Minister – podpaľač
Rozsiahly požiar v Tatrách, ktorý spôsobil miliardové škody na prírode a miliónové hospodárske škody na dreve, nie je dielom náhody. Teraz nejde o to, či ho odštartovala cigareta alebo slnko. Ide o to, že nemusel byť tak ničivý, ak by lesníci v uplynulých mesiacoch robili, čo od nich žiadala väčšina štátnych i mimovládnych ochranárskych organizácií. Priamu politickú zodpovednosť za to nesie minister Zsolt Simon. Zjednodušene a v úvodzovkách sa dá povedať, že podpaľačom je v tomto prípade práve minister pôdohospodárstva. Ten tvrdošijne obhajoval nekompetentný postup lesníkov pri odstraňovaní následkov minuloročnej kalamity. Stručne povedané: lesníci z postihnutých miest odvážali takmer výlučne väčšie kusy stromov, ktoré sa dali dobre predať, ale neodstraňovali malé kúsky a čačinu. Za tú by im totiž nikto nič nezaplatil, ale práve tá najlepšie horí. Varovania – hrach na stenu Aby bola zodpovednosť Štátnych lesov TANAP-u, ich vedenia a ministra Simona zrejmá, treba sa vrátiť o pár mesiacov dozadu. Už na jar sa začali spory Mimovládneho výboru Naše Tatry (MVNT) a Vládneho výboru pre obnovu Tatier. „Mimovládky“ upozorňovali, že celá činnosť vládneho výboru sa sústreďuje na zníženie ochrany prírody v slovenských veľhorách a presadzovanie podnikateľských záujmov istých ekonomických skupín. Už v tejto súvislosti sa objavili prvé upozornenia, že lesníci pri odstraňovaní následkov kalamity uprednostňujú ekonomické hľadisko pred ekologickým a bezpečnostným. Ďalšie upozornenia na nezodpovednosť tatranských lesníkov prišli začiatkom júna. „Ešte 10. júna 2005 sme podali trestné oznámenie nielen okresnému oddeleniu Policajného zboru v Poprade, ale zaslali sme ho aj ďalším kompetentným orgánom i médiám,“ upozorňuje predseda Klubu stráže prírody Ján Dobšovič. „Presne a menovite sme upozornili na tie lokality, ktoré teraz zachvátil požiar, napríklad na okolie benzínovej pumpy pri Novom Smokovci a ďalšie nespracované lokality.“ Najmedializovanejší spor však vypukol o pár dní skôr. V sobotu 4. júna ráno lesníci násilne vtrhli do najviac chráneného územia, do Kôprovej a Tichej doliny. Ochranári im v tom chceli zabrániť vlastnými telami a lesníci sa oháňali protipožiarnymi opatreniami. „Jediné, čo robíme, je odstraňovanie kalamitného dreva z ciest, ktoré používajú hasiči v prípade požiarov a ich blízkeho okolia, aby tadiaľ mohla protipožiarna technika prejsť.“ Ľubica Trubíniová z MVNT však už vtedy upozornila, že „na základe doterajších skúseností z lesov tohto typu môžeme konštatovať, že riziko samovoľného požiaru v uvedených dvoch dolinách je minimálne.“ Podľa nej len lesníci zneužili „prirodzený strach z požiarov v lese na to, aby pod zámienkou protipožiarnej ochrany ťažili a predávali kvalitné drevo z najprísnejšie chránených oblastí TANAP-u.“ Zlý projekt ochrany pred požiarmi Útok na Kôprovú a Tichú dolinu sa pritom pripravoval už dlho predtým. Svedčia o tom vyhláseni MVNT z mája 2005 a aktivity Lesoochranárskeho združenia VLK. „Štátne lesy TANAP-u stále vyvíjajú tlak na ťažbu aj v Tichej a Kôprovej – tieto doliny zatiaľ odolávajú len vďaka enormnému a obetavému nasadeniu ochranárov z Lesoochranárskeho zoskupenia VLK,“ napísal mimovládny ochranársky výbor týždne pred vstupom lesníkov do najvzácnejších dolín Tatier. Už vtedy o tom komunikoval aj s ministrom Zsoltom Simonom, ktorý formálne prisľúbil, že obe doliny zostanú nedotknuté. Dôkazom o možnosti vyvodiť konkrétnu zodpovednosť za víkendový požiar je aj Projekt protipožiarnej ochrany lesa na území Vysokých Tatier po veternej kalamite. Ten pripravili lesníci a hasiči vraj urýchlene ešte na jar. Mimovládni ochranári sa k nemu vyjadriť nemohli vôbec, štátni verejne upozornili, že ich pripomienky sa v prípravnej fáze nerešpektovali. „Pracovníci Správy TANAP-u sa nepodieľali na príprave predkladaného projektu, resp. na konzultáciách ohľadom projektu. Z toho hľadiska projekt je jednostranne zameraný na požiadavky ŠL TANAP.“ Správa národného parku ešte začiatkom júna upozornila, že projekt je zlý a nezabráni väčším požiarom. „Vôbec sa nezohľadňuje riziko vzniku požiaru z hľadiska socioekonomických podmienok a aktivít.