Voliči HZDS a SMK boli v novembri 89 medzi najmenej aktívnymi

Ľudmila Benkovičová, sociologička Nerovnosť postavenia ľudí pred zákonom je u nás podľa verejnosti rovnaká, aká bola do novembra 1989. Tri štvrtiny Slovákov si navyše myslí, že získať bývanie bolo vtedy oveľa jednoduchšie. Aj to vyplýva z odpovedí sociologičky Ľudmily Benkovičovej z Odboru mediálneho výskumu Slovenského rozhlasu (OMV SRo) na otázky členov Klubu Nového Slova. Jeho druhým hosťom bol v decembri politológ, pedagóg a publicista Oskar Krejčí. Témou boli udalosti v Česko-Slovensku z novembra 1989 a ich dnešné hodnotenie a to, čo sa udialo odvtedy. Vzhľadom na rozsah a zaujímavosť odpovedí oboch hostí sme sa netradične rozhodli dať im priestor až v dvoch vydaniach Slova. Ako sa dnes ľudia na Slovensku pozerajú na tých 15 rokov, ktoré uplynuli od 17. novembra 1989? - Rôzne a je to pochopiteľné, ale zdá sa, že medzi väčšinou občanov Slovenska prevláda skôr skeptické hodnotenie toho obdobia. Samozrejme, verejná mienka nie je audítorom pravdivosti alebo objektívnosti. Je to vždy subjektívna výpoveď veľkej skupiny populácie, ktorú ovplyvňuje mnoho rôznych faktorov. Dobre, ale nás zaujíma najmä to, či sa splnili vtedajšie očakávania obyčajných ľudí, ktorí tie udalosti prežívali na námestiach, na svojich pracoviskách alebo v školách. - Môžem využiť výsledky veľmi zaujímavého výskumu, ktorý robil Ústav politických vied v spolupráci s Odborom mediálneho výskumu a týkal sa chápania 17. novembra. Ale ešte predtým vám ponúknem odpovede z iného zdroja. 17. novembra 2004 Slovenský rozhlas celý deň kládol svojim poslucháčom otázku: Naplnil 17. november vaše očakávania? Prostredníctvom elektronickej pošty alebo SMS-kou na ňu spontánne odpovedalo vyše 300 ľudí. Viac než dve tretiny odpovedalo nie, jedna tretina povedala, že naplnil alebo vo veľkej miere naplnil. Povedzte nám na ilustráciu niekoľko konkrétnych odpovedí. Prečo sa ľuďom za tých 15 rokov ich očakávania nenaplnili? - Vyberiem také typické odpovede. Priznám sa, že niektoré ma až nadchli v tom zmysle, ako ľudia dokážu posúdiť veci a ako dokážu stav formulovať. Jeden pán napríklad napísal: „Očakávania sa nesplnili, načo nám je dostatok banánov, keď si ich nemôžeme dovoliť kúpiť.“ Ďalšia je takáto odpoveď: „17. november doniesol chudobu a nezamestnanosť. Tí, čo nám hovorili, že žijeme na úkor spoločnosti, klamali. Ani dnes sme nedosiahli úroveň roku 1989.“ Iná odpoveď: „Nenaplnili, pretože moje deti s diplomom upratujú v Austrálii a zo štátnej správy a verejných inštitúcií sa stali sro-čky. Mnohých ambície prevyšujú ich schopnosti a odbornosť.“ Alebo: „Ako som bola v roku 1989 nadšená, tak som teraz všetkým sklamaná.“ Vedia tí ľudia vôbec, prečo sú sklamaní? Nie sú to len reakcie na nenaplnené ambície? - Určite nie. Ľudia nad tými odpoveďami zjavne dosť rozmýšľali a vedia presne, čo im na dnešku prekáža. Tu je príklad: „Moje predstavy sa nenaplnili a dnes ľutujem, že som ako 24-ročný mladý človek na mítingoch mrzol, pretože som veril, že sa budeme mať lepšie a že sa budú mať lepšie aj tí robotníci, ktorí sa dnes, po tých 15 rokoch, majú horšie. Dobre sa majú stále tí istí ľudia bez chrbtovej kosti a morálky.“ Ale najlepšou reakciou na vašu otázku je táto odpoveď: „Mám sa lepšie ako za socializmu, ale bral by som socializmus.