Štát musí investovať viac do mladých než do zahraničných firiem

Dušan Galis, hlavný tréner A-mužstva slovenskej futbalovej reprezentácie Narodil sa 24. novembra 1949. Ako hráč nastupoval v dresoch Martina, VSS Košice, Slovana Bratislava, Žilina či petržalskej ZŤS-ky. Medzitým okúsil aj profesionálny futbalový chlebík v španielskom Cádize a belgickom Haselte. V lige odohral 226 zápasov, v reprezentácii 8. Asi najlepšie spomína na rok 1976, v ktorom sa stal majstrom Európy i najlepším kanonierom v lige (21 gólov). Úspechy však dosiahol aj ako tréner. Sedel na lavičke Spartaka Trnava, Artmedie Petržalka, v zahraničí to bola cyperská Nikózia. Bratislavský Slovan priviedol raz k titulu česko-slovenského a trikrát k titulu slovenského majstra. Na Slovensku sa každá debata chlapov točí okolo politiky, žien alebo futbalu. Rozprávajú sa aj futbalisti vo chvíľach voľna o futbale? - Podľa mojich skúseností – dosť často. Ale, samozrejme, aj o tých príjemnejších veciach. Myslím si, že futbalisti sú oveľa normálnejší mladí muži, než si to o nich možno verejnosť myslí. Aspoň na Slovensku to tak rozhodne je. Ale rozprávate sa pri pive aj o inom futbale než o svojom? Napríklad o iných tímoch, o iných ligách? - Dosť často. Dokonca práve v takej chvíli rozlíšime, či sa bavíme o práci, alebo o futbale ako koníčku. A dnes vďaka televízii, vďaka špecializovaným programom či dokonca špecializovaným televíznym kanálom môžeme pravidelne sledovať, čo sme kedysi nevideli celé roky. Napríklad Real Madrid som po prvý raz videl, keď som mal 22 alebo 23 rokov, a dnešní futbalisti ho môžu vidieť každý týždeň. Využívajú naši futbalisti túto možnosť? - Samozrejme, je to pre nich motivácia nielen do debát, ale aj do hry. Pretože potom môžu pozorovať svoje idoly, učiť sa od najlepších – a to je dobre. Sledujete aj vy ako reprezentačný tréner zahraničné klubové súťaže? - Pravidelne. V Bratislave v káblovej televízii najviac využívam televíziu Galaxy Sport. A baví vás to vôbec? Futbalový tréner sleduje ešte aj vtedy, keď má voľno, zase len futbal. - To nesúvisí len s tým, že ma to baví. Sledujem zahraničné ligy najmä preto, aby poznal dobrých hráčov, aby som videl, ako hrajú, usilujem sa zistiť ich silné a slabé stránky. Ale sledujem aj zmeny v kluboch. Takže sledujem pravidelne nemeckú, španielsku, taliansku či anglickú ligu. Potrebujem mať prehľad pre svoju prácu, pre odborné rozhovory s kolegami. Akú má reprezentačný tréner možnosť sledovať slovenských futbalistov, ktorí však pôsobia v zahraničí? - Nielen cez televíziu, ale aj cez teletext, a najmä cez internet, získavam informácie o ich pôsobení. Som s nimi v pravidelnom telefonickom kontakte. Stačí to na to, aby ste vedeli sledovať ich momentálnu výkonnosť? - To je problém. Akurát pred pár dňami som nad tým rozmýšľal. Pretože prednedávnom sme v krátkom čase odohrali za sebou dva zápasy, jeden v Estónsku a druhý doma s Portugalskom. Lenže teraz sú dva mesiace reprezentačnej pauzy a ja, samozrejme, neviem, čo po nej bude. Či budú všetci hráči zdraví, či budú na základe klubových výsledkov psychicky v pohode, či stabilne hrávajú v ligách. Takže ja ich síce môžem sledovať, ale neviem, v akom stave a hernej pohode budú, keď ich budem najviac potrebovať. Koľko dní teda reálne máte na to, aby ste to pred reprezentačným zápasom nielen zistili, ale