Sándor Márai - euroobčan a svetoobčan
"Večer o ôsmej som sa narodil, veterno bolo. // Košice som mal rád, a básne, // A ženy... a víno... a česť...// A um, čo srdcu povie slovo. // Iné rád som nemal, ostatné nech // tajomstvom bude. // O milosť nežobroním, bez ľútosti ma súďte.“ (Sándor Márai) Tento euroobčan a svetoobčan, košický rodák, má v Košiciach popri pamätnej izbe aj „svoju stoličku“, na ktorej „víta“ všetkých tých, čo vyznávajú toleranciu a neznášajú akúkoľvek tyraniu, akýkoľvek útlak. Sándora Máraiho, významného prozaika, básnika, dramatika, esejistu, ktorý sa okrem iného vyjadril, že človek je len dovtedy človekom, kým má v sebe detské cítenie, teda tohto vyznávača mesta svojho detstva – Košíc, si uctili 24-hodinovým čítaním z jeho tvorby študenti košických stredných škôl s vyučovacím jazykom maďarským. Druhý deň spomínaní predstavoval zasa čítanie z diel S. Máraiho v rôznych jazykoch v Klube národnostných menšín. Bolo z čoho vyberať, pretože v Košiciach žije desať národnostných menšín a Máraiho diela (je ich 60 zväzkov) boli preložené do desiatok jazykov (najúspešnejšia kniha v slovenčine – Sviece dohorievajú – sa dočkala prekladu do 28 jazykov). Za vrchol jeho tvorby sa pokladá 1 200-stranová románová kompozícia Dielo Gavrenovcov (Toronto 1989). „Toto dielo obsahuje podstatu Máraiho odkazu občanom, Maďarom a ľudstvu o fenoméne občianstva. Márai je uvedomelý a sebavedomý občan, ba čo viac, uvedomelý a sebavedomý košický občan, mešťan. Vždy ním chcel byť a zostať. Celý život pracoval na vyzdvihovaní občianskych hodnôt a bojoval za ich uznanie a záchranu. Podľa Máraiho presvedčenia sebaúcta a suverenita osobnosti musia byť neodmysliteľnou vlastnosťou európskeho človeka.“ (Z. Szeberényi) Azda najbohatším máraiovským podujatím v Košiciach bola prednáška Tibora Mészárosa z Literárneho múzea Sándora Petöfiho v Budapešti, spojená s premietaním dokumentov o živote a diele Sándora Máraiho. Prednáška, dokumentárny film i diskusia sa uskutočnili v Maďarskom spoločenskom dome, kde pôsobí aj Košický občiansky klub. Možno jednoznačne tvrdiť, že komentovaný životopis Sándora Máraiho, obohatený ľudovými anekdotami o ňom a úryvkami z jeho rozsiahlej tvorby – to bolo kvalitné vystúpenie Tibora Mészárosa, autora 911-stranovej Bibliografie Sándora Máraiho (Petöfiho múzeum 2003). T. Mészáros vychádzal predovšetkým z Máraiho korešpondencie a denníkov, ktoré sa (rovnako ako denníky jeho manželky Loly, ale tie ešte nie sú spracované) Petöfiho múzeu podarilo získať. A tak pred poslucháčom a divákom defiloval pohnutý život Sándora Máraiho, ktorý sa narodil 11. apríla 1900 v Košiciach a umrel v roku 1989 v San Diegu. „Klaunov môžete robiť, ale nie pod svojím menom,“ povedal otec Grossmid svojim dvom synom, a tak si obaja dali umelecký pseudonym: Sándor – Márai a jeho brat Géza – Radványi (filmový režisér). Keď ho vylúčili z jednej zo stredných škôl v Košiciach pre kritické názory na spoločnosť a jej systém, povedal: „Ešte budete o mne počuť v literatúre.