Aký Kabaret, taký život

V ústrednej piesni muzikálu Kabaret sa spieva: „život je veľký kabaret“. Takéto tvrdenie tvorcovia ešte zdôrazňujú v bullettine k novej inscenácii tohto diela, keď hovoria, že „zrejme máme taký kabaret, aký si zaslúžime“. Inscenácia slávnostne uzrela svetlo sveta v Divadle Andreja Bagara v Nitre premiérami, ktoré sa konali 3., 4. a 5. decembra 2004. Pre diváka je veľmi podnetné sledovať predstavenie a postupne odkrývať, čo mu ako esenciu života v súčasnosti ponúkajú slávni a uctievaní tvorcovia veľkých muzikálových produkcií, akými sú režisér Jozef Bednárik, básnik Ján Štrasser, choreograf Ján Ďurovčík, kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová či scénograf Vladimír Čáp. Pozorovanie je o to zaujímavejšie, že muzikálové dielo osloví početne najväčšiu skupinu divákov. Profesionalita a rutina Inscenácia Kabaretu sa nesie vo veľkovýpravnom a honosnom duchu. Pri niektorých postavách sú naštudované až tri alternácie, čo vyjadruje nádej tvorcov i divadla, že inscenácia bude mať úspech a osloví naozaj veľký počet divákov. Scénografii jednoznačne vládne pochmúrna a chladná fialová farba vo všetkých svojich odtieňoch. Po oboch stranách javiska sa nachádzajú štylizované kulisy poschodových budov, ktoré ledabolo rozhádzanými oknami vytvárajú dojem veľkomestskej aglomerácie, množstva bytov, ľudí, áut. Nad tým všetkým sa týči neprehľadná spleť pozváraných drôtov a plechov a svojou chaotickosťou ešte zvyšuje chlad fialovej scény, rozbíja priestor na malé ostrouhlé čiastky. Z oboch strán hĺbky javiska pohyblivé kulisy privážajú ďalšie prostredia, v ktorých sa odohráva dej. Ich spoločným znakom je zasa fialová. Interiér vlaku, vnútro bytu, v ktorom býva Cliff spolu so Sally, posteľ ako rekvizita kabaretného čísla, dokonca aj obchod s ovocím pána Schultza, to všetko je tvrdohlavo fialové. Postavy príbehu, ktoré spočiatku nerozoznávame (iba v tom prípade, ak sme nevideli film Boba Fosseho či predstavenie spred takmer desiatich rokov v Bratislavskej Astorke), prichádzajú do tohto prostredia vo fialových, modrých, čiernych, oranžových a ružových kostýmoch a vytvárajú s farebnosťou scény zvláštnu monotónnu jednotu. Dokonca aj zlaté šaty kabaretnej speváčky zanikajú v žltom svetle na fialovom pozadí. V takejto chladne otupujúcej atmosfére sa stretávame s postavami príbehu. So spisovateľom Cliffordom Bradshawom (Marcel Ochránek alebo Milan Ondrík), ktorý sa počas silvestrovskej oslavy v kabarete Kit-Kat Klub zoznámi so speváčkou Sally Bowles (Klaudia Kolembusová alebo Zuzana Maruéry alebo Kristína Turjanová). Sally sa hneď na druhý deň prisťahuje do Cliffovej prenajatej izby, s čím až po malej finančnej kompenzácii súhlasí domáca fräulein Schneider (Gabriela Dolná, Soňa Valentová, Eva Večerová). Starnúca a osamelá majiteľka domu prežíva nesmelý vzťah s jedným z podnájomníkov, majiteľom obchodu so zeleninou herr Schultzom (Leopold Haverl alebo Milan Kiš). Ich vzťah nakoniec vyústi až do slávnostných zásnub. Svadba sa však nekoná, lebo mladý nacista Ernst Ludwig (Martin Fratrič alebo Martin Nahálka) podporovaný ďalšou podnájomníčkou