Trkotárium

Ticho za bodkou býva podmanivé. Je vyžiadané, patričné, vyvažujúce. Zvýznamňuje zapísané. Ticho za bodkou bodke dodáva vážnosť. Rovnako, ako bodka tichu. Bodka ticho uvádza. Vovádza ho do prívalu viet. Medzi vety. Narúšači tohto ticha sa väčšinou púšťajú do riskantného podniku, na klzkú plochu. Narušené ticho za bodkou sa potom mení na miesto, kde sa dobre darí mláteniu prázdnej slamy. Ticho za bodkou zahlučňujú najmä tí, ktorí čitateľom nedôverujú. Neveria, že aj čitateľ má svoju inteligenciu. A dokáže ponúknuté ticho náležite zúžitkovať. Poprežúvať vo vlastnej réžii. Likvidátori ticha za bodkou podceňujú nielen čitateľa, ale aj významovú nosnosť bodky a ticha. Nazdávajú sa, že to, čo bolo povedané pred bodkou, treba ešte ďalej porozvíjať. Dopovedať, dovysvetľovať, doomieľať. Zapĺňači ticha za bodkou viaznu tak v príťažlivej pasci mentorstva, mudrlantstva, moralizovania a dekorativizmu. Za bodkou nasleduje ticho a za tichom ďalšia veta alebo už nič. Vykrádači ticha za bodkou sa správajú násilnícky, lebo pašujú svoje reči tam, kde ich nikto nepotrebuje počuť. Inak povedané, ozývajú sa v nevhodnom okamihu. Nestačí im, že medzi bodkou predchádzajúcej vety a veľkým písmenom nadchádzajúcej vety je prirodzená pauza pre oddych; oni túžia drístať neustále a čo najviac. Zneuctievači bodky sa nezastavia pred ničím, a tak sa nemožno čudovať, že sa pritrafí, že za bodkou nenasleduje ticho a po tichu ďalšia veta, ale rovno celý časopis, hotové cunami viet. Toto cunami je však našťastie papierovejšie než papierové — nič neohrozí, nič nerozváľa, nikoho nevystraší, len nudí. Hoci nudiť nechce. Naopak: chce zaujať, vyrušovať, bojovať. Chýba mu však švih. Niet divu: za dopovedaným sa ťažko švihá. Čímkoľvek. Čo možno závidieť tomu, kto začína hovoriť až po bodke? Po bodke, keď svetlá scény zhasli, opona sa spustila, diváci vstali a herci sa už odlíčili? Po bodke sa chcú zakaždým ozvať tí, ktorí sa pred bodkou veľmi nenamáhali a ktorých to, čo bude nasledovať v nasledujúcej vete, vôbec nezaujíma. Po bodke sa do reči hotujú tí, ktorých vykuruje pocit, že vždy sa musí nájsť niečo, čo sa bude dať poriadne a definitívne a nemilosrdne a neomylne pomenovať a odsúdiť. Po bodke sa o slovo hlásia zväčša tí, ktorí sa cítia nevypočutí. Rapocú počas siesty, keď čitateľ spokojne odfukuje. A veci vôbec nepomenúvajú pravými menami, iba dožúvajú tisíckrát prežuté a vyvrhujú stokrát vyvrhnuté. Po bodke sa možno prihovoriť už len chrbtom odchádzajúcich, nie ich tváram.