“ Ako 14-ročný vydal básnickú zbierku, počas vysokoškolských štúdií preložil Kafkov Proces, ktorý vyšiel v Košiciach. V Berlíne zažil Hitlerov prejav a cítil, že vo svete sa prejavý zlo. V 30. rokoch napísal najviac kníh a esejí a súčasne bolestne prežíval odchod do cudziny. Košice nevedel zo svojho života a snov vylúčiť. Žil v mnohých európskych štátoch, všade sa cítil ako doma, keďže ovládal viaceré jazyky, ale smútok za rodnými Košicami ho neopustil. Do svojho „emigrantského“ pasu si okrem cestovného lístka s označením len „TAM“ vložil aj list z gaštana, ktorý rástol pred jeho rodným domom v Košiciach. Keď vypukla vojna, zapísal si do denníka: „Život a rozum sú silnejšie ako pudy.“ O emigrácii sa okrem iného zmienil, že je ako nemocnica, kde sú lekári rovnako nakazení ako pacienti. Fotografie, ktoré si vzal so sebou do cudziny, si so svojou manželkou často prezeral. Bol na nich svet Košíc – svet detstva, ktorý „je dôležitý, ostatok je cudzie,“ hovorieval Márai. Vyjadril sa aj, že spisovateľ môže písať „naozajstné“ diela len vo svojom jazyku. Všade v cudzine sa mu zdalo, že sa ozvú zvony z Dómu svätej Alžbety v Košiciach. Nestalo sa tak, zasiahol ho však úder v podobe smrti niekoľkotýždňového syna a vypukla druhá svetová vojna. Zachraňovala ho tvorba a spomienky, po vojne opäť tvorba a práca v Slobodnej Európe, kde publikoval pod vlastným menom. V 80. rokoch, po strate blízkych (zomrel mu aj brat) a známych, no najmä pri smrti manželky pomyslel prvý raz na samovraždu. Všetko odmietal (i vydavateľov a návrat domov), po ďalšej strate – keď mu umrel adoptívny syn – sa uzavrel do seba, kúpil si pištoľ, no ani vtedy nestratil svoj trefný humor. Keď sa v San Diegu začalo hovoriť o postavení jeho pamätníka, odmietol to so slovami: „Nechcem, aby ma psy ocikávali.“ Z roku 1989 odžil ako takmer celkom slepý len dva mesiace, do svojho denníka posledný raz urobil zápis 15. januára, poradil sa s lekárom (hovoriac o sebe ako o tretej osobe), ktorý zo spôsobov je istejší: streľba do hlavy alebo do úst, a keďže závet nechal už pred pár dňami na magnetofónovej páske, v marci 1989 tento Európan a svetoobčan odišiel navždy. V máji 2004 mu v San Diegu pomník predsa len postavili. V jeho rodnom meste Košice sa tak stalo 11. decembra 2004. „Vidíte, druhovia, svojimi očami, čo sme: // Prach a popol sme. // Naše spomienky sa rozpadnú sťa staré tkanivo.“ Sú to prvé tri verše z Máraiho básne Pohrebná reč (preklad: autor svoje meno neuvádza), ktorá v slovenčine ešte nebola uverejnená, ale odznela pri odhalení sochy v Košiciach. Dve stoličky, na jednej sedí v životnej veľkosti Sándor Márai – dielo akademického sochára Petra Gáspára, ktoré vzišlo z iniciatívy Györgya Vargu, bývalého maďarského veľvyslanca, a predsedkyne Maďarského spoločenského domu v Košiciach Kornélie Csalovej. Sándor Márai – svedok i obeť 20. storočia, bojovník za záchranu ľudských hodnôt, človek hlásajúci neoddeliteľnosť vlastenectva a univerzalizmu, vernosť rodisku napriek tomu, že väčšinu života prežil ďaleko od domova. Do rodných Košíc sa vrátil 15 rokov po smrti v podobe sochárskeho monumentu. Autorka je publicistka