“ Takže to nie je postoj len neúspešných ľudí. A čo kladné odpovede? V ankete ich bola takmer tretina. - Tu sú: „Hoci mám 52 rokov a 17. november mi akože vzal tie sociálne istoty, ktoré by sa mi pomaly aj zišli, do minulosti by som sa nevrátila za žiadnu cenu. Získala som voľnosť, môžem rozhodovať o sebe, tak rada prijmem aj zodpovednosť s tým spojenú.“ Alebo: „Samozrejme, že sa dnes máme lepšie. Tým, ktorých život bol za komunistov iba jedlo, pitie a sex, ani vtedy ani dnes nechýba kultúra, cestovanie, viera a iné duchovné hodnoty. A preto nadávajú, lebo sa musia starať o seba, a to sa nikdy nenaučili.“ A „November naplnil moje očakávania, za komunistickým režimom ľutujú iba lenivci a neschopní ľudia.“ Ejha, to sú dosť radikálne vyjadrenia. - Ale boli aj umiernenejšie: „Splnil sa mi životný sen, okrem iného o zjednotených štátoch európskych.“ „Som šťastná, že som bola pri tom ako 27-ročná, pretože konečne sme na slobode pohybu.“ „17. november – sloboda, koniec vlády jedinej strany, koniec politickým väzňom, sloboda tlače, sloboda vyznania.“ A napokon: „November 1989 naše predstavy a očakávania naplnil a dúfame, že to tak ostane navždy.“ Existujú dnes dobové materiály o tom, čo si naozaj ľudia želali bezprostredne po revolúcii v roku 1989? - V tom čase som robila v Ústave pre výskum verejnej mienky, takže mám originálne materiály o tom, ako sa o udalostiach a vôbec o pohybe v spoločnosti písalo začiatkom roku 1990. Treba povedať, že väčšina verejnosti si od zmeny režimu sľubovala predovšetkým rozvoj demokracie, slobody, nastolenie plurality v ideológii a hodnotových systémov, náboženskú slobodu a tak ďalej. Jednou z tých požiadaviek, ktorá v roku 1989 zaznievala na námestiach, bola odluka štátu od cirkvi, resp. cirkvi od štátu, aby som bola presná, a s touto požiadavkou sa vtedy stotožnila rozhodujúca časť populácie. Táto požiadavka sa však dodnes nenaplnila. Zmenili ľudia názor? - Nie. Keď použijeme poznatky zo súčasných výskumov, tak aj dnes väčšina populácie je za to, aby sa cirkev odlúčila od štátu, a to aj pokiaľ ide o jej financovanie, aby sa teda rozvíjali relatívne autonómne a aby boli istým spôsobom oddelené. Dnes mnohí tvrdia, že sa pred 15 rokmi mali ľudia lepšie zo sociálno-ekonomického hľadiska. Lenže práve v tejto oblasti zaznievala vtedy veľká nespokojnosť. Akú zmenu ľudia čakali? - Predovšetkým lepšie pracovné uplatnenie. Dnes to znie až smiešne, ale verejnosť si sľubovala, dokonca by som povedala, že reálne verila, že budú odbúrané rôzne politické a ideologické kritériá pri obsadzovaní funkcií. Sľubovala si rast životnej úrovne radových občanov, priblíženie sa slovenskej ekonomiky ekonomike vyspelých západných krajín. Vtedy nikto nehovoril o tom, že by ťažkosti a prekážky, s ktorými sa spoločnosť borila, mali trvať tak dlho, ako nakoniec v skutočnosti trvajú. To znamená, že ľudia pozitívne zmeny situovali do časového horizontu nanajvýš desiatich rokov. Nikto nepripúšťal, že by zmeny mohli trvať dlhšie. Iba necelá štvrtina obyvateľov Slovenska vtedy pripúšťala, že to môže ísť aj za horizont desiatich rokov. Obrat životnej úrovne. Dnes sme 15 rokov po a všetci vieme, aká je tá úroveň, ako sa to obrátilo. Občania vtedy napríklad prejavovali silnú ochotu utiahnuť si opasok. Poznáte to, veď je to veľmi aktuálne i dnes: utiahnuť si opasok v záujme lepšej budúcnosti. Podiel tých, ktorí predpokladali, že spomínané uťahovanie opasku bude permanentne prítomné po 15-ročnom ponovembrovom vývoji, bol mizivý a nedosiahol, podľa tých dobových výskumov, ani jedno jediné percento! Začiatkom roku 1990 sa vari