ženský pôvab, ale preto, že priniesla list od Rothermera. Získanie vydavateľa Daily Mail na svoju stranu malo pre Hitlera nevyčísliteľnú cenu. Kňažná Hohenlohe tlmočila Rothermerovi Hitlerovo želanie, aby presvedčil Britov, že silné a spokojné Nemecko je zárukou trvalého mieru. Tak Daily Mail vyrukoval v roku 1934 s názorom o potrebe vrátiť Nemecku kolónie. V apríli 1935 sa Rothermere v liste, ktorý Hitlerovi doniesla kňažná Hohenlohe, rovno spýtal adresáta, čo by prehĺbilo porozumenie medzi Britániou a Nemeckom. Hitler vyložil plán na ovládnutie sveta obidvoma „veľkými germánskymi národmi“. Ak by sa Nemcom a Angličanom podarilo získať na svoju stranu aj americký národ, všetci by museli rešpektovať záujmy bielej rasy a nikto na svete by si netrúfol narušiť mier. Postupne sa Stephanie zblížila s Hitlerovým pobočníkom Fritzom Wiedemannom, ktorý sa do nej zamiloval, hoci bol otcom rodiny, a ťažila jeho prostredníctvom z nacistických fondov pre vlastné luxusné živobytie. Vďaka Wiedemannovi dostala v júni 1938 „Goldenes Abzeichen“ - čestný odznak zlatého hákového kríža s Vodcovým podpisom vyrytým na rube. Ešte lepšie sa kňažnej Hohenlohe podarilo zhodnotiť svoju proanšlusovú aktivitu. Inšpirovala články lady Ethel Snowdenovej, ktorá od jari 1937 propagovala v Anglicku anšlus. Po pripojení Rakúska k Nemecku dostala Stephanie Hohenlohe do správy Leopoldskron, zámok pri Salzburgu, ktorý nacisti skonfiškovali Maxovi Reinhardtovi. Dala ho rekonštruovať z nemeckých zdrojov a zorganizovala na ňom dokonca medzinárodné hudobné a kultúrne podujatie. Menej sa jej darilo v pokusoch o sprostredkovanie tajných diplomatických stretnutí. Wiedemannov rozhovor s lordom Halifaxom v čase československej krízy sa skončil fiaskom. Inak ako zle nemohli skončiť ani pokusy o intrigovanie proti mocnému nacistickému ministrovi zahraničných vecí Joachimovi Ribbentroppovi: Fritz Wiedemann sa nestal nemeckým ministrom zahraničných vecí, ako si to želala Stephanie, ale upadol kvôli nej aj do Hitlerovej nemilosti. Poslali ho za generálneho konzula do San Francisca v USA, čím pravda nechtiac uľahčili Stephanie život v prvých rokoch po jej odchode z Londýna. Ani zamilovanému Wiedemannovi sa nepovodilo až tak zle, hoci ho Stephanie po vstupe USA do vojny bez rozlúčky opustila. Počas druhej svetovej vojny ho mohol postihnúť aj horší osud ako post konzula v USA, a potom na konci sveta v čínskom Tientsine, kde si až po porážke Tretej ríše vo verejnom prejave otvoril srdce a priznal, že v nacistickom Nemecku „pod štátnou ochranou umožnili tým najnižším kriminálnym živlom uspokojovať si sadistické pudy na bezbranných ľuďoch a zahaľovať tieto strašné ukrutnosti do ideologických ospravedlnení.“ Ani Stephanie Hohenlohe nebola ideologická nacistka, napriek tomu „pila krv“ nielen Janovi Masarykovi, ktorý ju charakterizoval ako „svetoznámu vyzvedačku, špiónku a podvodníčku“, ale aj mnohým ďalším československým diplomatom a politikom. V mníchovskom protičeskoslovenskom rozhodnutí videla záchranu mieru a zakladala si na tom, že prispela k dobrým vzťahom medzi Britániou a Nemeckom. Po útoku na Pearl Harbor a vstupe USA do vojny musela využiť celý svoj dôvtip, aby ju neinternovali a po roku 1945 nedeportovali z USA. Mala šťastie, že Maďarsko, pred ktorým čoskoro mala zapadnúť železná opona, si neželalo jej návrat a vyhlásilo, že maďarské občianstvo stratila, lebo sa zdržiavala nepretržite dlhšie ako desať rokov v zahraničí. Ale aj v opačnom prípade by iste bola našla riešenie, aby sa do východného bloku nemusela vrátiť. V tajných službách USA mala mocných nepriateľov, ktorí ju nenazvali inak ako „woman, the Hohenlohe“ (čo v českom preklade poslúžilo za názov knihy „Ta ženská von Hohenlohe“), no iní príslušníci tajných služieb podľahli jej čaru a pomohli jej zostať v USA a (dobre) prežiť. V päťdesiatych rokoch patrila k najlepšie oblečeným dámam v USA, predvádzala na večierkoch šperky a ako živá reklama ich pomáhala predávať... Vplyvná tlač, americký Quick a neskôr nemecký Stern, predstavovali prostredie lačné po jej informáciách a dobrý zdroj obživy. Posledné roky svojho dlhého života prežila kňažná v Ženeve a zarábala si spoluprácou s vplyvnými nemeckými novinami, najmä Sternom. Dávala im tipy na články s významnými osobnosťami, sprostredkovala stretnutia, a do určitej miery ovplyvňovala aj ich politické smerovanie. Zomrela 13. 6. 1972 vo veku 81 rokov. Spôsob života sa v 20. storočí menil. Máloktorá žena sa mohla v jeho prvej polovici uplatniť vo vysokej politike či diplomacii. Stephanie von Hohenlohe sa presadila skôr v amorálnom svete propagandy, vďaka rastúcemu vplyvu tlače a masmédií, pokiaľ išlo o zárobok nepoznala škrupule. Do diplomacie zasahovala pre nízke vzdelanie skôr nekvalifikovane. Vychovala syna a dala ho vyštudovať na prestížnej univerzite v Stanforde. Počas druhej svetovej vojny narukoval do armády USA. Nežne ľúbila svoju matku, ktorá bola pod jej ochranou až do svojej smrti. A pokiaľ ide o jej osobné mimikry? Sú skôr tragické. Veď kto by nedal za pravdu životopiscovi, ktorý na jej objednávku a v jej mene napísal v USA začiatkom 40. rokov tieto vety „Noviny, ktoré tvrdili, že aj ja patrím k vyvolenému národu, mi tým nemali v úmysle lichotiť. K najviac charakteristickým príznakom chorej mysle postihnutej Európy patrí to, že ani tie najliberálnejšie a najradikálnejšie noviny /.../ by nenazvali Žida Židom, a najmenej zo všetkého už by nazvali kresťana Židom bez toho, že by mu tým chceli ublížiť. /.../ Všimla som si, že tieto tvrdenia zneli tým istejšie, čím voľnejšie boli v tej ktorej krajine zákony o urážke na cti.“ A čo povedať na záver? Prečítala som Čelovského bohatú knihu pod zorným uhlom životnej stratégie jednej vitálnej ženy počas dejinných katakliziem 20. storočia. Zostáva mi pripomenúť, že pozorný čitateľ v nej nájde ešte veľa iných, na tomto mieste nespomenutých tém a pohľadov. Autorka je historička (Bořivoj Čelovský: Ta ženská von Hohenlohe. Nakladatelství Tillia 2004, 291 s.)