Diskriminácia zrelých nezamestnaných žien

Predstavte si, že roky poctivo pracujete. Podávate dobré výkony, zvyšujete si a „modernizujete“ kvalifikáciu. A zrazu prídete o prácu. A pri hľadaní inej je prekážkou váš vek a vaše skúsenosti sú zrazu na nič. Takýto príbeh už vyše pol roka prežíva Eliška Bisáková. Eliška Bisáková by pokojne mohlo byť vymyslené meno. Jej príbeh by mohol byť vymyslený tiež, a predsa by presne zobrazoval, čo prežívajú desiatky a stovky žien na Slovensku, ktoré už nemajú osemnásť. Lenže nie je to vymyslené meno a nie je to ani vymyslený príbeh. Do plaču i do smiechu „Asi pred polrokom som prišla o zamestnanie,“ začína svoje rozprávanie. „Stalo sa mi to už druhý raz. Prvý raz v roku 2000.“ Čo asi prežíva žena v zrelom veku v takej situácii? Prepadá úzkosti, pocitu márnosti, dostáva strach z budúcnosti. Nie Eliška. „Keď som dostala v posledný deň v mesiaci poobede výpoveď, verila som, že sa skoro zamestnám. Veď od skončenia štúdia na strednej škole som prešla kus cesty praxou v rôznych zameraniach, počas ktorých som bola samoukom. Sama som sa vo voľnom čase vzdelávala, aby som každú funkciu dobre zvládla. Myslela som si, že moja prax a znalosti budú dostatočnou zárukou pre každého zamestnávateľa, ktorého oslovím.“ Nasledujúce mesiace ju však mali presvedčiť, že dnes život na Slovensku nefunguje podľa ľudskej logiky. Narazila na viacerých zamestnávateľov, lenže s akým úspechom? „Niekedy to bolo na smiech, inokedy do plaču a časom aj to do plaču prechádzalo do smiechu a naopak.“ Pri hľadaní práce od samého začiatku využívala a ešte stále využíva internet. „Vďaka aj za túto možnosť, veď väčšina nemá ani takú.“ Prvé pozvanie na pohovor prišlo tesne po skončení pracovného pomeru. „Pohovor trval asi hodinu. Pán riaditeľ iba zlomok času venoval popisu práce, inak rozprával o svojich podriadených, akí sú neschopní, ako neplnia, čo sa od nich žiada. Nevedela som si vysvetliť, prečo mi to hovorí a neviem to doteraz.“ Až neskôr, keď sa zamýšľala nad svojím prvým neúspešným pohovorom v dlhočiznej sérii ďalších si pomyslela, že ju chcel odradiť od úmyslu pracovať pre ich spoločnosť. „Vzhľadom na to, že som mala skúsenosti s vedením kolektívu pracovníkov, rozprávali sme sa i o možnostiach riešenia jeho situácie. Zdal sa mi s priebehom pohovoru spokojný, dokonca hovoril o novom vetre, ktorý firma potrebuje. No a ja som čakala na výsledok pohovoru s napätím.“ Isto si viete predstaviť, aké očakávania mala Eliška po takomto rozhovore a po takých povzbudivých slovách. Pán riaditeľ však asi dostal strach, že z vetra by mohol byť prievan. „Výber iného kandidáta bol pre mňa istým prekvapením, ktoré dnes už prekvapením nie je,“ zamyslene konštatuje hlavná hrdinka tohto príbehu. Zlepšenie vizáže Druhým zamestnávateľom bola malá firma, predávajúca veci v interiéroch. „Majiteľka ma telefonicky prosila o okamžité stretnutie, lebo pozíciu potrebovala obsadiť ihneď.“ Pohovor bol podľa Elišky milý, profesionálny. „Zdalo sa, že odbornosťou vyhovujem. O iných veciach sme sa, samozrejme, nerozprávali. Do dnešného dňa neviem, či som splnila požiadavky. Nikto mi to totiž neoznámil.“ Zase bol zrejme vybratý iný vhodnejší kandidát. A tak Eliška začala rozmýšľať sama nad sebou, že s ňou asi nebude niečo v poriadku. „Navštívila som kaderníčku, kúpila ‚maľovátka‘, lak na nechty – manikúru doma, samozrejme, mám –, objednala som sa u zubára. Povedala som si, že to azda bude v tom, ako vyzerám, keďže sa mi zdalo, že znalosti a prax už pravdepodobne nebudú stačiť, lebo už nemám ani dvadsať, ba ani tridsať alebo štyridsať.