aj aspoň trochu ovplyvnili? - Najbližší zápas v Portugalsku budeme hrať v sobotu a stretávame sa už v pondelok. Najskôr v Bratislave, v stredu odlietame do Portugalska a od štvrtka už budeme trénovať tam. Potom v nedeľu sa presunieme do Luxemburska a hneď v stredu po zápase letíme naspäť na Slovensko, a tak vo štvrtok sa chlapci už rozídu do klubov. Takže sa stretnete asi týždeň pred zápasom. Stačí to? Na čo sa sústreďujete za taký krátky čas? - Výlučne na súpera, s ktorým budeme najbližšie hrať. Máme videozáznamy jeho zápasov, máme jeho podrobné analýzy, hovoríme hráčom o štýle a spôsobe hry súpera, jeho prednostiach a nedostatkoch. To je na jedného človeka dosť veľa roboty. - Reprezentačný tréner nepôsobí osamotene. Mám okolo seba šikovných ľudí, či je to už pán Péraček, pán Hucko, pán Tarkovič, asistenti trénera Mišo Hipp a Laco Petráš. Títo ľudia pripravujú veľmi cenné analýzy. Na samotnom sústredení trénujeme predpoludním a večer, medzitým je regenerácia, ale veľa času venujeme aj teórii. Viac ako v minulosti. Prečo? - Lebo často hráme so súpermi, ktorých takmer nikto u nás nepozná. Fanúšik možno mávne rukou, čo to je za súpera – Estónsko. Lenže my si takýto prístup dovoliť nemôžeme, lebo by sme mohli zostať zaskočení. Dnes už nemôžete nikoho v Európe podceňovať, pretože ruská remíza v Estónsku varuje, rovnako tak aj portugalská v Lichtenštajnsku. Takže počas sústredenia pred zápasom je hlavnou úlohou čo najpodrobnejšie „rozobrať“ súpera a jeho hráčov, aby nás na ihrisku nič neprekvapilo. Hokejová reprezentácia má občas problémy s tým, že sa musí prispôsobovať klubovým povinnostiam hráčov. Najmä zostava na majstrovstvá sveta sa odvíja podľa Stanley Cupu. Vo futbale takéto problémy nemáte, alebo ste na tom podobne? - Vo futbale sú iné pravidlá. Napríklad hráči nemôžu prestupovať z klubu do klubu niekoľkokrát ročne, sú na to presné, tzv. prestupové termíny. No a pokiaľ ide o reprezentáciu, existujú tzv. asociačné termíny. A to sú termíny, na ktoré kluby musia svojich hráčov pre potreby reprezentácie uvoľňovať. Napríklad Celtic Glasgow mi v takom termíne nemôže povedať, že mi neuvoľní Stana Vargu. Môže iba v prípade, že nejde o vopred stanovený asociačný termín. Tým sa prispôsobujú potom aj ligové súboje, resp. je to vzájomne skoordinované. Napokon sú tu aj sankcie, lebo za neuvoľnenie hráča na reprezentáciu vo vopred stanovenom asociačnom termíne môže UEFA klub aj potrestať. Keď hovoríme o kluboch, určite je rozdiel byť trénerom klubu a trénerom reprezentácie. V čom? - Rozdiely sú výrazné, ale v zásade je odpoveď na vašu otázku jednoduchá. Klubový tréner je každodenne zainteresovaný na tréningovom procese, je v každodennom kontakte so svojimi hráčmi, má pravidelný systém práce – cez týždeň tréningy a teoretická príprava, cez víkendy ligové zápasy. V prípade reprezentačného trénera je to skôr taká manažérska robota. V prvom rade musím sledovať našu ligu, hráčov, ktorí hrajú na Slovensku. Reprezentantov? - Nielen ich, ale aj takých, ktorí podávajú dobré výkony, veď reprezentácia nie je nejaký uzavretý exkluzívny pánsky klub. Sledujem aj mladých hráčov, ktorí povedzme už reprezentovali v nižších vekových kategóriách, rozmýšľam, či už nenastal čas vyskúšať ich aj v A-mužstve. Zároveň diskutujem aj s klubovými trénermi o ich hráčoch, o ich raste, predpokladoch