dokonca ešte ani nehovorilo o privatizácii, hoci ľudia chceli vidieť „súkromníkov“ najmä v službách, akými sú obchod, reštaurácie a ubytovanie, rôzni opravári. - Pokiaľ ide o privatizáciu, tak v roku 1990 absolútne nikto nepripúšťal privatizáciu veľkých strategických podnikov. To, čo maximálne ľudia pripúšťali alebo s čím dokonca súhlasili, bolo, že privatizácia sa viazala na malé a stredné podniky, a väčšina obyvateľov si teda neželala privatizáciu podnikov s viac ako 500 zamestnancami. Neprichádzalo do úvahy ani to, že by sa privatizovali nejaké energetické podniky, bane alebo kultúrne pamiatky. To v tých výskumoch jednoznačne nejestvuje. Keď si zoberiete výskumy tej doby, tak takéto očakávania tam občania vôbec neformulujú. Ale o reštitúciách sa už hovorilo. - Áno, lenže objektom reštitúcií, ako o nich vtedy zmýšľala verejnosť, mali byť iba obchody, menšie pozemky, obytné domy, drobné prevádzky a tak ďalej. A čo rôzne poplatky? Na tie vtedy ľudia zvyknutí neboli... - ... a ani ich neočakávali. Nikto napríklad pred verejnosťou neotvoril otázku platených služieb v sociálnej oblasti, v školstve alebo v zdravotníctve. Naopak, keď sa na to pozrieme dnešnou optikou, ľudia veľmi naivne a značne optimisticky očakávali, že sa ešte zachovajú, nebudem to nazývať sociálne istoty, ale tie služby, ktoré sa poskytovali. Že sa zdokonalí školstvo, že sa na školy dostane viac detí, že budú mať umožnené študovať, že šanca získať kvalitné vzdelanie bude oveľa vyššia ako dovtedy. Dnes je jedným z najväčších makroekonomických a sociálnych problémov vysoká nezamestnanosť. Počítalo sa s týmto fenoménom už v roku 1990? - Pokiaľ si spomínam, tak politické deklarácie ešte nie, ale je zaujímavé, že ľudia už na ňu začali myslieť. Približne v prvých marcových výskumoch toho roku sa objavila obava z nezamestnanosti. Ľudia z nej už mali obavy, z toho, že stratia svoje pracovné miesto, hoci vtedy reálne nezamestnanosť ešte vôbec nejestvovala. Ak sa pamätáte, reálne sa objavila až na prelome rokov 1991 a 1992 v dôsledku konverzie v zbrojárskych fabrikách. Ale hoci dovtedy v nejakej masovej miere neexistovala, ľudia si už toto ohrozenie začali uvedomovať. Súčasná vládna garnitúra, najmä premiér Mikuláš Dzurinda, rada zdôrazňuje, že minulý rok bol pre Slovensko prelomový, lebo sme sa stali členmi Európskej únie a ešte predtým aj Severoatlantickej aliancie. Aké očakávania mali občania pred 15 rokmi v zahraničnopolitickej oblasti? - Keď sa pozrieme na záver roka 1989, na samotný november a mesiace, ktoré nasledovali po novembri, nebola žiadna diskusia, žiadne vyhlásenia o tom, že by sme vstupovali do Severoatlantickej aliancie. To nikto nespomenul. Nehovorilo sa o našom členstve v Európskej únii, napokon tá ešte neexistovala, ale dokonca sa spočiatku nehovorilo ani o zániku RVHP, aspoň nie v prvých mesiacoch. To prišlo až neskôr. Nebolo to však hneď v období revolúcie alebo tesne po nej. Neobjavovali sa ani úvahy o možnom rozdelení Česko-Slovenska. Aspoň hlasné úvahy nie. Samozrejme, v každej spoločnosti existuje určitá skupina ľudí, prípadne, povedala by som, skupinka, ktorá vidí ďalej, než vidí verejná mienka a než vidia tí ostatní. Možno tieto skupinky už o takých veciach uvažovali, možno ony už nejaké svoje malé scenáre pripravovali. Ale vo verejnej mienke jednoducho tieto závažné témy, ktoré potom formovali tento 15-ročný vývoj, vôbec neboli nastolené. To sa udialo až v neskorších rokoch. V úvode ste spomínali