a radodajkou slečnou Fritzie Kost (Daniela Kuffelová alebo Renáta Ryníková) poradí nešťastnej a osamelej fräulein Schneider, aby si dobre rozmyslela sobáš so židom, ne-Nemcom. Herci sa zhostili svojich postáv s náležitou profesionalitou, najmä tí skúsenejší a ostrieľanejší. Mladí herci dostali príležitosť v postavách dôležitých a náročných, nielen technicky – spevom a tancom – ale aj stvárnením vypätých situácií a vnútorných rozporov. Režisér akoby im vôbec nepomáhal v hľadaní vhodného výrazu, vypätie a rozpory stvárňujú veľkými prehnanými gestami, zahadzujú rekvizity, kričia. Cliff v podaní Milana Ondríka napríklad odmietne pašovať tovar pre nacistu Ludwiga tým, že kopne do kufra, ktorý ako posledný preniesol cez hranice do Nemecka, čo je gesto zbytočne príliš expresívne na situáciu, v ktorej bolo použité. Sally v podaní Kristíny Turjanovej je sebaistou zvodkyňou, ktorá vždy dosiahne svoje, bez ohľadu na okolnosti. Cieľ dosahuje len sexuálnym zvádzaním, nepoužíva žiadne „jemnejšie“ spôsoby, ale jednoducho príde do domu muža, ktorého pozná sotva pár hodín, oznámi mu, že sa k nemu nasťahuje, ľahne si na posteľ a roztiahne nohy – neuveriteľné, ale je to tak. Pokojným a možno až nenáležite dôstojným dojmom pôsobia kreácie starších hercov v postavách herr Schultza a fräulein Schneider. Ich úsporné a precítené herectvo dokáže vyčariť skutočnú lásku medzi dvoma starnúcimi osamelými ľuďmi bez prehnaných pohybov a veľký cit zhmotniť minimálnymi prostriedkami. Rozpad ich lásky by potom bol dostatočne tragickým úderom osudu aj bez exaltovaného hnevu nacistu Ludwiga, ktorý sa v podstate nemá prečo rozčuľovať, lebo si je istý svojou pravdou a konečným víťazstvom. Režisér si pre inscenáciu zvolil svoje už tradičné symetrické pravo-ľavé usporiadanie scény. Je to pravdepodobne to najjednoduchšie a najzaužívanejšie muzikálové priestorové delenie javiska, čo je v prípade kabaretu ako žánru úplne pochopiteľné. Symetriu scéna dodržiava aj pri výstupoch, ktoré sa neodohrávajú v prostredí Kit-Kat Klubu. Inscenácii to vôbec neuberá na sile, hoci je to v prípade Jozefa Bednárika znakom zabehanej profesionálnej rutiny. Tento prístup sa premieta aj do mizanscén a do výkonov hercov, ktorí si za roky spolupráce s týmto režisérom už zvykli, že nič viac ako profesionálna rutina sa od nich nevyžaduje. Oduševnenosť a nedôslednosť Úloha Sally Bowels je veľkou a vďačnou úlohou pre mladé herečky, ktoré sa tejto príležitosti zmocnili s ohromnou chuťou a profesionalitou. Sally je krutá a živelná, bezohľadná a egoistická. Najmä tieto jej vlastnosti dostali priestor v nitrianskom naštudovaní. Nemá v sebe takmer žiadnu pozitívnu vlastnosť, až sme nakoniec radi, že do Ameriky s Cliffom neodišla, veď by mu bola iba na príťaž. Ďalšou obrovskou a takmer najdôležitejšou úlohou je MC – Master of Ceremonies, kabaretiér, uvádzač, moderátor. Do tejto postavy obsadil režisér Csongora Kassaia a Evu Pavlíkovú. MC v Nitre získal rozmer osudovosti a schopnosti stvárňovať živelnosť i životnosť rôznych podôb ľudskej existencie. Nie je to už iba transvestita, ale v kontexte celého divadelného diela táto