na reprezentáciu. A, ako som už povedal, musím čo najpresnejšie sledovať aj našich hráčov v zahraničí, a opäť nielen reprezentantov. A ešte je jeden zásadný rozdiel: klubový tréner prežíva predzápasové napätie a zápasový stres každý víkend, reprezentačný oveľa menej. Lenže nie je ten stres o to väčší? Predsa len v prípade reprezentácie očakáva dobré výsledky celé Slovensko, v prípade klubu je to oveľa menej ľudí. - Samozrejme, to sa nedá porovnať, reprezentačný tréner je určite pod väčším tlakom najmä verejnosti, laickej i odbornej. Na druhej strane mu fandia aj ľudia, ktorí trénera iného klubu než svojho nemajú radi. Pre mňa je práve toto dôležité, je to krajšie. Ten väčší stres, väčšia zodpovednosť ma nezlomia a to fandenie ma povzbudzuje. Krásne to bolo vidieť na úžasnej atmosfére na zápase s Portugalskom. Ale to, samozrejme, platí aj o iných športoch, lebo reprezentácia vždy spája ľudí. Perfektne to vidieť na politikoch, ktorí na futbale sedia pekne vedľa seba a v tej chvíli, či sú v koalícii alebo v opozícii, ťahajú ako fanúšikovia za jeden koniec povrazu. Vám teda post reprezentačného trénera momentálne vyhovuje viac? - Mne to teraz vyhovuje. Ja som už dosť trénoval v kluboch. V dobrom a často na to spomínam, či už ide o Slovan, Trnavu alebo Petržalku. V každom prípade to je zaujímavá robota, lebo máte možnosť podieľať sa na profilovaní hráčov, čo reprezentačný tréner nerobí alebo určite nie v takej miere. A čo reprezentanti a stres? Pociťujú aj hráči rovnakú zodpovednosť za výsledok reprezentácie ako tréner? - Odpoviem podľa vlastnej skúsenosti. Ako hráč som pociťoval zodpovednosť sám za seba, za svoj výkon. Z tohto hľadiska je tréner v horšej pozícii, lebo u hráčov môže narobiť chyby, nemusí sa mu dariť, rozhodca nám môže ublížiť, súper má doslova svoj deň a tréner nemá možnosť vybehnúť na hraciu plochu, aby dianie na nej priamo ovplyvnil. Myslím si, že hráči to berú podľa svojej povahy, niektorí sú výbušnejší, iní sú introverti a úlohou trénera je spojiť jedných aj druhých, bojovníkov aj rozvážnych, aby výsledok tímu bol čo najlepší. Ale to platí o šéfoch ktorýchkoľvek tímov, platí to vo futbale rovnako ako v politike. Badáte rozdiely medzi hráčmi zo slovenskej ligy a zo zahraničia? - Vidno výrazné zmeny na hráčoch už po ich pomerne krátkom pôsobení v zahraničí. Úplne iná komunikácia je medzi nami, vidno, že život v zahraničných ligách ich ešte viac vyprofiloval. V názoroch na život, na futbal, v prístupe k práci, v disciplíne, v sebakontrole. U niektorých som zbadal neuveriteľné rozdiely, najmä po dlhšom pôsobení v zahraničí. Takže je to dobré, aby aj naši futbalisti chodili na skusy do zahraničia? - Myslím si, že to sa netýka len futbalistov. To isté platí vo všeobecnosti, o komkoľvek inom zo Slovenska. Je užitočné spoznať a naučiť sa rešpektovať aj iné pravidlá, iné zákony, inú mentalitu, vedieť sa prispôsobovať. Osobitne je to užitočné, ak idete na skusy do krajiny, ktorá je vo vašom odbore vyspelejšia než Slovensko, a naši reprezentanti chodia najmä do takých. A potom to vidíte aj na ich výkonoch? - Určite. Vari najviac im pôsobenie v najlepších európskych ligách pomôže so sebavedomím. Lebo tam hrávajú na obrovských štadiónoch, pred 40- či 50tisíc divákmi, a to im rozhodne dodáva väčšiu psychickú silu a odolnosť. Verejnosť je momentálne