aktuálny výskum Ústavu politických vied a vášho OMV SRo k problematike 17. novembra 1989. Čo ste sa v ňom ľudí pýtali? - Napríklad: Akým spôsobom ste sa podieľali na udalostiach 17. novembra? Je to retrospektívna otázka, preto treba odpovede na ňu brať s rezervou. Je úplne jasné, že do dnešných postojov sa istým spôsobom premieta už dnešná skúsenosť a tých 15 rokov, ktoré máme za sebou. Napriek tomu ide o veľmi zaujímavé zistenia. Urobili sme to tak, že sme z celého súboru vytriedili tých, ktorí mali v roku 1989 aspoň 15 rokov. Prečo? - Vychádzali sme z tézy, že 15-ročný človek už je schopný vnímať isté hodnoty, je schopný nasávať sociálnu atmosféru okolo seba a je schopný sa na nej aktívne podieľať – nakoniec, tie námestia o tom hovoria – a teda aj o nej vypovedať. Výsledok? - Keď sme sa na to pozreli takouto optikou, tak za aktívnych účastníkov zmeny režimu sa považuje 16 percent tých, čo majú dnes 30 rokov a viac. Za tichých sympatizantov sa považuje 51 percent, 18 percentám boli tie udalosti ľahostajné, 13 percent sa identifikovalo ako tichí odporcovia a iba menej ako dve percentá sa zaradili medzi aktívnych odporcov (zmeny) vtedajšieho režimu. Za aktívnych odporcov považujeme tých, ktorí vystupovali na verejnosti, obhajovali bývalý režim a zasadzovali sa zaň nejakým spôsobom. To znamená, že vtedajšie spoločenské zmeny sa začínali so širokou podporou. - Ak by sme sa pozreli na situáciu z tohto uhla pohľadu, naozaj môžeme povedať, že 17. november mal vynikajúci štart, keďže dve tretiny populácie sa buď aktívne postavili na stranu zmien, alebo ich aspoň ticho podporovali. Ukazuje sa, že aktívnejší boli muži ako ženy, aktívnejší boli občania slovenskej národnosti než občania hlásiaci sa k maďarskej národnosti. Podľa dosiahnutého vzdelania podpora novembra v tých samotných udalostiach rástla so vzdelaním respondenta, v skupine vysokoškolsky vzdelaných ich bolo najviac. Aktívnejší boli tí, čo sú dnes podnikateľmi, a tí, ktorí sú dnes v štátnom sektore, respektíve v štátnej správe. Čo je však zaujímavé, aj pätina dnešných nezamestnaných sa označila za aktívnych účastníkov novembra 1989. Potvrdzuje váš výskum tvrdenia, že revolúcia sa odohrávala vo väčších mestách? - Ukazuje sa, že najviac aktívnych bolo v Bratislave a v Košiciach, kým napríklad v malých obciach ich bolo iba 10 percent. V Bratislave a v Košiciach sa za tých aktívnych považuje až 15 percent z populácie. Keby som mala na nositeľov novembra 1989 pozerať optikou nejakej svetonázorovej hodnotovej orientácie, najviac aktivistov Novembra, ale aj aktívnych odporcov bolo medzi tými, čo sa deklarujú ako ateisti. Ateisti sú proste skupina heterogénna, štruktúrovaná a oveľa výraznejšie prejavujúca svoje postoje než ľudia nábožensky nevyhranení alebo nábožensky veriaci obyvatelia Slovenska. A pokiaľ ide o ich dnešnú stranícku orientáciu? - Čo sa týka politických inklinácií, najviac aktívnych podporovateľov skončilo – z aktuálneho pohľadu – medzi voličmi ANO a podporovateľmi strán vládnej koalície. 