postava v oboch alternáciách nadobúda takmer démonickú podobu, raz žena, potom muž, raz starec, potom dieťa: raz život, inokedy smrť. Takto interpretovaná postava je zaujímavým divadelným výtvorom. Na to, aby dosiahla svoju plnosť, sa na javisku pohybuje v príliš obmedzenom a úzkom priestore kabaretu. Málo zasahuje do súkromného života jednotlivých postáv. MC by mohol byť v jednom svojom prezlečení iniciátorom vzťahu fräuline Schneider a herr Schultza, v inom zase príčinou jeho konca. Stal by sa z neho živel a životný princíp a nezáležalo by už na tom, či hrá muž, či žena. Tento rozmer je však v postave iba v potenciálnej rovine. MC je prítomný najmä v kabarete, hrá si svoje kabaretné kúsky a oznamuje, kedy sa má pozornosť diváka naladiť na zábavu v prostredí vychýreného berlínskeho podniku. V takomto, dalo by sa povedať tradičnom vedení postavy však už záleží na tom, či hrá muž, či žena. Žiaden mužský vtip a narážka na sex neobstojí, ak ju urobí žena žene. Kabaretné číslo, kde má muž ospevovať svoju domácnosť s dvoma „manželkami“, je nepodarkom, ak sa pri ňom na posteli naháňajú tri ženy. Podobne je to aj v situácii, keď žena oblečená ako žena povie riaditeľovi kabaretu, že sa volá Hans. V prípade alternácie herečkou bolo potrebné prispôsobiť text alebo ináč vybudovať jednotlivé scény takým spôsobom, aby sa zachoval duch a funkcia postavy kabaretiéra. Jedno riešenie by mohlo vychádzať z faktu, že vystúpenia transvestitov sú častým a úspešným zábavným číslom aj v súčasnosti a z MC-ho urobiť transvestitu nielen v mužskej ale aj v ženskej alternácii – bola by to žena prezlečená za muža. Takéto poňatie postavy by zachovalo jej tajomnosť a zároveň by poukázalo aj na to, čo bežne v kabaretoch nevídame. Ľudmila Várossová však v kostýme Evy Pavlíkovej zvýraznila jej ženskosť natoľko, že ani pri najväčšej snahe, ani pri najhlbšom hlase, aký dokáže herečka vydať, jej kostým nepomáha hrať to, čo prikazuje text. V obtiahnutej trblietavej blúzke bez rukávov a priliehavých nohaviciach sa musí veľmi nepríjemne a namáhavo hrať žene postava, ktorá sa považuje za muža! Motív nevyjasnenej sexuálnej orientácie Clifforda Bradshawa tiež neprispieva k čitateľnosti príbehu. V bulletine síce dramaturg inscenácie Svetozár Sprušanský spomína, že Berlín bol plný homosexuálov, že autor literárnej predlohy, ktorý svoje zážitky vtelil do postavy Cliffa, Christopher Isherwood, bol tiež homosexuál. Clifford miluje Sally, čaká s ňou dieťa, chce si ju vziať a predstaviť ju rodičom. Na druhej strane však váha, či má odmietnuť návrhy čašníka Bobyho (Peter Kadlečík), s ktorým sa pozná od ich stretnutia v londýnskom klube pre homosexuálov. Bobyho postava je prostriedkom, ktorým režisér poukazuje na to, že aj homosexuáli, podobne ako Židia a umelci, boli potláčaní nacizmom. Cliffordova nevyjasnená sexuálna orientácia uberá na hodnovernosti jeho vzťahu so Sally a prostredníctvom toho na sile celého príbehu. Scénografia inscenácie je funkčná iba vo svojich využitých častiach. Obrovská drôtená nadstavba zostáva bez významu. V spleti drôtov sa pri príchode Clifforda do Berlína objaví