spokojná, reprezentácii sa v kvalifikácii na majstrovstvá sveta darí. Spĺňajú sa aj vaše osobné predpoklady? - Zatiaľ sme nesklamali, čo bolo vidieť aj na návštevách, ľudia si opäť začínajú hľadať cestu k futbalovej reprezentácii. Vytratilo sa aj napätie medzi trénermi a hráčmi. Sám som bol hráčom, a tak sa teraz usilujem vytvárať v reprezentácii atmosféru partnerstva: ja ich rešpektujem ako hráčov a oni ma musia rešpektovať ako trénera. Aj tým, ktorí pôsobia v zahraničí, pripomínam ich vzťah k Slovensku. Chcem, aby sa sem vracali radi. To znie ako motto. - Platí to. A znovu musím povedať, že by to malo platiť nielen vo futbalovej reprezentácii. Aj politici by mali pracovať tak, aby ľudia, ktorí odídu do zahraničia za skúsenosťami alebo peniazmi, sa po čase znovu vracali naspäť – a aby sa vracali radi. Aby ľudia odtiaľto neodchádzali preto, lebo musia, lebo tu nenájdu uplatnenie, ale aby odchádzali za skúsenosťami, ktoré neskôr využijú zase v prospech Slovenska. Myslím si, že to je zdravé vlastenectvo, za ktoré sa nikto nemusí hanbiť. Vráťme sa ku kvalifikácii na MS. Vyvíja sa naša skupina tak, ako ste očakávali? - Máme silných súperov. Jeden Portugalec za druhým sú samé hviezdy. V novinách som si pred časom prečítal, že cena Ronalda je väčšia než celého slovenského tímu dokopy, čo je pravda, ale dokázali sme s nimi remizovať. Takže aj my máme svoje kvality a treba byť zdravo sebavedomý, čo nám v minulosti, myslím najmä pred rokom 1989, chýbalo. Niekedy nás viedli k prehnanej a neoprávnenej skromnosti. Prílišnej rovnosti? - Áno. Pritom keď si kvalitný zahraničný klub vyberie nášho hráča, nerobí to pre jeho krásne oči. Takže hráčske kvality tu sú, dôležité je nechať za reprezentáciu srdce. Dôležité je, ako sa budeme vedieť radovať z výher a plakať nad prehrami. A to neplatí len o hráčoch, lebo napríklad na remíze s Portugalskom mali veľkú zásluhu aj diváci. Bez divákov som nevidel ani jeden dobrý zápas. A myslím si, že to neplatí len o futbale. Takže pre futbalistov je povinnosť hrať pred zatvoreným štadiónom naozaj prísnym trestom? - To je strašné, to sa psychicky trápite celých 90 minút. Spomínam si na jeden turnaj, ktorý sme ako Slovan odohrali v Barcelone pred 100tisíc divákmi. To sa futbalista cíti ako ten gladiátor v starovekom Ríme. Potvrdzuje sa aj v našej kvalifikačnej skupine, že neradno podceňovať papierovo slabších súperov? - Stačí si len pripomenúť, ako Portugalci viedli v Lichtenštajnsku dva nula a nakoniec odchádzali s remízou, to isté sa stalo Rusom v Estónsku. Ale Slovákom sa to zatiaľ nestalo. - Nikoho nepodceňujeme a poznáme zbrane papierovo slabších súperov. Navyše aj v doteraz futbalovo „malých“ krajinách rýchlo dorastajú noví hráči, investujú do nich kluby, stará sa o nich štát. V tejto súvislosti ma mrzí, ako dnešná spoločnosť pristupuje k symbolom slovenského futbalu. Keď boli mladí, tak sme z nich dostali, čo sa dalo, a dnes upadli do zabudnutia. A to je chyba. Ondruš, Masný, Čapkovičovci, Dobiáš, Adamec, Petráš sú dnes nevyužitými symbolmi slovenského futbalu. Nevidím ich tam, kde by mali byť. Spomínate mená, s ktorými je spojená zlatá éra nielen reprezentácie, ale aj nášho ligového futbalu. A ako hodnotíte jeho dnešnú úroveň? - Liga má veľa problémov. Zmenili sa podmienky, kluby sa dostali do rúk vlastníkov, ktorí majú finančné