37 percent sa ich označilo za voličov ANO, medzi voličmi SDKÚ je ich viac ako tretina. Najmenej aktívnych podporovateľov Novembra 1989 je medzi dnešnými voličmi Komunistickej strany Slovenska, Smeru, HZDS, Strany maďarskej koalície. To je prakticky na rovnakej úrovni. Skúmali ste aj konkrétne dimenzie zmien? Alebo inak, pýtali ste sa ľudí aj konkrétne, čo sa podľa nich od novembra 1989 u nás zmenilo? - Áno, ale nepýtali sme sa ich len na to, čo sa zmenilo, ale aj ako. Naším respondentom sme predložili 17 vybraných dimenzií života a chceli sme, aby sa ich pokúsili porovnať, aby povedali, či to bolo lepšie pred novembrom 1989 alebo po ňom. Samozrejme, respondent mohol použiť aj odpoveď, že je to rovnako teraz, ako to bolo vtedy. To sa uplatnilo prakticky pri dvoch položkách. Jednou je hodnotenie rozvoja národnej kultúry a tradícií, kde najviac odpovedí bolo – je to rovnaké. Za mimoriadne závažné však považujem, že druhou je rovnosť občanov pred zákonom. Neviem, či je pre súčasný demokratický režim pozitívom, ak väčšina ľudí odpovie, že rovnosť pred zákonom je rovnaká ako v totalitnom komunistickom systéme. A v čom, napríklad, je podľa verejnosti dnešný režim lepší? - Podľa odpovedí je dnes je situácia lepšia v deviatich oblastiach: ide o možnosť cestovať do zahraničia, o slobodu informácií a slobodu médií, o dosiahnutie náboženskej slobody, o možnosť prejavovať vlastné názory na verejnosti, o možnosť občanov zapojiť sa do rozhodovania o veciach verejných a o sféru potlačovaní občanov patriacich k národnostným menšinám. A ktoré oblasti vnímajú ľudia práve opačne, teda že sa zhoršili? - Čo sa týka toho, kde sa koncentrovala nespokojnosť, tam výrazne prevažovalo pozitívne hodnotenie minulosti v porovnaní so súčasnosťou najviac v zabezpečení bývania – až 75 percent oslovených z toho veľkého súboru si myslí, že to bolo lepšie do novembra 1989, ako je to dnes. Ďalej ide o možnosti pracovného uplatnenia – o tom som vám hovorila, i čo sa týka očakávaní – ľudia očakávali, že sa to zlepší. Lenže dnes si bezmála 68 percent ľudí myslí, že to bolo lepšie do roku 1989. Ide aj o životnú úroveň respondenta a jeho rodiny – asi polovica respondentov odpovedala, že v minulosti bola ich životná úroveň vyššia. Pokiaľ ide o život ľudí, ako ste vy, my – teda tých obyčajných ľudí, ktorí nie sú ani funkcionári ani nepatria k ekonomickej či spoločenskej elite, tak opäť väčšina odpovedí bola v tom zmysle, že lepšie to bolo do novembra 1989. Opäť sa musíme spýtať, čo pri odpovediach v ankete Slovenského rozhlasu: kto sú tí ľudia, ktorí sú s porevolučným vývojom spokojní, a kto sú tí, ktorí spokojní nie sú? - Ak sa na to pozrieme podrobnejšie, zistíme, že je to v globále približne rovnaké. Pretože je to 44 percent a 48 percent, teda spokojnejších je 44 percent, myslia si, že vývoj teraz smeruje k lepšiemu, a 48 percent má názor, že sa vyvíja k horšiemu. Z druhého zorného uhla hodnotenia nositeľom pozitívnych pohľadov sú predovšetkým predstavitelia mladšej generácie. Sú to obyvatelia Slovenska mladší ako 30 rokov, ktorí uplynulých 15 rokov vnímajú ako zmenu k lepšiemu alebo prevažne k lepšiemu. Ide totiž o kategóriu ľudí, ktorá má reálne najmenej problémov vyrovnať sa so súčasnou zmenenou situáciou jednoducho preto, lebo väčšinu ich životných potrieb uspokojujú rodičia. Jej skúsenosti so súčasnou dobou sa teda určite neviažu na zabezpečenie potrieb každodenného života. Takže nespokojní sú najmä starší ľudia, čo, pravdu povediac, nie je žiadne prekvapenie. - Áno, so vzrastajúcim vekom sa zvyšuje pesimizmus a najpesimistickejšie hodnotí celý 15-ročný vývoj kategória ľudí nad 60 rokov. Ale nemyslím si, že im to môžeme vyčítať. Treba si totiž uvedomiť, že je to kategória ľudí, ktorá má najmenej možností vyrovnať sa so súčasnými ťažkými podmienkami života. Dôchodcovia si nemajú možnosť nejako masovo privyrobiť, v tomto veku si už