Budúcnosť WTO
Všetkým zainteresovaným je dostatočne jasné, že WTO, dokonca multilaterálne obchodné rokovania sú v problémoch až kríze. Značná časť – možno väčšina – členov kritizuje nedostatočné plnenie sľubov Uruguajského kola a spôsob, akým organizácia funguje. Predovšetkým rozvojové krajiny pociťujú, že ich požiadavky nie sú napĺňané a sú tlačené do liberalizácie spôsobujúcej deindustrializáciu a krízu v poľnohospodárstve. Naopak, sľúbené zisky zo zväčšenia trhového prístupu pre ich poľnohospodárske produkty a textilné výrobky sú im odmietané. Rozvojové krajiny sa cítia čoraz viac obmedzované a ich obyvatelia využívaní celým spektrom pravidiel ovplyvňujúcich aj netrhovú politiku v krajine, napríklad v súvislosti s duševným vlastníctvom. Dokonca aj rozvinuté krajiny sú čoraz menej nadšené multilaterálnym procesom, ktorý sťažuje dosahovanie úplnej dominancie a neumožňuje agresívne otváranie trhov iných krajín. Predovšetkým Spojené štáty už istý čas pristupujú k pravidlám WTO s istým odstupom v prípadoch, že sa nehodia do plánov ich vlády, súčasne ich však využívajú na tlak na liberalizáciu vo svoj prospech. USA aj EÚ okrem toho podpisujú množstvo bilaterálnych a regionálnych obchodných dohôd mimo WTO, ktoré už v súčasnosti pokrývajú vyše 70 percent svetového obchodu. Obhajcov Uruguajského kola ešte viac kompromituje fakt, že najmasívnejšia obchodná liberalizácia, akú kedy svetová ekonomika zažila, sa nespája s podstatným nárastom obchodných tokov. Na základe údajov o objeme obchodu možno konštatovať, že po podpise dohôd Uruguajského kola a vytvorení WTO (teda po roku 1995) nezažil svetový obchod žiadnu periódu rýchlejšieho rastu, dokonca možno hovoriť o väčšej nestabilite. Cieľom kritiky sa stalo aj fungovanie WTO. Dve ministerské stretnutia – v Seattli a v Cancúne – nepriniesli dohodu, čiastočne aj pre znechutenie rozvojových krajín z tvrdej taktiky, ktorou sa sekretariát snažil vnútiť svoju vôľu (v zásade odrážajúcu postoji EÚ a USA), ovplyvňovať diskusiu a zabrániť demokratickému rozhodovaniu. Neslávne diskusie v „Zelenej izbe“ počas rokovaní, pri ktorých bývala vždy malá skupina rozvojových krajín prinútená akceptovať rozhodnutia, s ktorými pôvodne nesúhlasili, boli odhalené niekoľkými autormi. Dokonca aj procedúry urovnávania sporov sa stali ďalšou prekážkou, a to predovšetkým pre malé rozvojové krajiny, pretože sú mimoriadne drahé, ťažkopádne a nekonečne dlhé. Obcod chudobe nepomáha Je jasné, že v procese rokovaní vo WTO je čo reformovať. Je preto dobré, že organizácia vytvorila špeciálnu komisiu, ktorá sa tým mala zaoberať. Bohužiaľ, táto obrovská príležitosť sa v značnej miere nevyužila. Konečná správa komisie, vydaná začiatkom roku 2005, nie je ničím iným ako slabým ospravedlnením celej série princípov, na ktorých sú negociácie založené, a dokonca aj jasne problematických výsledkov práce organizácie. Možno sa to dá pripísať na vrub zloženiu komisie, ktorej šéfuje Peter Sutherland, prvý generálny riaditeľ WTO a v súčasnosti reprezentant dvoch veľkých medzinárodných korporácií financií a priemyslu Goldmas Sachs International a British Petroleum. Medzi jej ôsmimi členmi je aj najhlasnejší advokát voľného obchodu, indický ekonóm Jagdish Bhagwati. Správa je sklamaním, pretože k doterajšej kritike sa stavia len ako k obyčajnej debate, bez vážnej snahy prehodnotiť potrebu reformy. V skutočnosti navrhuje len to, aby sa všetko robilo starým spôsobom, akurát agresívnejšie. Kde bola kritizovaná netransparentnosť a nedemokratickosť procesov, nenavrhuje ich zmenu, ale formalizáciu. Základný predpoklad sa objavuje hneď v prvých kapitolách – že obchod podporuje rast a rast je spôsobom boja s chudobou. To je akceptované tak nekriticky, že dôkazy o nedávnej deindustrializácii a z nej vyplývajúcej nedostatočnej zamestnanosti v rozvojových krajinách sa proste neberú do úvahy: vina je hádzaná na technologický pokrok. Posilnenie nadnárodných spoločností WTO sa chápe len ako pozitívny element: „WTO poskytuje rovnú hraciu plochu s dôveryhodným rozhodcom, ktorý sa ku všetkým hráčom správa rovnako.