problémy, a mestá klubom veľmi nepomáhajú. Vo všeobecnosti sa mi nepáči, že miznú športoviská, len aby pribudli nákupné centrá, sídliská obchodných domov. Peniaze sú nad všetkým, majú väčšiu hodnotu ako budúcnosť mladých ľudí, ako boj proti drogám a kriminalite mladých. Mladí ľudia dnes na Slovensku nemajú dostatočné podmienky na osobný rast – a to musí byť aj úlohou štátu. Lebo neskôr budeme banovať, že sme deťom mali dať viac než len zahraničných investorov. Ale aj v samotných kluboch sa niekedy viac obchoduje, ako vychováva. - Mrzí ma, keď nevidím v kluboch hrať odchovancov. Ani diváci si niekedy nestihnú zvyknúť na zlepšujúceho sa hráča a už ho klub niekam predá, lebo zase ide o peniaze. Niekedy dobrí hráči v kluboch ostávali a slabí odchádzali, dnes je to naopak. Diváci si potom ťažko budujú vzťah ku klubom. A vidieť to aj na návštevách. - Samozrejme. Niekedy to pôsobí až komicky. Má futbalový zväz nejaké možnosti pomôcť klubom? - Len veľmi obmedzené, lebo kluby sú vlastne súkromné akciové spoločnosti. Skôr je to nepriama pomoc, zväz sa usiluje futbal propagovať, možno aj lepšie výsledky reprezentácie by mohli klubom pomôcť nájsť atraktívnejších sponzorov. A okrem toho zväz pracuje na projekte školských ihrísk. A nemôže aj lobovať medzi politikmi? Povedali ste, že futbal či šport vôbec ich zbližuje. Máte niekedy možnosť povedať im o svojich problémoch, požiadať ich o pomoc? - Politici sa radi chvália hokejistami, futbalistami, tenistami, kajakármi, všetkými športovcami, ktorým sa darí, ale ešte som nepočul napríklad, aby parlament rokoval špeciálne o športe. Oni s nami síce o športe hovoria, ale len pri nejakých slávnostných či neformálnych príležitostiach. Štát by však mal viac prejaviť záujem o podporu športu a netýka sa to len futbalu. Ako by to mohol robiť? - Viac peňazí z Tiposu by napríklad malo ísť nie do štátneho rozpočtu, ale na rozvoj športu, profesionálneho i amatérskeho. Ja, samozrejme, ako reprezentačný tréner sa poznám s premiérom, predsedom parlamentu, pán prezident Gašparovič rád chodí na futbal. Poznám sa s pánom Bugárom, pán Prokopovič chodí medzi nás, ale aj z opozície mám veľmi dobrý vzťah s Robertom Ficom, ktorý naozaj prejavuje záujem o futbal a aj sa pýta, ako treba pomôcť. No riešením nie je, že Robert Fico sa bude sám angažovať, treba presadiť systémové riešenia. Napríklad... - V širšom centre Bratislavy by mohlo vzniknúť unikátne športové centrum. Vedľa seba by mohli stáť národné tenisové centrum, národný futbalový štadión, hokejový štadión, o kúsok ďalej ďalší veľký štadión, reprezentatívna krytá plaváreň. Také niečo by nemali nikde inde v Európe. Vyjadrovalo by to aj tú spoločenskú hodnotu, ktorú šport má. Reálnejšiu silu na presadenie takých plánov majú vládni politici, prečo to nevidia? - Zdá sa mi, že sa často hádajú o malichernostiach. A tak ostáva málo priestoru venovať sa problémom obyčajných ľudí, detí a mládeže, aby vyrastali v zdravom prostredí, aby z nich vyrastali šikovní, zdravo hrdí ľudia, ktorí nemyslia len seba. Možno som staromódny, ale z toho, čo občas vidím okolo seba, nemám žiadnu radosť. O tom, že o týchto veciach nielen rozprávate, svedčí fakt, že ste tiež trochu „pričuchli“ k politike... - Áno, bol som na volebnej kandidátke Smeru vo voľbách do Národnej rady. Hlásite sa k tomu, neľutuje to? - Nie, prečo. Pre