“ Lenže práve po skrášľovacích procedúrach ako na potvoru prestali chodiť pozvánky na pohovory, hoci žiadostí i životopisov poslala neúrekom. „Nevedela som si to vysvetliť, veď znalosti, ktoré som uviedla v životopise, by mali byť dostačujúce na miesta, o ktoré som sa uchádzala.“ Zamlčala vek a... Tretí záujemca, ktorý sa ozval po dosť dlhom čase od poslania žiadosti a životopisu, bola poisťovňa. Eliška spomína, že to bola jedna z dvoch spoločností, ktoré sa správali veľmi korektne. Miesto však nedostala, čo ju veľmi mrzelo. „Môžem si iba domýšľať, že to bolo preto, lebo som si nenaštudovala súbor zákonov, ktoré s touto problematikou súvisia. Moja chyba.“ Ďalší potenciálny zamestnávateľ bol až z Česka. Bola to sieť hypermarketov. „Najprv som zostala v šoku, lebo z rečí iných ľudí som vedela, že dostať sa čo len na pohovor je unikát. Hoci na pohovore mi personalistka z Čiech povedala, že vidí radosť z mojej predchádzajúcej práce a že sa mi telefonicky ozve, dodnes sa tak nestalo.“ I keď pohovorov nebolo až tak málo, žiadostí bolo oveľa viac. Eliška sa preto rozhodla pre experiment: „Zo životopisu som vyhodila dátum narodenia, obdobie, keď som chodila do školy, a nechala som tam iba zamestnania po roku 1989.“ Zrazu ju začali pozývať na pohovory aj firmy, ktorým žiadosti a životopisy poslala aj predtým, lenže vtedy na ne nikto nereagoval. Na piaty pohovor vo firme, ktorá sa zaoberá predajom oblečenia, ju pozvala dievčina, ktorá „keď ma zbadala, ľudovo povedané, ‚šla do kolien‘. Zrazu bola osoba, ktorá sa so mnou mala rozprávať, zaneprázdnená inou činnosťou.“ Takže pohovor sa skončil skôr, ako sa vôbec začal. Koľko rokov mám do dôchodku? Šiestou firmou bol predajca kancelárskych potrieb. V telefóne ju pri pozvaní na pohovor oslovili „slečna“, čo síce znelo lichotivo, ale už vopred naznačovalo, ako sa pohovor bude vyvíjať. „Moje očakávania sa celkom nenaplnili, slečna to zvládla bravúrne, ale ja som miesto zasa nedostala.“ Pohovor u siedmeho zamestnávateľa, zaoberajúceho sa predajom rýchloobrátkového tovaru, prebiehal síce korektne, ale oznámenie o výsledku zasa neprišlo. Na ôsmy pohovor ju pozval servis rôznych mechanizmov e-mailom s textom: Vážená dáma, dostavte sa ... Bola z toho uveličená, lebo to už nebola „slečna“ a myslela si, že niekto potrebuje aj ženu v zrelom veku. „Moje nadšenie ma prešlo v okamihu, keď mi osoba, ktorá so mnou pohovor viedla, vypočítala, koľko mám rokov do odchodu do dôchodku.“ V tom momente bolo jasné, že ďalšie miesto je pre ňu stratené. Eliška pritom chodenie z jedného pohovoru na druhý „skombinovala“ s rekvalifikačným kurzom z účtovníctva. A práve ôsmy zamestnávateľ, zaoberajúci sa prenájmom, hľadal ekonómku. „A ja, čerstvo rekvalifikovaná, som odpovedala, dúfajúc, že získané teoretické vedomosti pretavím do praktických.“ Hlboko sa mýlila. „Na pohovore asi s majiteľom, ktorý o sebe tvrdil, že nie je ekonóm, som bola skúšaná aj z oblastí, ktoré nie sú v účtovaní každodenné. Zasa moja chyba, mala som vedieť všetko. Hoci lektorka, ktorá nás na kurze učila, bola výborná, predsa len sa nás snažila naučiť predovšetkým veci, ktoré sú bežné. Keď som odchádzala z pohovoru, cítila som sa ako najväčší blbec pod slnkom.