Nízke dane ekonomike nepomáhajú
Nízke dane nie sú všeliekom na zvýšenie konkurencieschopnosti národných ekonomík. Tvrdí to štúdia liberálneho Inštitútu pre rozvoj manažmentu (IMD, The Institute for Management Development). Zároveň upozorňuje, že znižovanie daní nedokáže vytvárať konkurencieschopnosť. Ako jeden z príkladov uvádza aj Slovensko. Už od roku 1989 IMD každoročne porovnáva desiatky národných ekonomík z hľadiska ich schopnosti obstáť v medzinárodnej konkurencii. Ročenka svetovej konkurencieschopnosti obsahuje poradie jednotlivých krajín, ktoré autori zostavujú podľa 314 kritérií. Zdôrazňujú, že hoci podklady na hodnotenie získavajú aj z dotazníkov, ktoré len tento rok vyplnilo vyše 4 100 manažérov, väčšinu predstavujú tzv. tvrdé dáta, teda oficiálne štatistické údaje. Vzdelanie namiesto nízkych daní Za povšimnutie stojí, že na Slovensku je partnerom IMD Nadácia F. A. Hayeka. Tá sa prezentuje ako ideologicky vyhranená pravicová liberálna inštitúcia. Jej cieľom je „šíriť a propagovať myšlienky klasického liberalizmu v Slovenskej republike“ a medzi hodnotami sú aj „trhová ekonomika, minimalizácia štátnych zásahov, znižovanie daní“. Výsledky štúdie teda nemožno odmietnuť ako ľavicovú propagandu. A predsa sa v nej spochybňuje populizmus súčasnej slovenskej vlády a jej ideologických apologétov, podľa ktorých robíme jediné možné reformy na oživenie hospodárstva, napr. v daňovej oblasti. „Hoci úroveň a spôsob zdaňovania môže posilniť alebo zabrzdiť konkurencieschopnosť, nemôže ju vytvoriť,“ upozorňuje profesor Stéphane Garelli. Podľa neho sa ukázalo, že medzi krajinami, ktorým sa minulý rok ekonomicky darilo, sú aj také, ktoré majú dane vysoké, aj také, ktoré ich majú nízke. „Skutočným motorom konkurencieschopnosti sú veda, moderné technológie, podmienky pre podnikateľov, finančné prostredie, logistika a vzdelávanie.“ Aby bolo jasné: pravicoví ekonómovia nemôžu tvrdiť, že nízke dane nemajú veľký vplyv na presuny podnikov z jednej krajiny do druhej a v tomto zmysle na likvidáciu alebo vytváranie nových pracovných miest. A ani to nerobia. Aj oni však musia priznať, pred čím sa nedajú zatvárať oči. Nepravdivý mýtus o nízkych daniach S. Garelli chtiac-nechtiac vyvracia mýtus, ktorý ohľadom nízkych daní demagogicky po celom svete šíria pravicoví ideológovia. O tom, že tento mýtus existuje, nepochybuje ani on sám: „Mnohí podnikatelia a politici intuitívne cítia, že nižšie dane udržiavajú konkurencieschopnosť, lebo zvyšujú investície a osobnú spotrebu. Mohla by to byť pravda. Lenže Ročenky svetovej konkurencieschopnosti 2005 poukazujú na to, že takéto prepojenie je nepatrné.“ Ako príklad uvádza krajiny, ktoré majú nízke dane, ale pritom nedosiahli lepšie ekonomické výsledky ako iné krajiny s vysokým zdanením. Spojené štáty, Austrália, Estónsko, Írsko či Slovensko majú daňové príjmy od 25 % do 34 % hrubého domáceho produktu (HDP). Napriek tomu, že ich ekonomikám sa vlani darilo dobre, rovnako dobre sa darilo aj hospodárstvu v severských krajinách (Nórsko, Dánsko, Švédsko, Fínsko) alebo v Luxembursku či Belgicku, ktorých daňové príjmy prekračujú 40 % HDP. A navyše profesor Garelli uvádza aj príklady krajín, ktoré minulý rok zaznamenali len veľmi slabý rast, hoci ich „daňový tlak“ je dlhodobo nízky: Japonsko či Švajčiarsko (27 % a 30 % HDP). „Naozaj sa žiadne prepojenie nízkych daní a konkurencieschopnosti ani zďaleka už na prvý pohľad nepotvrdilo.“ Podľa S. Garelliho však možno tvrdiť, že ak už nejaké zdaňovanie má vplyv na konkurencieschopnosť, potom sú to dane pre firmy, a nie dane z príjmu fyzických osôb či iné sociálne náklady (odvody). Za pozitívny opäť považuje príklad severských krajín, ktoré pomerne nízko zdaňujú firemné zisky, ale na druhej strane na príjmy ľudí uplatňujú progresívne zdaňovanie do vysokých percent. Zodpovedným firmám sa tak vytvára priestor na investície, no bohatí ľudia v zásade „investujú“ iba do luxusnej spotreby, a tak platia oveľa vyššie dane než ľudia z nižšími príjmami. Užitočné vysoké verejné výdavky Stephane Garelli upozorňuje ešte na jedno závažné zistenie, v ktorom sa zhoduje s analytikmi Svetového ekonomického fóra. „Prevláda presvedčenie, že vyššie dane automaticky vedú k nadmerným verejným výdavkom. Opäť sa však nepotvrdila priama súvislosť s konkurencieschopnosťou.“ Aj podľa Globálnej správy o konkurencieschopnosti, ktorú vydáva SEF, treba rozlišovať, či vysoké vládne výdavky prinášajú efekt. Samotné totiž neznamenajú pre konkurencieschopnosť národnej ekonomiky ohrozenie. Znovu sú najlepším príkladom Švédsko, Fínsko a Dánsko, ale aj Holandsko či Veľká Británia, ktorých verejné výdavky presahujú 20 % HDP, a tieto krajiny preukázali v roku 2004 vysokú konkurencieschopnosť. Podobne možno hodnotiť aj ekonomiky Singapuru či Hong Kongu, ktorých verejné výdavky neprekračujú 11 % HDP. „Takže sa ukazuje, že oveľa dôležitejšia je efektivita vládnych výdavkov než ich veľkosť,“ konštatuje profesor Garelli. S. Garelli teda upozorňuje, že „daňová politika nenahrádza konkurencieschopnosť“. Môže mať na ňu vplyv, ale štúdia dokazuje, že nemusí, resp. rozhodne nie je významný. Vysokú konkurencieschopnosť svojej ekonomiky vykazujú aj krajiny s vysokými daňami a vysokými verejnými výdavkami. Lenže dôležité je, aby „investície“ nekončili vo vreckách skorumpovaných politikov, úradníkov a politických strán. Slovensko podľa štúdie zaostáva práve v rozumných investíciách do infraštruktúry, vedecko-technického rozvoja a vzdelávania. Nadácia F. A. Hayeka dodáva, že „konkurencieschopnosť našej krajiny negatívne ovplyvňujú najmä nedokončené, resp. nie kvalitne vykonané reformy”.