mňa to bola zaujímavá skúsenosť a myslím si, že politici by mali viac chodiť po Slovensku a počúvať obyčajných ľudí, lebo to potom vyzerá inak ako v tmavom bavoráku. Ja som kedysi vo futbalových začiatkoch hrával v Snine, Stropkove, Trebišove a keď som v rámci kampane chodil po týchto regiónoch, opäť som stretal starých kamarátov. Mnohé stretnutia s mnohými ľuďmi mi veľa dali a stále si ich pamätám. Máte ako reprezentačný tréner vôbec čas aspoň trochu sledovať slovenskú politiku, pretože sám hovoríte, že aj tá ovplyvňuje šport a jeho budúcnosť? - Politika nás vždy ovplyvňuje, či si to ľudia uvedomujú, alebo nie. Veď vidíte, čo dokážu robiť podaktorí politici, keď zabúdajú na voličov alebo keď ich voliči bezhlavo volia znova a znova. Takže aspoň tak priemerne politiku sledujem, a to aj preto, lebo v našich médiách je politiky naozaj veľa. Keď som žil v Španielsku alebo v Kuvajte, v novinách bol témou číslo jeden šport. Zdá sa síce, že ste k politikom zdravo kritický... - Veď som hovoril, že aj futbalisti sú len obyčajní ľudia, tak mám asi taký pohľad ako väčšina ľudí. Ale udialo sa v slovenskej politike aj niečo také, s čím ste spokojný? - Za najdôležitejšie v poslednom období považujem vstup do Európskej únie. My futbalisti sme, pravdaže, boli v Európe už dávno, my sme mali ten „voľný pohyb pracovnej sily“, ale teraz je dobré, že sa to postupne otvára pre všetkých, len musíme vedieť využiť všetko, čo nám Únia ponúka, nestačí o tom rozprávať. To platí aj pre politikov. A čo sa vám na slovenskej politike, naopak, nepáči? - Zbytočné žabomyšie vojny. To by nemalo byť. Ľudia musia celý deň poctivo a tvrdo pracovať, prečo by ich politici mali otravovať všelijakými vykrúcačkami, súbojmi, ktoré nikam nevedú. Nemám rád politikov, ktorí síce radi a veľa rozprávajú o svojich zásluhách, koľko oni urobili, ako myslia na Slovensko, ale pritom reálne výsledky pre občanov a pre štát sú minimálne. Rozhodne som človek, ktorý má svoj názor aj na politiku a politikov. Do tretice, čo vám v slovenskej politike chýba? - Záujmy ľudí. Mnohí politici stále hovoria o ľuďoch, o národe, o Slovensku, ale mne v súčasnej slovenskej politike chýba viac záujmov v prospech obyčajných ľudí. Iba keď politici potrebujú hlasy voličov, tak vtedy na nich myslia. Páči sa mi názor Mariána Labudu, že ľudia sú pred voľbami občanmi a potom sú pre politikov už len zberba. Najmä keď nahlas vyjadrujú svoj nesúhlas. Hovorili sme o vzťahu štátu k športu a mladým ľuďom. Myslíte si, že práve dorastenecký a žiacky šport by si zaslúžil väčšiu pozornosť štátu? - Samozrejme, že áno. Práve žiacky a dorastenecký šport nemôže stáť iba na nejakých trhových princípoch, súkromných sponzoroch. Práve doňho by mali viac prúdiť napríklad príjmy štátu zo stávkových kancelárií. Veď rodičia v takýchto podmienkach ani nezistia, či ich dieťa má nejaký športový talent, ani nebudú posielať deti na nejaké zanedbané športoviská. Investícia do mladých ľudí sa štátu vždy vráti, to sú asi najspoľahlivejšie investície, hoci nie sú malé. Rozhodne by štát nemal do zahraničných firiem investovať viac než do vlastných mladých ľudí. Naopak, investícií do mladých by malo byť viac, sú určite lepšie. Vo všeobecnosti platí, že investovať do ľudí sa oplatí... - Najmä keď o nich neustále hovoríme. Veď to nie je možné, aby ľudia chodili na