“ Pracovná náplň – skladovanie peňazí Na deviaty raz išlo o firmu predávajúcu hygienické potreby. Pohovor viedol sám pán majiteľ. Odborná stránka bola v poriadku. „Až oznámenie o tom, že v prípade úspechu mám absolvovať lekársku prehliadku (čo som považovala za úplne normálne), ma začalo presviedčať o tom, že zasa nie je niečo v poriadku. Veru asi aj nebolo, lebo výsledok pohovoru dodnes nepoznám.“ Ani v desiatej firme to Eliške nevyšlo, hoci jej prístup považuje za korektný. Spoločnosť sa zaoberá rozvodmi a pracovná pozícia bola na dobu určitú. Išlo totiž o zastupovanie pracovníčky, ktorá odišla na materskú dovolenku. „Dúfala som teda, že aspoň toto by mohlo vyjsť. Bohužiaľ, nevyšlo, hoci som vraj bola prvý náhradník.“ Eliška Bisáková trochu s úsmevom poznamenáva, že jedenásty záujemca o jej pracovné výkony „stál za to“. „Keď som si v Obchodnom registri prečítala, kto je majiteľ a čím sa spoločnosť zaoberá, bola som veľmi zvedavá, o čom bude pohovor.“ V inzeráte totiž táto spoločnosť opísala pracovnú náplň tak, že to s jej zameraním celkom nesedelo. „Pracovná náplň bola čosi ako administratíva okolo skladu, lenže mi nebolo jasné, čo tak asi môže skladovať firma, ktorá prevádzkuje rulety či hracie automaty.“ A keď pracovník, ktorý pohovor viedol, na pripomienku o uvádzanej pracovnej náplni povedal, že pre neho sú „materiálom na sklade“ peniaze, stratila reč. Po prvý za pol roka sa pobrala domov spokojná s tým, že ju do zamestnania nechceli. „Aspoň raz som nebola sklamaná z toho, že som neuspela.“ Momentálne čaká na odpoveď od dvanásteho potenciálneho zamestnávateľa. „Ale ja po predchádzajúcich skúsenostiach už akosi prestávam veriť, že sa vôbec nejakého oznámenia dočkám.“ Zákon diskrimináciu zakazuje Hoci to Eliška nespomenula ani raz, toto je príbeh o diskriminácii v pracovno-právnych vzťahoch z dôvodu veku. Možno si to ani neuvedomuje, a ak aj áno, na súd sa určite neobráti. Jeho rozhodovanie by trvalo tak dlho a stálo by ju to toľko peňazí, že sa jej to neoplatí. Ale paragraf 6 tzv. antidiskriminačného zákona v prvom odseku stanovuje, že „sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodu ich pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie“. Podľa druhého odseku to vyslovene platí v oblasti „prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do zamestnania“. Podľa paragrafu 8, ods. 3 sa za diskrimináciu z dôvodu veku nepovažuje stanovenie „minimálnej alebo maximálnej vekovej hranice ako podmienky na vstup do zamestnania,“ ale musí to byť uchádzačom vopred jasné. Musí to napríklad obsahovať inzerát s ponukou práce. Lenže i stanovenie vekovej hranice musí byť „objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného cieľa a na jeho dosiahnutie nevyhnutné a primerané“. Nesmie to byť iba rozmar zamestnávateľa. Ten musí byť schopný zdôvodniť, prečo je stanovenie vekových hraníc nevyhnutné. Eliška Bisáková nechce, aby to vyzeralo, že plače nad rozliatym mliekom. „Po týchto skúsenostiach a po sledovaní diania okolo mňa som si však povedala, že niečo nie je v našej republike v poriadku.“ Ani osobitný zákon nedokáže zabrániť diskriminácii ľudí, lebo štát sa nestará o jeho dodržiavanie. „Hoci strácam chuť a sily bojovať s veternými mlynmi, som optimista. Určite je to aj moja vina, ale keď ja v spravodlivosti a čestnosti nepoznám brata, tobôž nadriadeného.“ Lenže, čo je to za štát, ktorý nevie zabezpečiť, aby jeho zákony naozaj platili a rovnako pre všetkých? A čo je to za vládu, ktorá pripustí, aby čestný a pracovitý človek nemohol poctivo pracovať?