Trkotárium
Nuda v hudbe určite stojí za výskum. Pokolenia o dekádu mladšie vôbec nechápu, čo je napríklad na Stounzoch také vzrušujúce. Budem úprimný: aj pre mňa je to záhada. Stouni si nikdy príliš nenamáhali fantáziu, stále dokola hrali ten ich verklíkový, krčmovou akustikou pritlmený rakenrol alebo rozšušťané blúz. Apológiou ich nudnej tvorby je meganudná hymna rakenrolu It´s only Rock´n´Roll (But I like it). Dynamizmus spomínanej skladby v pohode obstojí ako funerálový podmaz. A predsa… Eppur si muove! A predsa sa valia ďalej! Valia sa. Kameň za kameňom. Gúľajú sa. Alebo kotúľajú. Kedy ako. Nazvali ich najlepšou rakenrolovou bandou sveta, a pritom rakenrol hrajú aj iní a oveľa strhujúcejšie. Stouni len uspávajú. A najlepšie na nich je, že vôbec pritom nevzbudzujú dôveru. Veď ako to, preboha vyzerajú? Gumennnnajjja Huba Mick vyzerá ako niekto, kto sa k spevu dostal náhodou. Ťaží len zo svojho výzoru a elastického pajácovania na pódiu. A sranda, že to pajácovanie poslucháč vidí už pri počutí Mickovho hlasu. Mick asi najpresvedčivejším spôsobom preniesol vizuálne do zvukového. A Richards? Zombík, ktorý minimálne osemkrát zomrel. Spolu s Mickom sú skladateľská dvojica. Vyzerajú na všeličo, len na to nie, že vedia skladať. Hudobné vzdelanie z nich teda nijako nevyžaruje. Nečudoval by som sa, keby vysvitlo, že nepoznajú noty. Možno to už dávno vysvitlo, len ja nie som dosť dobre informovaný. Títo dvaja však dodali tomu svojmu nudnému fidlikaniu charizmu, z ktorej potom celé roky žili napríklad The Clash. Títo dvaja dokázali na svoje dosky dotiahnuť kadekoho: od Jimmyho Pagea cez Toma Waitsa až po Slya Dunbara a Sonnyho Rollinsa. Roliši sú značka. Sú symbolom toho, ako čo najbarockovejšie predať nepočúvateľné. Sú niečo ako Kokakola. Lepší brend v hudobnom priesle ešte asi nikto nevymyslel. Stouns naozaj nie je len kapela. Začínali ako chudobní chlapci — lebo čo iné môže robiť proletársky chlapec ak nie hrať v rakenrolovej kapele? (Street Fighting Man) – a pokračujú ako milionári, ktorí si z recyklovania rakenrolového výtržníctva urobili reklamný artikel. A vôbec sa za to nehanbia. Rolišov som objavil ako desaťročný a masívne som ich začal počúvať niekedy v osemnástich. V deväťdesiatych rokoch som na nich zanevrel, ale teraz sa k nim, vďaka zlacneniu v Tescu, vraciam, a prvýkrát začínam uvažovať nad tým, či to predsa len nebudú pozoruhodní muzikanti. Stouni síce možno vydali viac výberov a lajvov, než albumov s novým materiálom – a tie výbery sú vždy zostavené dajako tematicky, alebo ako, a sú podmanivé (Through The Past Darkly; Fourty Flicks) a netreba nimi opovrhovať – no i tak odporúčam kupovať radové dosky. Na každej z nich sa nájde nejaký ten experimentálny úlet (Luxury, Fingerprint File /It´s only Rocky´n ´Roll/; Sympathy for the Devil /Beggar´s Banquet/; Slave /Tattoo you/; Continental Drift /Steel Wheels/; Can´t You Hear My Knocking? /Sticky Fingers/… I Just Want To See His Face /Exile on Main Street/ mohol pokojne napísať a nahrať aj Tom Waits, lenže debutoval o rok neskôr), kvôli ktorému sa vypláca Stounsov milovať a ďalej sa čudovať, kam na to títo prefabrikovaní krčmoví kriklúni chodia.