zanedbané štadióny, s nedôstojnými toaletami, bez slušného občerstvenia. Aj toto všetko je vizitka štátu. Ak naozaj patríme medzi najvyspelejšie krajiny, tak by som sa aj na našich športoviskách chcel cítiť ako na štadiónoch v Holandsku, Belgicku, Nemecku. Radi sa porovnávame v ekonomike, ale v tejto oblasti, ktorá sa tiež týka ľudí, to porovnávanie nevychádza v náš prospech. Pociťuje aj vrcholový šport podmienky, v akých funguje mládežnícky? - Samozrejme, takéto podmienky nedávajú záruku, že pritiahnu skutočné talenty. To sa s vyspelým zahraničím nedá porovnávať. V tom má aj štát svoju úlohu, aby našiel nástroje na podporu, veď to nemusia byť vždy len priamo peniaze. Naozaj sa stačí len pozrieť za hranice. Koľko peňazí u nás oficiálne ide na boj proti drogám, a kde končia? Výdavky na liečenie jedného narkomana sú oveľa vyššie ako výdavky na mládežnícky šport, aby sa mladí ľudia vôbec k drogám nedostali. Keď bolo teba povaliť starý režim, vtedy boli aj dnešným politikom študenti dobrí. Teraz – šup s nimi do košiara. Strácajú sa nám v športe talenty? - Poviem to takto: keď rodičia dokopy zarábajú 15 000 korún alebo niekedy aj menej, nemôžu svojim deťom zaplatiť plnohodnotné využitie voľného času. Výdavky na športovanie detí na slušnej úrovni, ktorá umožní odhaľovať talenty, nie sú najmenšie. Myslím si, že je veľa detí, ktoré majú športové nadanie, majú danosti a prednosti, ale skončia na školskom ihrisku alebo na ihrisku pred domom, lebo rodičia na viac nemajú peniaze. A potom poznám opačné prípady. Takže ani si nemôžeme byť istí, koľkých dobrých športovcov vlastne v takomto systéme nikdy neodhalíme. Šport je pritom najlepšia reklama na svete. - Isteže. V Škótsku poznajú Slovensko vďaka Moravčíkovi a Vargovi, ale určite nepoznajú našich politikov. V Amerike mnohí poznajú Slovensko vďaka hokejistom, ale nevedia, koho máme vo vláde a v parlamente. Športové úspechy otvárajú dvere vo svete. Vráťme sa na záver ešte naspäť k športu. Sledujete vrcholové podujatia aj v iných odvetviach? - Pochopiteľne. Momentálne veľmi držím palce našim hokejistom, niekoľkým reprezentantom som zháňal lístky na náš zápas s Portugalskom, rád chodím aspoň na Davis Cup, ak už iný tenis nestíham. Takže tieto vzťahy medzi športovcami fungujú. Ako skončíme vo Viedni? - Verím, že máme na to, aby sme priniesli medailu, ale ja vždy pred formálnymi úspechmi uprednostňujem dobrý výkon a pre diváka zaujímavú hru. A ako skončíme v kvalifikácii na futbalový svetový šampionát? - Máme pred sebou ešte dva veľmi ťažké zápasy, v Portugalsku a doma s Ruskom. Štadión Benfici je asi najkrajší v Európe, zmestí sa tam 70tisíc ľudí a určite tam bude zdrvujúca atmosféra, ale máme na to, aby sme neprehrali. Istotne to bude veľký futbalový sviatok a sedem gólov, ktoré tam dostali Rusi, sú pre nás veľkou výzvou. Takže ste pred záverečnými bojmi v kvalifikácii optimista? - Nazvime to realista. Chcem, aby sa naša hra ľuďom páčila a aby v súperoch vyvolávala rešpekt. Nezáleží mi na mojom trénerskom osude, ale na spokojnosti divákov a fanúšikov, aby ľudia boli šťastní a hrdí na Slovensko. Je pred nami ešte veľa pascí, ale nejdeme do vopred prehratého súboja a rozhodne urobíme všetko pre to, aby sme aj najmenšiu šancu prebojovať sa na záverečný turnaj majstrovstiev sveta využili. S hosťom Slova sa zhováral Braňo Ondruš