“ Čo by na to povedali chudobní roľníci zo Strednej Ameriky, ktorých farmy boli zničené lacnými dovozmi vysoko subvencovanej kukurice z USA? Alebo milióny malých výrobcov vo svete, ktorí stratili živobytie pre konkurenciu dovozov veľkých spoločností? Rovnako problematické je tvrdenie, že „WTO kontroluje silných“. Určite preto sa za posledné desaťročie dramaticky zvýšil podiel nadnárodných spoločností na svetovom obchode a rovnako sa zrýchlila koncentrácia vo všetkých dôležitých sférach ekonomiky. Z akýchkoľvek nedostatkov správa neobviňuje systém WTO, ale individuálne krajiny, ktoré nie sú schopné ťažiť zo ziskov. Okrem toho sa v nej tvrdí, že na riešenie problémov chudobnejšej časti sveta sa venovalo dostatok času a energie. Tvrdeniu, že pravidlá WTO čoraz viac ovplyvňujú domácu ekonomiku a obmedzujú politickú autonómiu vlád, sa venuje iba krátka zmienka: „V kontexte WTO sú sťažnosti na stratu suverenity falošnou stopou,“ pretože vlády vraj môžu „opäť žiadať kontrolu (nad určitou oblasťou) na multilaterálnej úrovni“. Ktoré vlády to skutočne môžu žiadať a ako – ostáva pohodlne nezodpovedanými otázkami. Dohody rozvojových krajín prekážajú V takýchto súvislostiach nie sú závery a odporúčania správy prekvapujúce. Odsudzuje regionálne preferenčné obchodné dohody – samozrejme, okrem NAFTA a Európskej únie, ktoré sú považované za správne, pretože vraj podporujú pozitívnejší postoj k multilateralizmu. Podobné dohody rozvojových krajín, ako Mercosur, sa však už považujú za neželateľné, keďže sú na rozdiel od NAFTA a EÚ prekážkami v rozvoji multilaterálneho procesu vo svetovom obchode. Ešte ostrejšej kritike je podrobený Špeciálny a diferencovaný prístup (SDT) k rozvojovým krajinám vo WTO. Správa tvrdí, že stojí na dvoch predpokladoch: že požiadavky na recipročné ústupky rozvojových krajín sú neprístojné vzhľadom na rozdielne dosahy obchodnej liberalizácie a, po druhé, že trhy rozvojových krajín sú aj tak príliš malé, a tak nemajú ústupky (z pohľadu celého systému) prakticky žiaden význam. Podľa správy nie je ani jeden z týchto predpokladov správny, pretože trhy rozvojových krajín sa zväčšili a z liberalizácie profitujú rovnako všetci. Hoci nie je navrhované úplné zrušenie SDT, správa tvrdí, že tento mechanizmus „potrebuje ďalšie štúdium a výskum“. Dokonca aj Všeobecný systém preferencií (GSP) pre vývozy z rozvojových krajín, ktorý zohral dôležitú úlohu v podpore aspoň základnej industrializácie v treťom svete, je odmietaný ako niečo s minimálnym pozitívnym efektom. Kombinácia preferenčných obchodných dohôd, SDT a GPS, mala vytvoriť „špagetovú misu“ diskriminačných preferencií, ktoré sú protikladom jednoduchosti preferovanej komisiou. Preto požadujú zredukovanie všetkých ciel na nulu! Všimnite si, že takýto prístup by jasne znevýhodnil rozvojové krajiny, kde sú clá najpoužívanejšou formou ochrany, voči rozvinutým krajinám, kde dominujú necolné bariéry. Vzhľadom na problémy, ktoré spôsobila obchodná liberalizácia v krajinách Juhu doteraz, berie tento návrh dych svojím ignorovaním reality. Fiktívna demokracia Komisia sa zaoberala aj problémom fiktívnej demokracie vo WTO. Oproti hlasovaniu (pri ktorom by mali rozvojové krajiny väčšinu) sa uprednostňuje konsenzuálne rozhodovanie, no priznáva sa problém vytvárania konsenzu, lebo „väčšina môže byť zablokovaná dokonca aj jedinou krajinou“. V skutočnosti správa obhajuje plurilaterálny princíp, ktorý pred časom navrhla EÚ a odmietli rozvojové krajiny. Nazýva ho „variabilnou geometriou“ a obsahuje možnosti uplatnenia „výnimiek“ a ich stiahnutia jednotlivými krajinami. Na urýchlenie rokovaní, ktoré prebiehajú podľa Komisie príliš pomaly, sa navrhuje intenzívnejší silový prístup, ktorý je už teraz praktizovaný silnejšími krajinami a sekretariátom. Podľa správy sú stretnutia v „Zelenej miestnosti“ (namiesto stretnutí všetkých členov WTO len rokovania obmedzenej skupiny, v ktorej USA a EÚ ľahšie „presvedčia“ aktérov na určité rozhodnutie) správne i potrebné, bez ohľadu na ich nedemokratickú povahu. Okrem toho sa navrhuje posilnenie úlohy sekretariátu. V tomto bode je dôležité poznamenať, že sekretariát je menovaným orgánom bez akejkoľvek demokratickej kontroly a jeho aktivity v minulosti dokazujú jasné zvýhodňovanie pozícií veľkých rozvinutých krajín. Napriek tomu (alebo možno práve preto) správa odporúča vedúcu úlohu sekretariátu na ministerských stretnutiach. Namiesto voľby predsedov a moderátorov stretnutí je navrhované ich menovanie sekretariátom. Nedemokratické fungovanie V podstate možno povedať, že správa, ktorá mala navrhnúť reformu WTO pre zvýšenie legitímnosti organizácie i multilaterálneho prístupu vo svetovom obchode, hovorí o intenzifikácii presne tých procesov a procedúr, ktoré boli rozvojovými krajinami označené za súčasť problému. Pokračovanie, dokonca urýchlenie bezhraničnej liberalizácie svetového obchodu, bez ohľadu na jej dosah na zamestnanosť a ekonomickú aktivitu, žiadna kontrola unilateralizmu silných krajín, predovšetkým USA, žiadna ochrana pred monopolmi vytvorenými efektmi dohody TRIPS – to všetko je súčasťou odporúčaní komisie. A okrem toho žiada formalizovanie nerovného a nedemokratického spôsobu fungovania WTO. Analýza bola uverejnená na stránke Network Ideas Redakčne krátené a upravené