nemôžu nájsť nejakú efektívnu stratégiu, aby sa „úspešne“ preniesli cez toto ťažké obdobie, ako nám to neustále odporúčajú niektorí politici. A tiež nemožno od tejto kategórie očakávať ani to, že bude dajako masívne protestovať, že by usporiadala nejaké demonštrácie na presadzovanie svojich požiadaviek. A ani im nemôžeme vyčítať, že sa im už nechce čakať na lepšie zajtrajšky, lebo na to boli odsúdení celý svoj život a nikdy sa ich nedočkali. - Jednak majú presne túto životnú skúsenosť, jednak sa ťažko môžu uspokojiť so sľubom, že o niekoľko rokov bude lepšie, pretože sú to ľudia vo vyššom veku a tých niekoľko rokov je pre nich vek, ktorý už nemusí byť aktuálny. Treba si uvedomiť, že v tejto kategórii – v kategórii nad 60 rokov – je vyše štvrtiny dospelých obyvateľov Slovenska. Preto nie je príliš prezieravé tvrdiť „nech sa nesťažujú, lebo to, že Slovensko je v takej situácii, v akej je, je vlastne ich chyba.“ Niekto to naozaj tvrdí? - Vybrala som citát ministra hospodárstva a šéfa ANO Pavla Ruska, ktorý odznel v televízii, takže nikomu neubližujem. Povedal to na plné ústa na mikrofón v rámci televíznej diskusie. V každom prípade skutočnosť, že prevažujú negatívne hodnotenia ostatných 15 rokov, nie je sama osebe prekvapujúca. Porevolučný vývoj vždy sprevádza značná strata ilúzií o výsledkoch. Viete však povedať, koľko ľudí to dnes chce zmeniť, presnejšie, koľkí sú ochotní aktívne vystupovať napríklad za ľudské práva? Alebo viete povedať, koľkí ľudia si dnes znovu želajú zmenu režimu, pričom nemáme na mysli návrat pred november 1989? - Skôr ako by som vám odpovedala, musela by som sa spýtať, na aký režim sa to má zmeniť? Alebo čo tým máte na mysli? Máte na mysli zmenu politickej garnitúry, alebo máte na mysli návrat k prednovembrovým pomerom? My sme v našom výskume otázku na zmenu režimu nekládli, pretože by sme sa najprv museli pýtať, na aký režim sa má ten dnešný zmeniť. Lebo ak máte na mysli zmenu politickej garnitúry, ide o niečo iné ako o zmenu režimu. To nám je jasné... - Vám to jasné je, ale ja sa vo výskume verejnej mienky môžem spýtať len na to, pri čom som si absolútne istá, že tomu ľudia rozumejú. Ak chcem byť ako výskumníčka férová. Lebo ak položím príliš sofistikovanú otázku, samozrejme, že dostanem podobnú odpoveď, teda buď bude príliš zložitá, alebo, naopak, veľmi všeobecná. Predovšetkým však bude nekonkrétna a potom ju môžem interpretovať rôzne. A zväčša tá interpretácia nebude pravdivá, hoci práve to môže nejakým záujmom vyhovovať. Viete, určite by sa našli nejakí stúpenci aj zmeny režimu, ale my by sme vo výskume museli vyšpecifikovať, na aký režim by mala zmena byť. Ak si myslíte, že by tam malo byť viac demokracie, že by tam mala byť väčšia úcta k občanovi, lepšie alebo širšie uplatňovanie ľudských práv... Napríklad či by ľudia boli ochotní aktívne verejne vystupovať v prípade ohrozenia demokracie. - Úprimne vám poviem, že ani takáto formulácia nie je z hľadiska radového občana jasná a jednoznačná. Na túto otázku dnes neviem odpovedať, lebo neviem, akým spôsobom by bola ohrozená, a neviem vám odpovedať, aké by boli podmienky. Ale môžem povedať, že všeobecne existujú také výskumy, ktoré hovoria o nejakom stupni aktivizácie a participácie na spoločenskom živote, a ukazuje sa, že väčšina občanov vyčerpáva svoju účasť na politickom živote voľbami. No a sami viete, ako vyzerá volebná účasť. Je z roka na rok nižšia: regionálne voľby 26 percent, parlamentné a komunálne