vysoko nad javiskom vláčik a dolu na scéne v detaile jedno kupé s cestujúcimi. Ilustračná funkcia dekorácie stráca na hodnote, keď Clifford pri odchode z Berlína síce odchádza v tom istom kupé, s tým istým sprievodcom i spolucestujúcim, ale vláčik vysoko v spleti drôtov zostane nehybne stáť. Na druhej strane to môže byť symbol bezvýchodiskovej situácie, v ktorej sa ocitli ľudia pri nástupe fašizmu k moci. Oblúk, ktorý by viedol k záveru inscenácie, zostal pootvorený a príbeh rámcovaný príchodom a odchodom berlínskeho vlaku na úrovni scénografického znaku zasa nedokončený. S veľkým oduševnením sa svojich partov zhostili tanečníci. Nedá sa však povedať, že by toto nadšenie našlo svoj protipól v kvalite ich vystúpení. Na jednej strane je Ďurovčíkova choreografia už tradične prázdna a rutinná, s neustále sa opakujúcimi motívmi, s kašírovanými krokmi stepu, ktorý sa ozýva radšej z play-backu. Na druhej strane má nedostatky aj naštudovanie tejto choreografie. Synchronizácia tanečníkov nie je na potrebnej úrovni, rovnako ani tanečná technika. Tanečné časti predstavenia nedotvárajú atmosféru slávnych zlatých čias kabaretu, ale vyvolávajú skôr dojem chaosu. Povrchnosť a beznádej Inscenácia Kabaret ilustruje text, dáva mu divadelnú hmotnú podobu, ale neinterpretuje ho. Takýto prístup by obstál pri jednoduchšej predlohe, ale libreto a texty k tomuto muzikálu potrebujú interpretáciu, aby oslovili diváka aj v súčasnej dobre. Takýto cieľ si kladie režisér, keď sa v bulletine vyznáva, že „inscenovať Kabaret znamená tiež pouvažovať spolu s divákmi, čo nás na prahu 21. storočia spája s neskorými 20. rokmi weimarského Nemecka.“ Jednoznačným odkazom inscenácie je to, že všetci podľahnú totalite, ktorá sa spočiatku zdá byť nevinnou, až sa nakoniec zmení na obrovskú červenú zástavu s hákovým krížom, pod ktorým zahynú nielen mučení v koncentračných táboroch, ale aj kabaretná speváčka Sally. Ostatní buď utečú, alebo sa prispôsobia a na ramená si pripnú hákové kríže, stanú sa pravými vyznávačmi. V inscenácii sa nepodarilo nájsť žiaden motív, ktorý by bol silnejší ako nacizmus, ktorý by prerástol príchod totality a dal by postavám a možno aj (nechcem tvrdiť, že najmä) divákom nádej do budúcnosti. Oddych, zabudnutie na problémy a uvoľnenie, ktoré MC na začiatku sľuboval, keď pozýval na predstavenie, vo svojom záverečnom vystúpení cynicky vyhlási za nemožné. Prizná sa, že hostí kabaretu len oklamal a na dôvažok ho veľká papierová hlava premení na Hitlera. Ak je „život veľký kabaret“ a inscenácia Kabaret je výpoveďou o našom živote, tak potom je naším údelom absolútna beznádej. Nemáme kam uniknúť, oddych neexistuje, pretože problémy sú také veľké, že ľudí neopúšťajú ani v zábavných podnikoch, ženy, tanec, spev, nič nie je silnejšie. Politika a demokracia sú len „tancom na vulkáne“, ako to nazýva režisér, a môžu sa každú chvíľu zvrhnúť do hrôzy nacistickej krutovlády. To, či je inscenácia Kabaretu opodstatnenou výstrahou, alebo výstižným opisom súčasného stavu, sa rozhodne každý divák individuálne na základe vlastnej interpretácie a životných skúseností. Autor je divadelný kritik