“ Projekt nebral do úvahy fakt, že požiar najviac hrozí v okolí turistických chodníkov a zariadení, „športových a rekreačných zariadení, kde môžeme očakávať zvýšenú frekvenciu pohybu ľudí, a aktivít, ktoré môžu spôsobiť požiar“. Akoby „zabúdal“ na ďalšie rizikové, resp. z hľadiska pohybu verejnosti dôležité miesta, ako „železničnú a cestnú sieť, lesné sklady, na ktorých sa zhromažďujú surové kmene alebo sortimenty, parkoviská pre ťažobné a vývozné mechanizmy, kde sa počas prevádzky manipuluje s pohonnými hmotami a mazivami.“ Prednosť dostali ekonomické záujmy Ďalším zanedbaním povinností bolo nevydanie zákazu pohybu ľudí na miestach, z ktorých lesníci neodstránili ľahko zápaľné zvyšky stromov. Dokonca nikto nevydal ani formálny zákaz fajčenia v lesoch, čo je v takýchto situáciách v zahraničí bežná prax. Pritom už v júni mali lesníci aj hasiči skúsenosti z niekoľkých menších požiarov. Na tlačovej konferencii 7. júla v Poprade povedal riaditeľ tamojšieho Hasičského a záchranného zboru Ondrej Šproch, že „doterajšie požiare boli v lese, na rúbanisku, ale aj tam, kde plochy ešte neboli vyťažené. Stali sa prípady, že v niektorých úsekoch sa nepohybovali lesníci, ani nikto z tých, čo kalamitu spracovávajú, a predsa tam vznikol požiar.“ Vysvetlil, že v jednom prípade zapríčinili požiar deti, ktoré sa hrali so zápalkami. A zvyšné zatiaľ posudzujú ako požiare, ktoré spôsobili neznámi ľudia neodbornou manipuláciou s otvoreným ohňom. Takže hasiči upozornili, že požiare s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobujú nezodpovední turisti, a že najviac vznikajú na miestach, ktoré ešte neboli po kalamite vyčistené. Správa TANAP-u varovala, že projekt protipožiarnych opatrení je zlý a nezabráni rozsiahlym požiarom. Ochranári presne označili najrizikovejšie lokality, ktoré cez víkend naozaj horeli, a žiadali, aby z nich bolo urýchlene odstránené aj drobné drevo a čačina. A šéfovia štátnych lesníkov presadzovali uprednostňovanie výberovej ťažby najkvalitnejšieho dreva, ktoré sa dá dobre predať. A preto vtrhli aj do lokalít, ktoré vzhľadom na svoj prírodný charakter a uzavretosť pred verejnosťou neboli požiarmi vôbec ohrozené a naozaj tam cez víkend ani nehorelo. Víkendová požiarna katastrofa v Tatrách nie je výsledkom náhody. Verme, že do našich vzácnych hôr nechodia ľudské netvory, ktoré ich týmto spôsobom úmyselne likvidujú. Vychádzajme teda z predpokladu, že ak aj je za prvý plamienok zodpovedný nejaký konkrétny človek, neurobil to úmyslene. Ale to, že sa pôvodne malý požiar, na ktorý hasičov včas upozornili ľudia, ktorí ho zbadali, tak katastrofálne rozšíril, je výsledkom úmyselnej činnosti konkrétnych ľudí. Iba právnici sú kompetentní, aby sa vyjadrovali aj v zmysle trestnej zodpovednosti, novinárom takéto právo neprislúcha. Jasná ministrova zodpovednosť Na Slovensku nebýva zvykom, že by niekto vyvodil aj trestnoprávnu zodpovednosť z konania najvyššie postavených politikov. A keďže v tomto prípade ľudia z vedenia Štátnych lesov TANAP-u konali pod otvorenou ochranou, ba pravdepodobne priamo na príkaz „svojho“ ministerstva, ani ich nikto nebude volať na trestnoprávnu zodpovednosť. Faktickú však za víkendový rozsiahly požiar majú. A politickú zodpovednosť za ďalšiu tatranskú katastrofu jednoznačne nesie minister pôdohospodárstva Zsolt Simon. Iba podrobné, nezaujaté a asi aj dosť dlhé vyšetrovanie by mohlo ukázať, nakoľko mohli lesníci zodpovedným prístupom k odstraňovaniu následkov veternej smršte a naozaj partnerskou spoluprácou so štátnymi i mimovládnymi ochranármi znížiť rozsah tohto najnovšieho požiaru. Je však veľmi pravdepodobné, že ak by rezort pôdohospodárstva nekonal tak sebecky, oheň nemusel mať také ničivé dôsledky. Navyše je zrejmé, že najmä lesníci neurobili pre zníženie rizika požiaru všetko, čo mohli. Peniaze a ekonomické záujmy, ale aj neodolateľná chuť ukázať svoju (nielen politickú) silu zvíťazili nad zdravým rozumom a zodpovednosťou za tatranskú prírodu a ľudí, ktorí tam žijú. Minister Simon sa nimi aj tentokrát oháňa a vinu zvaľuje na ochranárov. Lenže prehľad toho, čo sa v Tatrách za posledný polrok stalo, svedčí o tom, že Simonovi podriadení vždy konali podľa vlastného (a možno aj jeho osobného) uváženia, nie podľa požiadaviek ochranárov. Dnešný stav v Tatrách nie je výsledkom želaní ochranárov, ale postupu, ktorí zvolili štátni úradníci. Minimálne politickej zodpovednosti za toto všetko minister Zsolt Simon už nikdy neujde.