voľby 50 percent. Asi pred rokom som videla výskumy, podľa ktorých by asi 15 percent ľudí bolo ochotných niečo aktívne urobiť. Súvisí to so štrajkami a vôbec s ochotou účasti na nejakých organizovaných prejavoch nespokojnosti. Takže to asi nie je veľké číslo. To je k zmene toho režimu. A pokiaľ ide o ľudské práva, zasa neviem, či za ľudské práva na Slovensku, alebo za ľudské práva na Kube alebo niekde v okolitých krajinách. To neviem, ale musím povedať, že ľudia sa neaktivizujú ani za ľudské práva na Slovensku. Taký bol prípad žeriavničky pani Cingeľovej z Košíc. Videli ste, že zostala osamelá, bez podpory, a ani tie strany, ktoré sa označujú nejakým spôsobom za ľavicové, nedeklarovali podporu jej hladovky alebo jej protestu. Viete podľa aktuálnych výskumov povedať, či ľudia prehodnotili niektoré svoje očakávania z roku 1990? - Myslím si, že prehodnotenie očakávaní je sústavný proces, ktorý tu neustále prebieha, a my sme neskúmali prehodnotenie očakávaní. My sme skúmali práve to, že ľudia v roku 1989 išli s veľkým entuziazmom a s veľkými očakávaniami do veľkých zmien bez toho, aby si uvedomovali dôsledky, ktoré z tých zmien vyplývajú, a bez toho, aby si uvedomovali nezvratnosť istých zmien, pretože ide o dlhodobé záležitosti, ktoré nemôžete v nejakých intervaloch zmeniť. Privatizácia ekonomiky nie je vec, ktorú môžete robiť každé dva roky, a pre väčšinu slovenskej populácie priniesli zmeny veľké množstvo nechcených dôsledkov. Neočakávaných a nechcených. Takže neviete, ako ľudia dnes hodnotia svoje vtedajšie očakávania? - Ale to sa dá presne povedať aj bez priamej otázky. Samozrejme, dnes si drvivá väčšina ľudí myslí, že ich vtedajšie očakávania boli prehnané alebo nereálne. Ja som úmyselne vybrala našu naivnú a nepripravenú spoločnosť z roku 1989 a zo začiatku roku 1990 a konfrontovala som ju s dneškom. Porovnania ukazujú, že spoločnosť prešla vývojom, ukazujú aj akým, a myslím si, že už dnes by nikto neformuloval svoje očakávania tak, ako to robil pred pätnástimi rokmi. Medzi odpoveďami v ankete Slovenského rozhlasu, o ktorej som už hovorila, bola v tomto smere veľmi zaujímavá odpoveď. Jeden poslucháč napísal: „Keď mi môj otec povedal, že Václav Havel sa vrátil do republiky alebo je v republike iba kvôli Lucerne a Barrandovu, neveril som mu. V novembri 1989 som mu neveril. Dnes mu to už verím.“ Takže to je to prehodnotené očakávanie. To sme však neskúmali. Ale môžete povedať, že ľudia nevedeli, do čoho idú. - Nemôžeme očakávať, že ľudia si budú vždy vedomí dôsledkov svojich krokov, čo by ste radi od nich videli a veľmi radi by ste to očakávali. Keby to tak bolo, predstavte si, ako by museli svoj prístup zmeniť politici. Neviem si predstaviť, ako by fungovala napríklad mediálna sféra alebo mediálne ovplyvňovanie a ako by fungovalo niečo také, čomu sa hovorí politicky marketing a politická propaganda. Navyše, a na to jednoznačne upozorňujem, politika je v slovenských podmienkach úplne osobitý fenomén, pretože politike rozumie každý. Samozrejme, toto je pohľad verejnosti na 17. november a vývoj po ňom. Ale verejná mienka nie je identická s objektivitou, nie je kategóriou ani pravdivosti, ani objektívnosti; verejná mienka je súčasťou reálneho života a pôsobí ako jeho faktor. To znamená, že ak si ja niečo myslím a podľa toho sa riadim, má to rovnakú vypovedaciu hodnotu a silu ako nejaká podmienka, ktorá reálne existuje.

Diskusiu spracovali Braňo Ondruš a Miroslava Necpalová